Reč tela slovenských prozaičiek

Foto: www.titl.etsy.com

Nenechajte si ujsť poslednú sprievodnú akciu výstavy Holé baby. Už tento štvrtok o 17 hod sa s vami výstava rozlúči autorským čítaním Uršule Kovalyk z románu Žena zo sekáča a Zuzany Mojžišovej z novej knihy Bon voyage v rámci „teloviek“ - reči tela slovenských prozaičiek. Rozlúčka s posedením pri pohári vína sa uskutoční v bratislavskej SNG na 3. poschodí Esterházyho paláca. Vstup na podujatie je bezplatný.

Ženy zo sekáča Uršule Kovalyk

 Uršuľa Kovalyk strávila svoje detstvo na východnom Slovensku. Napriek tomu, že ukončila strednú zdravotnícku školu, v zdravotníctve nikdy nepracovala. Namiesto toho sa vrhla na štúdium sociálnej práce a písanie poézie i prózy. Ako sociálna pracovníčka pôsobí v OZ Proti prúdu, ktoré pomáha bezdomovcom a je aj členkou Divadla bez domova, v ktorom pre nich píše divadelné hry. Vec (2003), Maková panna (2004), Krvavý kľúč (2005) či Cesta do výdajne (2006) je niekoľko z nich.

"Ak by som chcela iba šokovať, prebehla by som sa holá po Hlavnej ulici v Košiciach a nemusela toľko sedieť za počítačom," vraví Uršuľa Kovalyk, autorka úspešných prozaických knižiek Neverné ženy neznášajú vajíčka a Travesty šou. Tretia knižka s názvom Ženy zo sekáča sa za počítačom rozrástla na román. Jeho rozprávačku Čabiku síce neoceňujú za to, že sa nikomu nevtiera do priazne alebo že je rýchlejšia než výťah a odmieta jesť hamburger, predsa sa jej však podarí „predať sa". Žena sa jednoducho musí niečím živiť a predávať sa dá všeličo, hoci aj z druhej ruky.

Žena zo sekáča

 Čabika opúšťa kvôli práci Malé mesto „ako chudobného milenca" a vo Veľkom meste, kde „sa ponáhľajú aj holuby", získava platiacu klientelu - Muriel, Kornela, Pipi. Muriel šéfuje mužom, ktorí by sa radi videli na jej mieste. Pracuje ako chlap, pije ako chlap. Kto chce s vlkmi vyť, musí potom piť. Jej jediný syn Kornel neznáša svojho otca. Ten totiž očakával, že si syn vyberie vojenskú kariéru, na čo on ani nepomyslel. Pipi nie je Pipi, ale Nastasia. Pochádza z ešte menších Bundáskenyroviec ako Čabika. Je dielom náhody, alebo nehody svojej matky a otca básnika.
 
… V meste zdochol pes. Jeho ťažký zápach pripravil obyvateľov o posledné zvyšky ilúzie, ktorú ktosi nazval chuťou do života. Nikto sa neusmieval. Iba moje sivé, tetracyklínom zničené zuby prerezávali povetrie v nemom úsmeve. Posledný raz. Otvorila som nevzhľadné železné dvere úradu práce a vtiahla som do nosa spotený vzduch, ktorý sa potácal po miestnosti. Maličká kosoštvorcová miestnosť bez okien bola plná nervóznych ľudí. Všetci chceli čím skôr vypadnúť. Ktosi páchol ako vajíčkový šalát. Napriek tomu som znova vtiahla do nosa vzduch a stisla pery. Do rúk som vzala zelenú ceruzu a napísala svoje meno na papier visiaci pri dverách. Moje návštevy na úrade práce mi znepríjemňovali život dlhých päť rokov. Päť rokov čakania, vysvetľovania a podozrievavého pohľadu úradníčky. Päť rokov životopisov, žiadostí o zamestnanie a záporných odpovedí. Päť rokov dlhých ako fronta na sociálku na našej pošte. Vždy tá istá otázka: „Našli ste si zamestnanie?" Vždy tá istá záporná odpoveď. Konkurzy sa striedali ako vagóny idúceho vlaku. Rovnaké otázky a rovnaké odpovede. Nekonečné hodiny strávené v nevetraných miestnostiach....

Šaty? Z výpredaja. Špagety v akcii. Zelenina za pár šupov v obchodnom reťazci Pidl. Päť dlhých rokov som brala sociálku a premýšľala, čo vlastne môžem v Malom meste robiť. Brať sociálku do konca života. Zbaliť prvého chlapa, vydať sa a - ako väčšina žien v tomto meste - rodiť deti. Alebo makať načierno a tŕpnuť, či dostanem výplatu. Poslednú možnosť odsťahovať sa do Veľkého mesta som si nechala pre istotu na záver. Šla som na to špeciálnou vylučovacou metódou. Vylúčila som hlúposti. A tak mi ostala jediná možnosť. Pretože nakoniec musíš niečo robiť. A ak nerobíš, donekonečna sa ťa na to pýtajú: „Čo vlastne robíte? Kde pracujete?" Otázky, ktoré mi kladú ľudia pri prvom stretnutí. Nikto sa ťa neopýta, aký máš politický názor, alebo čo sa ti snívalo. Vždy som sa cítila hlúpo: „Som na úrade práce." „Aha," povedal dotyčný a ja som cítila, že som pre neho v tejto chvíli prestala existovať. Byť na úrade práce je rovnaké ako byť parazitom. Niektorí mi rovno šplechli do tváre, že na mňa robia. Musela som odísť. Niečo vymyslieť. Niečo, čo môžem robiť iba ja. Za čo budú chcieť rozmaznaní ľudia vo Veľkom meste platiť...

Šťastnú cestu so Zuzanou Mojžišovou

Okrem Uršule Kovalyk sa na rozlúčkovom večeri predstaví aj Zuzana Mojžišová s románom Bon Voyage, ktorý začiatkom novembra pokrstili v bratislavskom Artfore. Román je ľúbostným príbehom so zlým i dobrým koncom. Je to krutá, láskavá i humorná próza pozostávajúca z fragmentárnych príbehov, snov i do nich vložených poviedok. Prijíma do seba svoje aj cudzie príbehy, lásku, bolesť, nenávisť i smútok. Zameriava sa na časť života, v ktorej sa začínajú a končia vzťahy, ktoré nezostávajú bez dôsledkov. Zostáva po nich všetko to, čo patrí k človečine a k životu.

Bon voyage

Odtlačky chodidiel v horúcom asfalte, schovávačka v lese, tajné dorozumievacie znamenia, preteky v prdení a grganí, schovávanie nedojedených desiat, nočné strašenie jamou aj kyvadlom a šepotom, šetrinkanie rozmliaždených piškót v horčičáku, čučoriedková pena, canasta-žolík-faraón-wist, maličké obrázočky s nahatými babami, krik a smiech, hádky a udobrovania, život, starého tatove vlčiaky zúrivé od týrania, biele bicyklovacie rukavičky, túžba zamilovať sa, sučka Kora, čo umrela, vianočné zázvorníky, Hlas Ameriky, na celej ulici povytínali vlašské orechy, pokrok nezastavíš, z aleje sa stala frekventovaná jednosmerka, mame na narodky Niveu (strednú), tatovi Pitralon a... vrcholné číslo súrodeneckej zohratosti a spolupatričnosti: Traja a v jednom štia. Johana sedela na záchodovej mise a cikala, bratia sa každý z jednej strany bez chybičky strafovali prúdom moču poza Johanin chrbát do polmesiacovitého otvoru, čo ostal sestre za prdelkou.

Stala sa špecialistkou na výrobu beletristických torz. V tom, čo malo detektívny nádych, nastúpila do výťahu skupina ľudí a bol tam aj papagáj a hrozne ráčkoval. Keď výťah zastal asi na stopäťdesiatom (fíha! až stopäťdesiatom! to je ale vysoký dom) poschodí, jeden z pasažierov bol mŕtvy. Johana zamýšľala, že sa v závere ukáže, kto je vrah: papagáj. Len nevedela, ako to má s tými písmenkami zaonačiť, aby jej to vyšlo. Tak sa na to zvysoka vyondiala a pustila sa do ďalšieho torza.

Torza vzťahu s fotrom a jeho kurvami a chlastom a agresivitou a servilnosťou a neistotou zakrývanou veľkohubosťou, torza vzťahu s všeličím dobrým. Jedným z dôsledkov príťažlivosti, hoci aj nezemskej, v tom sa Johana vyzná, je príliv a odliv, morské vlnky vyliezajúce na pevninu a vzápätí stekajúce do vody. Také rozihrané. A štíhly plavovlasý mládenec, čo sa do nich strmhlav, krk-nekrk, vrhá. Hladina vysoká, hladina nízka. Mesiac to má na svedomí. Čakali doma, kým ho privezie helikoptéra. Z okna na schodisku pozorovali, ako pristáva pri nemocnici. Majú to blízko. Ten štíhly mládenec bol mladší z Johaniných starších bratov. A tie vlnky, zákernice, mu dolámali chrbticu. Luna, ach ty luna, koľko bolo z teba u nich znoja! A hnoja. Keď šla Johana po prvý raz navštíviť brata do špitála, nehýbal sa. Ale usmieval sa. A foter sa hanbil, že má mrzáka a stále ho, neschopného sa brániť, paralyzovaného ochrnutím, na tej resuscitačnej posteli umýval vlhkou žinkou. Chcela vrátiť čas dozadu. Ale kam? Kde je ten bod, od ktorého by sa opäť oplatilo začať? Nevedela. Nebol v nej. Nebol v mame. Nebol v bratoch.
„Ostanem doma,“ povedala Johana. Bola to odpoveď na ustarostenú, dotieravú otázku.

Ostala doma. S mamou a bratmi. Opona za maminým manželstvom padá. Ale nikdy sa celkom nedotkne zeme. Johana si pripadala čudne. Prečo jej tak dlho trvalo, kým vypovedala ten pár slov? Veď od začiatku vedela, že tak odpovie. Chcela brať ohľady? Ohľady. Na koho? Vohľady. U koho? Čo by mohlo byť najdôležitejšie na svete? Žeby rovnováha sveta? S Božou pomocou.
Nový začiatok nebol vzadu, bol vpredu.
Bon voyage...

Autorské čítanie slovenských autoriek už 25.11. o 17 hod v Eszterházyho paláci na Námestí Ľudovíta Štúra 4 v Bratislave.