Radoví komunisti žiadali, aby ich strana stratila monopol

Bratislava 7. novembra (TASR) – Už štyri dni po 17. novembri 1989 vystúpili niektorí členovia Komunistickej strany Slovenska s vyhlásením, v ktorom žiadali, aby bola ich strana zbavená mocenského monopolu, ktorý jej zaručoval štvrtý článok ústavy. Jeho zrušenie, a teda aj koniec výsadného postavenia komunistov, znamenalo návrat slobodnej politickej súťaže aj demokratických pomerov v krajine.


Výzva pod názvom Vyhlásenie radových komunistov sa objavila v uliciach slovenských miest v podobe letákov namnožených na liehových tlačiarňach. Leták na listovom hárku vo formáte A4 informoval, že vyhlásenie vzniklo 21. novembra 1989. Konštatuje sa v ňom, že podpísaní radoví komunisti sa oboznámili s vyhlásením združenia Verejnosť proti násiliu a plne sa s ním stotožňujú.



"Vlády ČSSR, ČSR a SSR vo svojom spoločnom vyhlásení označili tieto reformné iniciatívy za činnosť protištátnych živlov. Domnievame sa, že vlády, ktoré označia mládež a verejnosť svojej krajiny za protištátne živly, nemajú morálne právo nazývať sa ďalej vládami," uvádza sa vo vyhlásení.

Ďalej sa v ňom konštatuje, že vedenie komunistickej strany, ktoré samé seba megalomansky stotožňuje so socializmom, už ďalej nemá morálne právo stáť na čele KSČ. Autori textu upozornili aj na vládnutie bez kontroly a zneužívanie straníckej disciplíny voči svojim členom. Signatári zdôraznili, že nekalé protištátne živly treba hľadať zhora.

"Ako radoví komunisti - členovia strany - pokladáme za svoje právo, ale aj za svoju povinnosť po represáliách 17. 11. 1989 v Prahe žiadať, aby sa Komunistická strana Československa v tejto chvíli očistila jediným možným spôsobom, a to tým, že sa dobrovoľne a ihneď vzdá svojho protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti," konštatuje sa v závere vyhlásenia.

Pod vyhlásenie sa vtedy podpísali viaceré známe slovenské osobnosti ako napríklad spisovateľ Ľubomír Feldek, ktorý vyhlásenie prečítal na protestnom zhromaždení v Bratislave 21. novembra. Okrem neho boli pod ním podpísaní napríklad básnik a textár Ján Štrasser, prozaik, básnik a textár Ivan Štrpka a ďalší.

Literárny vedec Valér Mikula, ktorý podporil študentov v štrajku ako jeden z prvých pedagógov, označil toto vyhlásenie za "veľkú galibu" – najmä fakt, že sa jeho text čítal aj na verejných zhromaždeniach. "Naozaj si myslím, že to bola jedna z najväčších chýb Nežnej revolúcie, že komunistom dovolili vystupovať. Tá zmierlivosť sa dá možno pochopiť, pretože tam bol strach. Aj na jednej, aj na druhej strane bol strach z násilia," uviedol v rozhovore pre TASR Valér Mikula.

"Myslím si, že to bola pomýlená taktika, dávať slovo komunistom, lebo to ich vlastne legitimizovalo. Došlo k paradoxu, že celý November bol síce proti komunizmu, ale nie proti komunistom. Okrem pár najvyšších papalášov všetci ostatní boli zrazu 'naši', pretože boli radoví," doplnil Mikula.

Disident Ján Budaj je zasa presvedčený, že bolo potrebné "odkliať" strach z komunistov, pretože inak sa v spoločnosti mohlo eskalovať napätie, prípadne aj preliať krv.

"Komunistov bolo v Československu 1,6 milióna. Zďaleka nie všetci sa podieľali na potláčaní slobody a demokracie. Chirurg, ktorý vstúpil do strany preto, aby mal ľahší život, to je možno na diskusiu, ale nie na kriminalizáciu," povedal pre TASR disident a súčasný poslanec NR SR Ján Budaj. Navyše podľa jeho slov funkcionári strašili členov strany, že aj oni budú obeťou prenasledovania a trestov – teda musia držať všetci spolu. "Cieľom vyhlásenia bolo izolovať hŕstku tých, ktorí aktívne podporovali režim ako členovia jeho aparátu, ako sudcovia, prokurátori, bachari, ideolologickí tajomníci a iní funkcionári, teda 'profesionálni' komunisti," vysvetlil Budaj.

Za chybu považuje, že neboli potrestaní skutoční zločinci v radoch KSS a KSČ. Článok ústavy zakotvujúci vedúcu úlohu komunistickej strany bol naozaj zrušený 29. novembra 1989, dva dni po generálnom štrajku.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR