Radatice poznačila letecká havária, dnes rozdávajú koláče a tkajú

Radatice 27. augusta (TASR) - Mnoho ľudí, ktorí prechádzajú cez obec Radatice, okres Prešov, sa zastaví pred miestnym kaštieľom v strede dediny, kde ich upúta vlajka Poľskej republiky. Tá je umiestnená pri nízkom pamätníku, ktorý pripomína leteckú haváriu z konca 2. svetovej vojny.


Britský bombardér Halifax vzlietol z talianskej základne a po splnení misie nad Poľskom sa mal vrátiť späť. Nad naším územím ho však napadla nemecká stíhačka a poškodila tak, že sa zrútil neďaleko obce Meretice, ktoré je dnes súčasťou Radatíc.

„Vedelo sa o tom, veď starí ľudia o tom stále hovorili, len sa to neskúmalo. Zahynuli tu poľskí vojaci, ktorí slúžili cez vojnu v britskom letectve, nuž a o tom sa za socializmu až toľko nehovorilo. Keby boli tí vojaci v sovietskom lietadle, asi by to bolo v učebniciach,“ hovorí obyvateľ obce Jozef Bugoš.

Starí ľudia spomínajú, že lietadlo spadlo večer 28. decembra 1944 na Hájnikovu lúku a tam horelo skoro celú noc. Zišla sa tam vtedy celá dedina. Celá posádka žiaľ zahynula. Siedmich letcov pochovali na mieste nešťastia a jedného miestny farár pochoval na cintoríne, o čom svedčí aj záznam vo farskej kronike.

Vojna sa končila a prichádzala jar. Gazdovia potrebovali na poliach pracovať a vrak im zavadzal, preto ho konským povozom stiahli do jarku a tam sa pomaly rozpadal. Ľudia si z neho odnášali veci a niektoré časti spotrebovali miestni kováči.

„V roku 1946 prišli Angličania a požiadali našich hrobárov, aby odkryli hroby. Potom pozostatky mŕtvych poľských letcov previezli do Prahy a uložili na Olšanských cintorínoch. Ich náhrobné kamene stoja v prvom rade v sektore Britské letectvo,“ vysvetľuje Bugoš.

O haváriu britského vojenského lietadla sa začali oficiálne zaujímať až v 90. rokoch minulého storočia. Materiály zhromažďoval amatérsky historik František Onofrej.

„Zoznámil som sa s ním vtedy, keď pátral po faktoch a keď už mal dôveryhodné informácie v rukách, rozhodli sme sa postaviť tento pamätník pred miestnym kaštieľom,“ tvrdí Bugoš.

Pamätník pripomínajúci časti havarovaného lietadla s tabuľou, na ktorej sú vyryté mená poľských vojakov, stojí v strede Radatíc. Stal sa pietnym miestom, ktoré navštevujú domáci i zahraniční hostia.



„Na poľských letcov sem chodia spomínať 28. decembra vojenskí veteráni a v septembri prichádzajú aj oficiálni zástupcovia ozbrojených síl a poľského veľvyslanectva. Tento rok to bude 13. septembra,“ povedal pán Jozef.

Pripomenul, že na Hájnikovej lúke, len niekoľko metrov od miesta nešťastia, stojí drevený kríž, ktorý sem vyniesli Radatičania. Pri ňom sa nachádza tabuľa, ktorá opisuje túto tragickú udalosť.

V areáli okolo miestneho kaštieľa chce obec zriadiť park

Centrum dedinky Radatice, okres Prešov, zdobí neskoroklasicistický kaštieľ z polovice 19. storočia. Ten bol pôvodne sídlom tamojších zemepánov, dnes je tu obecný úrad, knižnica a spoločenské miestnosti využívajú aj miestni seniori. Busta Pavla Orságha Hviezdoslava na schodisku pripomína, že tu kedysi bola aj škola.

"Myslím si, že vedenie obce i ľudia, ktorí sa pred rokmi zanietene pustili do opravy tejto historickej pamiatky, urobili veľmi záslužnú prácu. Zachránili tak chátrajúcu budovu, ktorá by sa v dnešných časoch revitalizovala len veľmi ťažko," konštatovala súčasná starostka Gabriela Viazanková. Pripomenula však, že aj tak bude nutná rekonštrukcia strechy a ďalšie opravy.

Dodala, že s areálom, ktorý je rovnako pamiatkovo chránený, majú ďalšie smelé plány. Investície do okolia by si podľa odhadov mali vyžiadať viac ako 100.000 eur a tie by ho mali premeniť na útulný park.

"Chceme tu vytvoriť oddychovú zónu, ktorá by mala slúžiť na stretávanie sa ľudí. Radi by sme tu mali malé pódium, detské ihrisko i fitpark pre našich seniorov. Rovnako by mali pribudnúť stromy a prvky drobnej architektúry. Všetko v súlade so skutočnosťou, že kaštieľ je národnou kultúrnou pamiatkou," vysvetlila starostka.

Doplnila, že v rámci revitalizácie obecného majetku v súčasnosti prebieha aj oprava časti interiéru materskej školy, na čo získali peniaze od rôznych nadácií a z finančnej zbierky občanov. V ďalšom období majú v pláne budovu zatepliť.




Pomerne rozsiahlym investičným projektom má byť oprava miestnych komunikácií a chodníkov. Projekt je už vypracovaný, na jeho realizáciu však budú v priebehu nasledujúcich rokov potrebovať okolo 500.000 eur.

Veľkou výzvou pre obec zostáva vybudovanie kanalizácie i vodovodu. Rovnako je potrebné získať zdroje na realizáciu ďalších protipovodňových opatrení, pretože cez obec pretekajú potoky Kujavka, Žarinec a riečka Svinka, ktorá je neslávne známa povodňami s katastrofálnymi následkami.

Dôchodkyne začali trénovať na nových tkáčskych krosnách

Dôchodcovia z dedinky Radatice, okres Prešov, sa nenudia. Svedčí o tom aj ruch, ktorý vládne v tamojšom kaštieli, kde začiatkom tohto roka pre nich otvorili denný stacionár. Ten využíva približne 50 miestnych seniorov.

Aj počas našej návštevy bolo v stacionári rušno. Na stole boli nedolúštené krížovky a osemsmerovky. Ženy museli zábavu na chvíľu prerušiť, lebo sa začala taktická porada na pripravované podujatie Čiernohorská haluška, na ktorom budú reprezentovať svoju dedinu. V susednej miestnosti sa však ozýval klepot tkáčskych krosien. Tie dostal stacionár do výbavy len nedávno a už je o ne veľký záujem.

Terézia Bičanová sa tu narodila, potom však desaťročia žila v Prešove, kde pracovala. Keď odišla do dôchodku, vrátila sa tam, kde ju to ťahalo najviac, do rodnej dediny. V stacionári sa stretáva s rovesníčkami a tu si spomenula aj na svoje detské časy, ktoré jej priniesli novú záľubu.



Hovorí, že keď mala šesť rokov spolu s rodičmi ešte bývali u babky v Mereticiach a vtedy sa vraj tkalo v každom dome. Ako malé dievčatko nedala vydýchnuť svojej starej mame a neustále sa o niečo zaujímala. Tak po prvý raz videla aj to, ako sa tká.

"Behala som okolo nej, liezla popod krosná, babka ma stále upozorňovala, aby som dávala pozor. Nikdy som však netkala, ani to neskúšala. Uplynulo viac ako 50 rokov, až teraz ma to chytilo a začala som sa učiť od skúsenejších žien," hovorí pani Terka.

Prvé vyrobené kúsky sa stali ozdobou jej domácnosti. Pochválila sa svojim známym na sociálnej sieti a tí sa vraj začali zaujímať, či sa to bude aj predávať, čo považovala za pochvalu. V prvom rade však ide o záľubu a výrobky budú skôr slúžiť ako darčeky pre príbuzných a známych.

"Pýtali sa ma, či to sú ešte krosná od mojej babky, o ktorých som im kedysi rozprávala. Žiaľ, tie sú nenávratne preč, drevený rám zhorel v peci. Nuž ľudia nie vždy dobre rozmýšľajú a dnes čo by za také niečo dali," konštatovala dôchodkyňa.



Uvažuje, že takéto zariadenie by chcela mať doma a intenzívne hľadá na internete, ako by sa k nemu za lacnejší peniaz dostala. Tkáčske krosná totiž nie sú žiadna lacná záležitosť. Je presvedčená, že k takejto záľube by sa dali prilákať aj mladé dievčatá. Stále tvrdí, že treba len chcieť, nezaháľať a niečo robiť.

"Odmalička som mala rada ručné práce, ale že sa na penzii dám na tkanie, to mi ani nenapadlo. Aspoň sa nenudím, lebo kto sa nudí, tak podľa mňa ani nežije," uzavrela pani Terézia.

Na spoločné stretnutie so susedmi prinesú vyše tisíc koláčov

Obyvatelia dedinky Radatice, okres Prešov, každý rok putujú na spoločné stretnutie s priateľmi zo susednej dediny Kendice, ktorá leží za kopcom. Hoci samotný Kendický vrch nepatrí do katastra tejto obce, stal sa obľúbeným miestom rozjímania i relaxu.

„Je to tradícia pre dobrých susedov, ktorí sa zídu vždy v prvú septembrovú nedeľu na jednom mieste, kde sa spoločne pomodlia, zaspievajú si a ochutnajú niečo z domácej kuchyne,“ vysvetľuje Helena Bugošová.

Z Radatíc vždy v nedeľu vyráža od kostola procesia. Ľudia kráčajú za krížom, modlia sa a spievajú, až kým neprídu na miesto spoločného stretnutia k oltáru na Kendickom vrchu. Tam nasleduje omša.

„Dakedy sa chodilo v krojoch, väčšinou teda ženy z Radatíc a Kendíc prišli ukázať trochu z tej tradície. Dnes už je tých krojov menej, ale dôležité je, že ľudia tam neprestali chodiť, mladí i starí. Je to pekná prechádzka, stretnete tu aj mamičky s kočíkmi a tých, čo už nevládzu, príbuzní hore privezú autom, lebo tu nechcú chýbať,“ hovorí pani Helena.



Zvykom zostalo aj to, že po omši sa ľudia zabávali a spievali až do nedeľného večera. Niekedy sa tu varil guláš, piekli hurky, klobásy, ale v posledných rokoch prešli účastníci púte skôr na sladké dobroty. To si vyžaduje nemalé prípravy.

Zásoby múky, cukru, vajec, orechov, maku, ovocia sa v týchto dňoch hromadia v kuchyni starého kaštieľa, kde sa nachádza obecný úrad a kde majú miestni seniori svoj denný stacionár.

„Niekedy sme piekli koláče aj z 30 kilogramov múky, to bolo neuveriteľné množstvo. Dnes už je to len z dvadsiatich. Sú to naše pravé kysnuté koláče, záviny a rohlíčky s vynikajúcimi plnkami. Na výber je maková, tvarohová, orechová, lekvárová, kapustová,“ vysvetľuje dôchodkyňa.

Stovky ľudí si potom pochutnáva na dobrotách, ktoré im pripravili gazdinky raz z Kendíc a na ďalší rok z Radatíc. Pani Helena hovorí, že na vrch sa chodí každý rok a za každého počasia. V prípade nepriaznivého počasia si vraj vždy zoberú aj niečo na zahriatie, aby neprechladli. V tomto roku sa stretnutie uskutoční v nedeľu 4. septembra.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza až z roku 1964

Napriek tomu, že ľudia sa na území dnešnej obce Radatice, okres Prešov, usadili už v 12. storočí, prvá písomná zmienka o nej pochádza až z roku 1964. Šarišská dedinka s týmto názvom vznikla spojením dvoch obcí, ktoré tu stoja od nepamäti vedľa seba už storočia.

"V polovici 60. rokov, keď sa spájali Meretice s Radačovom, sa nikto ľudí nepýtal, či to chcú, alebo nie. Ak sa aj pýtal, tak určite nie všetkých. Jednoducho administratívnym úkonom spojili dve dediny," priblížil rodák z Meretíc Jozef Bugoš.

Hneď na začiatku však vznikol nový problém a ten súvisel s názvom spojenej dediny. Po dlhých diskusiách bolo jasné, že nová obec neponesie názov jednej z nich, pretože nik nechcel ustúpiť.

"Nakoniec zvíťazil kompromis jedného z navrhovateľov. Po šarišsky povedané: "Zobereme zos Radačova predek a z Meretíc zadek". Tak vznikol názov Radatice," pokračoval pán Jozef.

Spomína si, že ľudia to brali rôzne. Jedni boli za spojenú dedinu, druhí proti, ale bojovať v tých časoch proti takémuto rozhodnutiu, sa nedalo. Hoci spojenie obcí bolo pred viac ako 50 rokmi, mnohí z tých starších sa stále hlásia k  svojej rodnej dedine.

"V Mereticiach väčšinou žili statkári a gazdovia a v Radačove zasa bývalo veľa takzvaných komenciášov, teda tých, čo na statkoch pracovali. Aj dnes niekedy pri pive začujete "My tu u nás, v Mereticoch, sme boli gazdovia a vy len komeciaše," povedal so smiechom Bugoš a vysvetlil, ako sa dnes obyvatelia Radatíc doberajú.

Obe časti dnešných Radatíc majú svoj kostol. Kým v jednom je patrónom sv. Martin, v druhom sv. Imrich. Dedina bola teda známa aj tým, že sa tu v priebehu niekoľkých dní hodovalo až dvakrát. Sú tu aj dva cintoríny, pretože ľudia si zvykli, že svojich príbuzných pochovávajú na tom svojom.

"Žijú tu dobrí a pracovití ľudia a hoci ešte existuje istá rivalita medzi oboma bývalými dedinami, snažíme sa robiť tak, aby sa nám spolu žilo lepšie. Sú dediny, ktoré sú storočia staré a rivalita existuje medzi horným a dolným koncom," konštatovala starostka obce Gabriela Viazanková.

Dodala, že ľudia sa už cítia byť Radatičanmi a most cez potok Žarinec, ktorý desaťročia rozdeľoval dve dediny, dnes všetkých spája do jednej spoločnej obce.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR