Prvá dáma fantasy: Mužom nejde do hlavy, že také niečo napísala žena

Alexandre Pavelkovej doteraz vyšlo desať kníh, rozpísaných má ďalších pätnásť. Jej Údolie ľalií prirovnal vydavateľ Slovartu k Dekameronu, Juraj Červenák o nej hovorí ako o prvej dáme slovenskej fantasy. Našu fantasy literatúru bez problémov porovnáva so zahraničnou, no aj vysvetľuje, prečo na Slovensku nevznikne sága ako Hra o tróny.

Vydali ste prvý slovenský fantasy román s názvom Piesok vo vetre. Ako ste sa vôbec k tomuto žánru dostali?

Slovenských autoriek píšucich sci-fi a fantasy zasa nie je tak veľa, aby človek vyčnieval. Kedysi však na Slovensku nebol ani príliš veľký výber prekladovej fantastiky. Knihy som mala rada vždy. Mala som ich veľkú spotrebu. Keď som začala zarábať, kupovala som si aspoň jednu týždenne, a keď bol výpredaj, mala som hody. Časom ani krajská knižnica nestíhala pokryť moju potrebu čítania. Tak som začala knihy písať. Najprv len tak, pre seba. Prežívanie príbehu, keď ho píšete, je oveľa intenzívnejšie, ako keď ho čítate. Navyše, výhodou je, že písať nejaký príbeh môžete prakticky takmer kdekoľvek a kedykoľvek – v MHD, v rade pri pokladni, pri nudnom filme v telke. Môžete ho donekonečna brúsiť, meniť, opravovať, kochať sa s ním, kým ho nedáte konečne na papier. A potom si ho môžete prečítať zas. Ale keď je už raz na papieri, je škoda, aby ležal v zásuvke.

Ako teda vznikla Vaša prvá kniha?

Príbehy sa pýtajú von, medzi ľudí. Tak som ich pár medzi ľudí poslala a oni zabojovali o svoje miesto na slnku. Vyhrali tu jednu súťaž, tam druhú, až sa našiel vydavateľ a vyšla mi prvá kniha. A o čosi neskôr druhá, spomínaný Piesok vo vetre. Nepísala som plánovane fantasy. Pre mňa to boli proste príbehy plné dobrodružstva, ktoré sa nedá zažiť každý deň, zaujímavých ľudí, emócií a ideí, ktorým rozumiem. To, že sa zapáčili aj iným, je pre mňa bonus. Netvrdím, že začať vydávať na Slovensku fantasy literatúru bolo jednoduché, naopak, bolo to riskantné pre mňa aj pre vydavateľa. Ale vždy je niečo prvý raz. A to, že teraz každý rok vychádzajú pôvodné žánrové knihy (vlani vyšlo podľa mojich vedomostí 13 tlačených kníh žánru fantastiky, z čoho bolo 5 fantasy, 5 science fiction a 3 miešané antológie a zborníky), môže naznačovať, že darebáctvo sa podarilo.

Publikovať ste začali v 90-tych rokoch. Doteraz Vám vyšlo desať kníh, veľa poviedok, či štúdií. Okrem toho recenzujete knihy a filmy, píšete blog. Ako vnímate svoj vývoj ako spisovateľky?

Tak isto, ako sa s vekom vyvíja život samotný. Štýl písania vám možno zostane, možno sa akomak koriguje praxou, ale menia sa priority, postoje, rozširuje sa obraz o svete a zužujú sa potreby. Veci, ktoré vám kedysi pripadali úžasné, po rokoch beriete ako rutinu alebo zanedbateľnú blbôstku. Veci, ktoré ste kedysi nevnímali, po čase vidíte ako životne dôležité. Keď človek napíše prvú knihu, ona sa predáva a je na ňu spätná väzba, pripadá si ako spisovateľ a svojich 15 minút slávy dokáže prežívať ešte pekne dlho. Keď napíšete piatu, desiatu, beriete to už ako súčasť života a nadšenie či vrásky na čele vám pridávajú iné veci, ktoré vám predtým pripadali podružné.

Píšete knihy „na jednu šupu“, keď máte inšpiráciu, alebo je to naopak dlhodobý proces, keď sa k napísanému neustále vraciate a prepisujete?

Momentálne mám rozrobených asi 15 – 20 kníh. Niektoré mi ležia v šuplíkoch v hlave už roky, jedna sa zrodila dnes cestou do práce. Niektoré mám spoznámkované, z niektorých mám už pár stoviek strán v počítači, iné časom vyhodím, lebo už som zabudla, ako som to vtedy vlastne myslela a prečo mi to v čase nápadu pripadalo také úžasné. Modus operandi písania sa mení podľa situácie a potreby. Keď mám konkrétnu požiadavku a termín, nezostáva mi nič, len upriamiť sa na jednu vec, sadnúť si k nej večer čo večer a venovať sa jej prepisovaniu do počítača. Čo sa písania týka, najlepšie mi vyhovuje rozumný termín a typ vydavateľa, ktorý by nado mnou stál s palicou a lízankou.

Spolu s Martinom Králikom ste zostavili aj antológiu slovenskej fantasy s názvom Čas hrdinov. Aká je podľa Vás súčasná fantasy literatúra na Slovensku? Dá sa porovnať so zahraničnou?

Určite. Môžem s čistým svedomím povedať, že niektoré slovenské žánrové knihy sú lepšie ako niektoré zahraničné žánrové knihy. Dokonca si dovolím tvrdiť, že niektoré slovenské žánrové knihy sú lepšie ako mnohé slovenské nežánrové knihy. Ale čakať od slovenského autora, aby napísal kvalitnú ságu typu Hry o tróny alebo svojskú sériu z jedného sveta ako Zemeplocha, by muselo znamenať možnosť, že by sa autor písaním takýchto kníh na Slovensku aj slušne uživil. A aj keby sa uživil, neudeje sa to zo dňa na deň, naopak, trvá to roky, kým sa autor vypracuje vnútorne aj navonok. Pre ilustráciu uvediem, že asi jediný profesionálne píšuci slovenský autor fantasy je Juraj Červenák, ktorý má na naše pomery bohatú fanúšikovskú základňu a v žánri je už pojmom, ale tiež ho to stálo roky tvrdej práce a okrem fantasy píše aj detektívny žáner.

 

Čo Vám napadne, keď sa povie dobrá fantasy literatúra? S čím by mal čitateľ začať, ak sa v tomto žánri neorientuje?

Stačí sa pozrieť do komentárov pod nejakú knihu v hociktorom internetovom kníhkupectve. Dozaista nájdete k tej istej knihe hodnotenia od jednej hviezdičky po päť aj s ekvivalentom slovne vyjadreného názoru. Ten istý aspekt, ktorý jeden čitateľ vynáša do nebies, inému vadí. Záleží od vkusu, očakávaní, skúseností a asociácií toho či onoho čitateľa. Nepamätám sa, ktorá bola prvá fantasy kniha, čo som čítala, ale celkom isto viem, že si ma kedysi získala Sapkowského sága o Zaklínačovi. Dnes rada siahnem po knižkách od Patricie Briggsovej, ktorá svojským spôsobom nasadla na módnu vlnu príbehov o vlkodlakoch a upíroch, alebo po dvojici autorov píšucich mestskú fantasy pod menom Ilona Andrews, po novej knihe o Harrym Dresdenovi od Jima Butchera. Ale tiež sa rada vraciam k Pratchettovým humorom prekypujúcim knihám a aj k cyklu príbehov o čarodejníkovi Kedrigernovi od Johna Moressyho. A dobrého, podľa mňa, je toho naozaj viac.

Aké knihy čítate, ak to nie je práve fantasy?

Navzdory vyššie spomenutému, fantasy v skutočnosti čítam veľmi málo, prinajmenšom oproti ostaným knihám. Prevažnú časť toho, čo čítam, tvorí science fiction. Okrem klasikov ako Clarke, Herbert či Asimov medzi mojich obľúbených súčasných autorov patrí John Scalzi a jeho séria o koloniálnych vojnách, ale mám rada aj ďalšie jeho knihy. Tiež sa neustále vraciam k hviezdnej opere o Milesovi Vorkosiganovi od Lois McMaster Bujoldovej alebo k Ericovi Eliotovi Knightovi a jeho sérii o Karanoch, čo je vlastne taký scifi western. Z českých autorov mám rada Miroslava Žambocha a Jiřího Kulhánka, aj keď v ich prípadoch ide často o žánrový mix. Okrem SF holdujem dobrým detektívkam a oddýchnem si napríklad aj pri absurdných príbehoch Jonasa Jonassona a podobne.

„Alexandra Pavelková je nespochybniteľná prvá dáma slovenskej fantasy. Keď som v tomto žánri začínal, mal som jasný cieľ: písať aspoň tak dobre ako ona. Keby som bol žena, písal by som presne tak ako Saša. Samozrejme, v jej textoch je niečo typicky 'babské', ja zase mám vo svojich príbehoch niečo typicky chlapské, ale sú to príbehy veľmi podobného štýlu, spôsobu aj žánru.“ To o Vás pre TASR povedal Juraj Červenák pred krstom Vašej doteraz najnovšej knihy Údolie ľalií. Máte pocit, že je vo Vašich knihách niečo babské, čítajú Vás viac ženy?

Neviem, či sa robil prieskum, ktorá cieľová skupina sa na moje knihy viac zameriava. Logicky môžeme uvažovať, že ženská autorka pritiahne skôr ženské čitateľky. Na druhej strane ide o žáner, ktorý najmä v minulosti oslovoval viac mužské pokolenie. Avšak, súdiac podľa spätnej väzby, najmä príbehy s nádychom romantiky či tie zamerané na YA (young adult, pozn. red.) pritiahnu k čítaniu veľa dievčat. Táto chlapsko/babská problematika je proste ošemetná a nevypočítateľná vec. Čitateľ pristupuje ku knihe s istými očakávaniami, takže ak je na obálke mužské meno, predpokladá, že v knihe budú chlapské záležitosti, ktoré by mu mali byť teoreticky bližšie. Ak je ako autor uvedená žena, tak zrejme ženské. Niekedy je to až smiešne, najmä keď si uvedomíme, za koľkými z tých mužských pseudonymov je v skutočnosti žena a naopak. Pravdou je, že mnoho mužov má aj dnes názor typu, citujem. „nejaká –ová predsa nemôže napísať kvalitnú fantasy“. A potom dostávam poštu od mužov, ktorí cítia nutkanie priznať, že im nejde do hlavy, že také niečo napísala žena, ba že je to lepšie, ako keby to napísal chlap. Takýto list mám chuť si zarámovať. Neviem, či je v mojich knihách niečo typicky ženské. Mám nejasné tušenie, že v mojich knihách je niečo typicky ľudské. A s istou mierou presvedčenia dokážem povedať, že je v nich čosi typicky mojské.

Riaditeľ vydavateľstva Slovart Juraj Heger Vašu knihu Údolie ľalií pred krstom pre TASR prirovnal k Dekameronu. Obal pôsobí skôr rozprávkovo, obsah miestami fantasy, niekedy skôr ako filozoficko-spoločenský román. Kam si túto knihu radíte Vy?

Údolie ľalií je kniha zostavená z niekoľkých príbehov patriacich do viacerých subžánrov. Nosný dej je mestská fantasy, na začiatku skôr realistické rozprávanie o boji o prežitie za dramatických okolností. Keďže ide o príbeh v príbehu, žánrový záber je tu rôznorodý. Niektoré príbehy sú napísané v štýle povestí, jeden je hororovou renesančnou detektívkou, iný je napísaný ako klasická výprava v štýle meče a mágie. Ďalšie sú akčnými či dobrodružnými príbehmi vychádzajúcimi z našej histórie a mytológie. Na obálke je vyobrazená skutočná jelša z povodia rieky Slatiny, z miesta, kde sa hlavný dej odohráva, štylizovaná do podoby riečnej víly, o ktorej by mohol byť posledný príbeh. Narúšanie hraníc žánru je pre dnešnú dobu typické a je zaujímavé pozorovať, ako si so škatuľkovaním Údolia ľalií snažia poradiť kritici. Ja sa prikláňam k názoru svojho vydavateľa.

Lady Fantasy, Rytier fantázie, Fantastická osobnosť roka. Tak Vás definovali niektoré z ocenení, ktoré ste dostali. Ako by ste definovali Vy seba?

Definovať človeka je ako definovať vodu v rieke. Ani človek nie je stále rovnaký, ledva jeden mrkne okom, a už je hladina iná. Niekedy, keď tomu okolnosti prajú, je ma veľa. Inokedy by som sa najradšej utiahla pod zem. Občas mám dosť síl valiť pred sebou kamene, inokedy ledva podomeliem nejaký ten koreň. Som rada, keď môžem zavlažiť zem a úplne super deň nastane, keď sa mi podarí na breh vyplaviť nejaké zlaté zrnko.

Stotožňujete sa s niektorou zo svojich postáv?

Nedá sa vyhnúť tomu, aby niektoré postavy neniesli čosi z autora. Prinajmenšom jeho spomienky, nálady, názory. Dosiaľ najbližšou z postáv mi je elf Ellerig z druhej a tretej časti trilógie Miešanci. Jemu som zrejme naočkovala zatiaľ najviac mojich vlastných postojov, jeho povaha, priority a reakcie sa asi najviac podobajú mojim.

Koncom apríla Vám vyšla nová kniha s názvom Medzi nami. Podľa anotácie to vyzerá na ďalšiu fantasy knihu, medzi postavami sa však vyskytnú už aj upíri. Podľa obálky sa tiež dá usúdiť, že to je skôr pre mladých.

Medzi nami je zbierka sci-fi príbehov, aj keď sa tam vyskytnú dva či tri, ktoré by sa dali zaradiť do urban fantasy. Práve tým sa kniha odlišuje od väčšiny ostatných, ktoré mi doteraz vyšli. Jednak sa tu fantasy motív objaví len sporadicky, na druhej strane sú tieto príbehy oveľa stručnejšie a údernejšie. Je to kniha o tvoroch z iných svetov, iných planét, z našej minulosti či budúcnosti, ktorých si bežne nevšímame, ba v ktorých existenciu neveríme – až do chvíle, kým na nich nejakým znepokojivým spôsobom nenarazíme. Vtedy nám nezostáva nič iné, iba tento fakt prijať a zariadiť sa podľa toho. Do akej miery tieto témy zaujmú mladších čitateľov, zatiaľ neviem posúdiť, môžem len dúfať.