Profily osobností, ktoré vyznamenal prezident SR Peter Pellegrini

Prezident SR Peter Pellegrini v sobotu udelil štátne vyznamenania 18 osobnostiam spoločenského, kultúrneho aj športového života, z toho polovicu z nich in memoriam.

Profily vyznamenaných.



Juraj Kukura, herec

Na snímke sprava herec Juraj Kukura na slávnostnej ceremónii udeľovania štátnych vyznamenaní v priestoroch Slovenskej filharmónie v Bratislave v sobotu 11. januára 2025.

Foto: TASR - Jaroslav Novák

Pribinov kríž I. triedy - za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky



Juraj Kukura sa narodil 15. marca 1947 v Prešove. Po ukončení stavebnej priemyslovky v Bratislave vyštudoval herectvo na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v roku 1973. Svoju hereckú kariéru odštartoval v roku 1966, keď ho už ako 19-ročného obsadili do filmového spracovania románu Margity Figuli Tri gaštanové kone.

Bol jedným z hercov legendárneho bratislavského Divadla na Korze, ktoré však v roku 1971 ukončilo svoju činnosť pod tlakom silnejúcej normalizácie. Stal sa členom divadelného súboru Novej scény a v roku 1976 prešiel do umeleckého súboru Činohry Slovenského národného divadla (SND).

V tom čase bol zároveň jedným z najobsadzovanejších filmových a televíznych hercov - okrem iného k jeho popularite prispeli seriály Straty a nálezy (1974) či Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru (1977), ale aj umelecky ladené snímky, ako napríklad Mário a kúzelník podľa prózy Thomasa Manna (1976). Film bol ocenený Striebornou nymfou na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle v Monaku. Za svoj výkon vo filme Stíny horkého léta (1977) dostal Kukura v roku 1978 Cenu za mužský herecký výkon na festivale v Karlových Varoch.

V roku 1984 nakrúcal v zahraničí film Via Mala, pričom ho v Československu vyhlásili za emigranta a odsúdili ho na 3,5 roka väzenia za opustenie republiky. Kukura zostal za hranicami, pôsobil v nemeckých divadlách Münchner Kammerspiele v Mníchove, neskôr v Schauspielhaus v Hamburgu. Hosťoval aj v ďalších prestížnych zahraničných divadlách.

Na Slovensko sa vrátil až v roku 1990 po Nežnej revolúcii. V súčasnosti je riaditeľom bratislavského Divadla Aréna, kde sa uvádzajú inscenácie svetových autorov. Priestor Arény poskytol aj na letnú Detskú Univerzitu Komenského.

Za postavu Martina v inscenácii Koza alebo Kto je Silvia bol umelec ocenený cenou Dosky 2004 za najlepší mužský herecký výkon. V roku 2014 v 14. ročníku odovzdávania cien Ankety Osobnosť Televíznej Obrazovky (OTO) uviedli Kukuru do Siene slávy. Dňa 26. júna 2015 sa Kukura zaradil medzi osobnosti svetovej a československej kinematografie, ktoré sa môžu hrdiť prestížnym ocenením medzinárodného filmového festivalu Art Film Fest Hercova misia.



Prof. Ing. arch. Dr. Alfred Piffl, architekt a pamiatkar



Pribinov kríž I. triedy in memoriam - za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky



Alfred Piffl sa narodil 13. júna 1907 v Kerharticiach (dnes súčasť mesta Ústí nad Orlicí, Česká republika).

Absolvoval štúdium architektúry na Českom vysokom učení technickom (ČVUT) v Prahe. V roku 1947 vyhral konkurz na miesto profesora dejín architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita, STU) v Bratislave, kde potom pôsobil desať rokov až do svojho zatknutia a uväznenia.

V rokoch 1950 až 1952 bol prvým dekanom Fakulty dejín architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT. Počas pôsobenia na Slovensku sa významnou mierou zaslúžil o obnovu mnohých pamiatkovo hodnotných objektov či komplexov, podieľal sa na podkladoch, na základe ktorých boli Banská Bystrica a Banská Štiavnica vyhlásené za mestské pamiatkové rezervácie.

Začal sa spolu s Jankom Alexym angažovať pri obnove Bratislavského hradu, ktorý bol ruinou od ničivého požiaru 28. mája 1811, keď v objekte sídlila vojenská posádka. Pôvodne sa uvažovalo okrem iného o zbúraní ruín a o výstavbe univerzitného mestečka na tomto mieste.

Alfred Piffl sa záchrane hradu venoval spolu so študentmi od roku 1953 a 1. decembra 1955 odovzdali prezidentovi Československej republiky Antonínovi Zápotockému návrh obnovy Bratislavského hradu ako najväčšej rekonštrukcie historického objektu vo vtedajšej ČSR. Politická podpora pre tento projekt však slabla, až napokon Piffla v auguste roku 1957 odsúdili na dva roky väzenia na základe vykonštruovaného obvinenia z poburovania a ohovárania spriatelenej mocnosti.

Po prepustení sa k prácam na Bratislavskom hrade už nedostal, odňali mu všetky akademické tituly a zakázali vstup na fakultu. Zamestnanie našiel v bratislavskej panelárni a v stavebnom podniku v Pezinku. Napokon o jeho odbornosť prejavili záujem archeológovia a poskytli mu možnosť vedecky pracovať pri dokumentácii nálezov na Devíne, Vodnej veži v Bratislave a Gerulaty v bratislavskej mestskej časti Rusovce.

Architekt, pamiatkar Alfred Piffl zomrel 26. júna 1972 v Bratislave. Napísal niekoľko kníh a je autorom viac ako tisícky obrazov, kresieb a litografií. Od roku 1991 nesie jeho meno ulica v Petržalke.



PhDr. Eva Kowalská DrSc., historička, členka Učenej spoločnosti Slovenska
 

Na snímke sprava historička Eva Kowalská na slávnostnej ceremónii udeľovania štátnych vyznamenaní v priestoroch Slovenskej filharmónie v Bratislave v sobotu 11. januára 2025.

Foto: TASR - Jaroslav Novák

Pribinov kríž II. triedy - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry



Eva Kowalská sa narodila 17. augusta 1955 v Bratislave. Po vyštudovaní odboru história - filozofia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) bola na fakulte internou ašpirantkou, titul Kandidát vied získala v roku 1985 prácou Vznik a vývoj systému ľudového školstva na Slovensku koncom 18. a na začiatku 19. storočia.

Kowalská sa vo svojej sfére zaoberá cirkevnými a kultúrnymi dejinami raného novoveku. Absolvovala dlhšie odborné pobyty v Lipsku, Mainzi, Göttingene i vo Viedni. Dosiahla členstvá v Slovensko-rakúskej komisii historikov, Rakúskej spoločnosti skúmania 18. storočia a je korešpondujúca členka Juhonemeckej historickej komisie. Doma je činná v Učenej spoločnosti Slovenska a v Slovenskej historickej spoločnosti. Pravidelne sa zúčastňuje na významných medzinárodných projektoch a v zahraničí má vysokú mieru publikovania aj citácií.

Eva Kowalská pôsobí od roku 1983 v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV). Od roku 1996 aj v jeho vedeckej rade a od roku 2002 ako členka Kolégia SAV pre kultúrno-historické vedy. Od roku 2006 garantuje doktorandské štúdium na externom vzdelávacom pracovisku ústavu v odbore slovenské dejiny. Členkou redakčnej rady Historického časopisu je od roku 1997 a od roku 2003 je v Rade štátneho programu "Aktuálne otázky vývoja spoločnosti na Slovensku". Napísala dve monografie, päť kapitol v kolektívnych monografiách, tri učebné texty i 110 vedeckých štúdií a odborných článkov.

Eva Kowalská získala dve prémie Literárneho fondu, v roku 2002 za odbornú a vedeckú publikáciu Evanjelické a. v. spoločenstvo v 18. storočí a v roku 2009 (Uhorská rapsódia). Pamätnými medailami ju ocenili Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici a Prešovská univerzita v Prešove.



Prof. PhDr. Ján Michálek DrSc., etnológ, folklorista, univerzitný pedagóg a vedec



Pribinov kríž II. triedy in memoriam - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry



Ján Michálek sa narodil 12. marca 1932 v Brezovej pod Bradlom. Vyštudoval históriu a národopis na Filozofickej fakulte UK (FiF UK) v Bratislave a až do roku 2004 pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na Katedre etnológie a muzeológie FiF UK.

V spolupráci s popredným anglistom Jozefom Olexom publikoval v roku 1960 preklad medzinárodného katalógu rozprávok (A. Aarneo - S. Thompson - The Types of the Folktales, 1928). Stál pri zrode edície Ľudové umenie na Slovensku vo vydavateľstve Tatran. Editoval viacero lokálnych a regionálnych monografií napríklad Liptovská Teplička (Košice 1973), Stará Turá (1983), Brezová pod Bradlom (1970, 1998), Ľud hornádskej doliny (Košice 1989) a viaceré zborníky z vedeckých podujatí. Je autorom 20 hesiel v Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska I., II. (Bratislava 1995) a v Slovenskom biografickom slovníku (Martin 1987 - 1992).

Michálek pôsobil aj ako člen viacerých redakčných rád odborných periodík a dlhoročný člen vedeckých rád a komisií na udeľovanie vedeckých hodností na Filozofickej fakulte UK a v Slovenskej akadémii vied (SAV). Patril k zakladajúcim členom Slovenskej národopisnej spoločnosti, ktorá vznikla v roku 1958. Zdobili ho aj členstvá v medzinárodných vedeckých, pedagogických i redakčných inštitúciách a radách.

Ján Michálek písal tiež skriptá i učebné texty a po 50-ročnej pedagogickej kariére odovzdával kolegom a študentom svoje znalosti ako emeritný profesor. Zomrel 10. októbra 2020 v Bratislave.

Jeho vedeckú a organizačnú činnosť a významnú úlohu v zakladaní a rozvoji etnografického odboru ocenili viaceré inštitúcie pamätnými plaketami a medailami. Univerzita Komenského mu udelila Zlatú medailu UK.



Prof. MUDr. Zoltán Oláh, DrSc., lekár, oftalmológ
 

Na snímke sprava lekár a oftalmológ Zoltán Oláh na slávnostnej ceremónii udeľovania štátnych vyznamenaní v priestoroch Slovenskej filharmónie v Bratislave v sobotu 11. januára 2025.

Foto: TASR - Jaroslav Novák

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí



Zoltán Oláh sa narodil 27. apríla 1931 v Komárne. Rozhodol sa pre štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (LFUK) v Bratislave, štúdium úspešne absolvoval v roku 1956.

Po krátkom pôsobení v Anatomickom ústave LFUK (1956 - 1957) prestúpil na Očnú kliniku LFUK, kde v rokoch 1957 až 1968 pracoval ako odborný asistent, neskôr ako docent (1969 - 1976). Pritom v rokoch 1968 až 1974 zastával aj funkciu zastupujúceho prednostu na Očnej klinike LF UK v Martine.

Od roku 1976 nastúpil do funkcie vedúceho Katedry oftalmológie LF UK a prednostu I. Očnej kliniky Fakultnej nemocnice (FN) a LF UK v Bratislave. V roku 1981 ho prezident menoval riadnym univerzitným profesorom oftalmológie. V tejto funkcii pôsobil do roku 1997, potom bol profesorom na Klinike oftalmológie LF UK a od roku 2007 je emeritným profesorom.

Bol členom Slovenskej oftalmologickej spoločnosti, ktorú neskôr viedol, pôsobil na viacerých prestížnych vedeckých pracoviskách vo svete. Prof. MUDr. Zoltán Oláh, DrSc. bol jedným zo zakladateľov oftalmomikrochirurgie, najmä v oblasti inovácie operácie katarakty a implantácie vnútroočnej šošovky, operácií glaukómu, komplikovanejších úrazov oka, odlúpenej sietnice a vnútroočných nádorov. Bol pionierom v zavádzaní laserovej chirurgie a výpočtovej techniky do dennej praxe.

Na domácich a zahraničných fórach predniesol vyše 450 prednášok a publikoval 261 odborných článkov. Je autorom, respektíve spoluautorom niekoľkých učebníc pre vysoké i stredné školy vrátane slovenskej učebnice Očného lekárstva a ďalších vyše 20 knižných publikácií a monografií. Získal viaceré vyznamenania, v roku 2017 ho Slovenská lekárska spoločnosť zaradila do Dvorany slávy slovenskej medicíny.



Margita Kocková, účastníčka protifašistického odboja a SNP



Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, vojenský, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu



Margita Kocková sa narodila 28. mája 1911. Patrila k popredným priekopníkom protifašistického odboja a SNP v Rožňavskom okrese. Od septembra 1940 začala vyučovať na Ľudovej škole v Gemerskej Polome. Podľa archívnych dokumentov mala už pred príchodom do Polomy pravidelné úzke kontakty s ilegálnymi pracovníkmi viacerých oblastí Slovenska. Hneď po príchode na jej nové pracovisko začala veľmi intenzívne vyvíjať kultúrnu i športovú činnosť medzi školopovinnou, ale najmä medzi dospelou mládežou. V rokoch 1942 - 1944 pravidelne organizovala zájazdy a exkurzie do Slavošoviec. Takto kryla svoju činnosť spojky medzi ilegálnymi organizáciami na Slovensku.

Po vypuknutí SNP odišla z Gemerskej Polomy do Slavošoviec, kde plnila pokyny vedúcich funkcionárov revolučných národných výborov i partizánskych štábov. Okrem politickej činnosti organizovala zbierky peňazí, ale najmä zbierky šatstva a bielizne, obuvi, obväzového materiálu a liekov i potravín pre bojujúce partizánske oddiely na Slavošovskej a Dobšinskej doline. Dňa 4. decembra 1944 obkľúčili Čiernu Lehotu fašistické vojská zo všetkých strán a v odpoludňajších hodinách ju obsadili špeciálne jednoty SS a Vlasovci. Partizánske oddiely boli nútené sa uchýliť do hôr.

Margita Kocková sa so skupinou partizánov dostala až do oblasti Polomky (bývalý okres Brezno, teraz okres Banská Bystrica). Tu ju ako anglicky plynule hovoriacu poverili sprevádzať anglo-americkú vojenskú misiu, ktorá sa ukrývala na chate nad Polomkou. Dňa 26. decembra 1944 fašistická špeciálna jednotka "Edelweiss" prepadla chatu, v ktorej chytili všetkých členov misie, Margitu Kockovú aj kapitána Jána Staneka, veliteľa partizánskych jednotiek pri Telgárte. Padla do rúk fašistom, tí ju odvliekli do koncentračného tábora v Nemecku, kde ju mučili. Margitu Kockovú popravili 24. januára 1945 v Mauthausene.



Karol Pekník, generál, účastník SNP



Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, vojenský, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky



Karol Pekník sa narodil 20. apríla 1900 v Pezinku. Po gymnaziálnych štúdiách smerovali jeho kroky k vojenskému vzdelávaniu.

Do slovenskej histórie ako tvorca stratégie a taktiky ozbrojeného boja proti fašizmu počas Slovenského národného povstania (SNP). Aj keď je jeho meno menej známe v porovnaní s inými osobnosťami protifašistického odboja, zostali po ňom nazvané ulice v Bratislave a Pezinku.

Pekník bol dôstojníkom, telovýchovným náčelníkom a učiteľom predvojenskej výchovy v Bratislave-Petržalke. Od roku 1938 pôsobil ako major generálneho štábu, prednosta 4. oddelenia 6. divízie v Brne a výcvikovej skupiny zboru v Banskej Bystrici.

Pred vypuknutím SNP sa Pekník už v hodnosti plukovníka skontaktoval s protifašistickým odbojom. V čase ozbrojeného povstania bol členom štábu povstaleckej armády v Banskej Bystrici, vymenovali ho za veliteľa obrannej oblasti a od 4. septembra 1944 bol náčelníkom operačného oddelenia Veliteľstva 1. československej armády na Slovensku.

Pri ústupe z Donovál bol členom skupiny generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana, ktorá sa v núdzi na začiatku novembra 1944 ubytovala v Pohronskom Bukovci. Do obce vtrhli nemeckí vojaci, ktorí zadržali ukrývajúcich sa generálov. Neďaleko Svätého Ondreja nad Hronom (dnes časť obce Pohronský Bukovec) príslušníci Einsatzkommanda 14 zajali aj Pekníka. Pri pokuse o útek ho 1. novembra za dedinou zastrelili.

Slovenský brigádny generál Karol Pekník bol in memoriam v roku 1945 vyznamenaný Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom, Radom SNP 1. triedy, Štefánikovým pamätným odznakom 1. stupňa. V roku 1946 získal in memoriam Československý vojnový kríž 1939 a zároveň ho povýšili do hodnosti brigádneho generála.



Prof. RNDr. Anatolij Dvurečenskij, DrSc., matematik
 

Na snímke sprava matematik Anatolij Dvurečenskij na slávnostnej ceremónii udeľovania štátnych vyznamenaní v priestoroch Slovenskej filharmónie v Bratislave v sobotu 11. januára 2025.

Foto: TASR - Jaroslav Novák

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky



Anatolij Dvurečenskij sa narodil 16. apríla 1949 v Kysuckom Novom Meste. Jeho otec Vladimir Dvurečenskij (1899 - 1974) bol ruský exulant, ktorý prišiel do Československa z Francúzska v polovici 20. rokov 20. storočia a našiel si uplatnenie na Slovensku.

Anatolij Dvurečenskij vyštudoval gymnázium v Tornali a matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium kombinácie odborov Pravdepodobnosť a matematická štatistika - ekonometria zavŕšil úspešne v roku 1972. V roku 1977 na Matematickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV) obhájil dizertačnú prácu s názvom Vyšetrovanie vlastností zovšeobecnených stavov na logike.

Po pôsobení na vedeckom pracovisku v Dubne pri Moskve sa v roku 1986 vrátil na Slovensko a v roku 1987 sa zamestnal v Matematickom ústave (MÚ) SAV.

Po politickom uvoľnení koncom 80. rokov medzi prvými začal spolupracovať so západnými vedeckými pracoviskami. Získal prestížne Humboldtovo štipendium na Univerzite v Kolíne nad Rýnom, kde strávil dva roky (1991 - 1992). V rokoch 2000 až 2001 opäť pôsobil v rámci Humboldtovej nadácie na Univerzite v Ulme.

V roku 1998 ho prezident SR vymenoval za univerzitného profesora. V roku 1999 sa stal riaditeľom MÚ SAV, pričom v tejto funkcii pôsobil 16 rokov. Popritom sa naďalej aktívne venoval vedeckej práci. Publikoval vyše 310 vedeckých prác venovaných aktuálnym problémom teórie kvantových logík, fuzzy množín a teórie hromadnej obsluhy.

V rokoch 1988, 1990, 1993, 1995 spoluorganizoval Zimné školy z teórie miery, na ktorých sa zúčastnili poprední odborníci z celého sveta. V roku 1998 bol členom organizačného tímu štvrtého svetového kongresu kvantových štruktúr v Liptovskom Jáne a v roku 2006 ôsmeho kongresu na Malte.

V roku 2003 ho zvolili za zakladajúceho člena Učenej spoločnosti SAV, v roku 2011 sa stal členom Európskej akadémie vied a umení. Pôsobí v redakčných radách viacerých vedeckých časopisov.



Prof., Ing. Juraj Sipko, PhD., ekonóm
 

Na snímke sprava ekonóm Juraj Sipko na slávnostnej ceremónii udeľovania štátnych vyznamenaní v priestoroch Slovenskej filharmónie v Bratislave v sobotu 11. januára 2025.

Foto: TASR - Jaroslav Novák

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky - za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí



Juraj Sipko sa narodil 14. apríla 1952 v Kamienke. V rokoch 1975 - 1979 študoval na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave a špecializoval sa na zahraničný obchod. Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov napríklad na Lomonosovovej univerzite v Moskve, americkom Massachusettskom technologickom inštitúte, Harvardovej univerzite či na Wharton School of Economics, ktorá je fakultou Pennsylvánskej univerzite.

Okrem inžinierskeho titulu dosiahol na Ekonomickej univerzite v roku 1990 aj titul PhD. a o štyri roky neskôr tiež titul docenta. V roku 2016 obhájil na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne titul profesora, pričom inauguračnú prednášku predniesol na tému Výmenný kurz a jeho vplyv na reálnu ekonomiku.

Začiatkom 80. rokov minulého storočia začal pôsobiť ako pedagóg na Ekonomickej univerzite. V rokoch 1994 - 2000 bol riaditeľom odboru medzinárodných vzťahov na Ministerstve financií (MF) SR. V rokoch 2000 - 2006 pôsobil na pôde Medzinárodného menového fondu. Bol aj hlavným vyjednávačom pri vstupe Slovenka do OECD a tiež členom pracovného tímu v prístupovom procese SR do Európskej únie (EÚ).

Ako docent na Vysokej škole manažmentu v Trenčíne pôsobil v rokoch 2006 - 2013. V období rokov 2007 - 2012 bol aj poradcom guvernéra Národnej banky Slovenska (NBS) a v rokoch 2008 - 2010 prodekanom pre vedu výskum na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. V rokoch 2014 - 2022 bol riaditeľom Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). V súčasnosti je prezidentom Obchodného výboru a výboru pre riadenie fiškálnych a ekonomických pravidiel Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru so sídlom v Bruseli.

Je autorom dvoch vedeckých monografií, spoluautor 18 vedeckých monografií a viac ako 40 vedeckých článkov. V roku 1990 dostal cenu rektora Ekonomickej univerzity a v roku 2014 Zlatý Biatec za vedecký prínos v oblasti vývoja svetovej ekonomiky a riešenie finančnej krízy.



Prof. Lívia Ludhová, PhD., fyzička



Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Lívia Ludhová sa narodila v roku 1973 v Bratislave. Jej otec Ľudovít Ludha bol členom speváckeho zboru Slovenskej filharmónie, matka Marta Ludhová vyučovala matematiku a fyziku. Spočiatku študovala geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, štúdium absolvovala v roku 1996. V roku 1998 získala titul PhD.

Neskôr svoj záujem presmerovala na výskum vesmíru a elementárnych častíc, čomu zodpovedal aj obsah jej práce, ktorou v roku 2005 získala titul PhD na univerzite vo švajčiarskom Fribourgu. Desať rokov pracovala na svetovo významnom vedeckom pracovisku v Gran Sasso v Taliansku.

Venuje sa výskumu elementárnych častíc, ako šéfka výskumného tímu sa zameriava na fyziku neutrín na pôde Jadrového výskumného centra v nemeckom Jülichu. Zároveň je profesorkou na univerzite v Aachene. Jej doménou je výskum nízkoenergetických neutrín prostredníctvom veľkoobjemových kvapalinových scintilačných detektorov. Má dlhoročné skúsenosti s meraním slnečných neutrín a geoneutrín.

Jadrová fyzička, geologička a profesorka fyziky Lívia Ludhová rada trávi voľný čas v prírode, pritom často vyhľadáva miesta s extrémne náročnými podmienkami, ako sú napríklad sopky alebo polárne oblasti. Rada spoznáva aj mestá a historické a umelecké pamiatky. Precestovala už 70 krajín sveta.



Ing. Peter Murdza, protikomunistický odbojár, kresťanský aktivista



Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu



Peter Murdza sa narodil 5. novembra 1954 v Starej Ľubovni. Počas dospievania sa zapájal do mládežníckych stretnutí na duchovnej báze. V roku 1974 odišiel do Bratislavy študovať na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT). Jeho túžba po hlbšom náboženskom živote ho priviedla do kontaktu so Silvestrom Krčmérym, ktorý viedol podzemné kresťanské krúžky vysokoškolákov.

V roku 1987 ho za katolíckeho kňaza tajne vysvätil vtedajší biskup Ján Chryzostom Korec. V tomto období sa spoločenstvu Fatima podarilo dostať k ofsetovému stroju darovanému z Holandska. Aby sa na ňom mohlo tlačiť, bolo ho treba umiestniť tak, aby ho režim nenašiel, preto Murdza s priateľmi vlastnoručne vykopali tajný tunel s vchodom do zamurovanej časti pivnice. Vtedy v dome prebiehali iné rekonštrukčné práce, takže susedia si podozrivú aktivitu nevšimli. Na spomínanom stroji sa tak mohlo pracovať a na podzemnej tlačiarni sa vytlačili státisíce strán papiera, najmä samizdatové časopisy a náboženské knihy. Murdza sa tak významne podieľal na šírení náboženskej literatúry, zabezpečoval tiež distribúciu cez sieť kresťanských spoločenstiev po celom Slovensku.

Po páde komunistického režimu patril medzi zakladateľov Hnutia kresťanských spoločenstiev mládeže. Koordinoval aktivity na podporu laických spoločenstiev, duchovnú formáciu animátorov a pracoval na zapojení mládeže do cirkevného života. V rokoch 1994 až 2009 pôsobil ako duchovný v Nitre a zároveň tajomník Komisie pre laikov pri Konferencii biskupov Slovenska.

Peter Murdza zomrel 14. decembra 2009 vo veku 55 rokov v Nitre, pochovaný je v rodnom meste. Zanechal odkaz odvahy a obetavosti a 6. decembra 2019 mu ako významnému rodákovi udelila Stará Ľubovňa čestné občianstvo mesta in memoriam.



Živodar Tvarožek, partizán, protifašistický odbojár



Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu



Živodar Tvarožek sa narodil 4. marca 1925 v Bratislave. Jeho otcom bol Tomáš Tvarožek, ktorý sa ako člen tajnej odbojovej organizácie Mafia aktívne zasadil za vznik prvej Československej republiky a bol neskôr verejne činný.

Práve s otcom spolupracoval Živodar Tvarožek v odbojovom hnutí hneď po vypuknutí druhej svetovej vojny. V rámci odbojovej organizácie Flóra pomáhali parašutistom, ktorých úlohou bolo v rámci operácie Manganese organizovať odboj na Slovensku a udržiavať spojenie s Londýnom.

Po vypuknutí SNP sa dostal do Vysokoškolského strážneho oddielu. Jeho členom bol spoločne so svojím bratrancom Branislavom Tvarožkom. Išlo o jednotku zloženú zo študentov, ktorej poslaním bolo sprevádzať a chrániť generálov Goliana a Viesta. Zúčastnil sa aktívne aj na bojových akciách. Upadol do zajatia, no podarilo sa mu utiecť.

V apríli 1945 sa jeho otec Tomáš stal podpredsedom Slovenskej národnej rady a bol tiež jedným zo zakladateľov Demokratickej strany. Po nástupe komunistického režimu v roku 1948 sa Živodarovi Tvarožkovi podarilo opustiť Československo na palube lietadla, ktorého členovia posádky zorganizovali útek do americkej okupačnej zóny v Nemecku.

Nadviazal okamžite spoluprácu s exilovou spravodajskou skupinou vedenou bývalým poslancom za Demokratickú stranu Michalom Zibrínom pracujúcou pod patronátom spravodajských služieb USA. Už v roku 1949 sa vrátil do Československa ako kuriér so spravodajským poslaním.

Zatkli ho a odsúdili na trest smrti, ktorý mu neskôr zmiernili na doživotie. Vo väzení strávil takmer 16 rokov, prepustili ho až v roku 1964.

Žil v Bratislave, zomrel 17. marca 2015. Jeho bratranec a člen odboja Branislav Tvarožek bol takisto prenasledovaný počas komunistického režimu.



Doc. PhDr. Jana Pekarovičová, PhD., lektorka slovenského jazyka a kultúry
 

Na snímke sprava riaditeľka Letnej školy slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca Jana Pekarovičová na slávnostnej ceremónii udeľovania štátnych vyznamenaní v priestoroch Slovenskej filharmónie v Bratislave v sobotu 11. januára 2025.

Foto: TASR - Jaroslav Novák

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky - za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí



Jana Pekarovičová sa narodila 25. januára 1951 v Ústí, čo je dnes časťou Trstenej na Orave. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave, odbor slovakistika - rusistika (1969 - 1974).

V rokoch 1974 - 1987 pôsobila na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Bratislave ako profesorka. V období rokov 1987 - 1989 bola pracovníčkou Ústavu jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov Univerzity Komenského v Bratislave ako odborná asistentka a zástupkyňa riaditeľa. V roku 1989 sa stala odbornou asistentkou na Katedre slovenského jazyka, sekcie slovenčiny ako cudzieho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Ako lektorka vyučovala slovenský jazyk na viacerých vysokých školách v zahraničí, napríklad v Budapešti (1974), na Univerzite Martina Luthera v Halle/Saale v Nemecku (1977 - 1981) či na Univerzite vo Viedni a na Ekonomickej univerzite vo Viedni (1990 - 1993). Od roku 2005 bola docentkou vo vednom odbore slovenský jazyk, špecializácia slovenčina ako cudzí jazyk.

Už od roku 1975 sa jej život spája s letným seminárom slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, kde pôsobila ako lektorka, prednášateľka, od roku 1993 tiež ako vedecká tajomníčka a neskôr ako riaditeľa Metodického centra SAS.

V rokoch 2004 až 2023 bola riaditeľkou Studia Academia Slovaca - centra pre slovenčinu ako cudzí jazyk a predsedníčkou Vedeckého grémia. Pôsobí v oblasti aplikovanej lingvistiky so zameraním na didaktiku a opis slovenčiny ako cudzieho jazyka, venuje sa jazykovej komunikácii, medzijazykovým a medzikultúrnym kontaktom. Na Letnej škole SAS sa každoročne zúčastňuje približne 12O štipendistov.



PaeDr. Miroslav Kozák, učiteľ matematiky a chémie
 

Na snímke sprava učiteľ matematiky a chémie Miroslav Kozák na slávnostnej ceremónii udeľovania štátnych vyznamenaní v priestoroch Slovenskej filharmónie v Bratislave v sobotu 11. januára 2025.

Foto: TASR - Jaroslav Novák

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti školstva



Miroslav Kozák sa narodil 15. augusta 1959 v Handlovej. V rokoch 1974 - 1978 študoval na Gymnáziu V. B. Nedožerského v Prievidzi. Päťročné vysokoškolské štúdium absolvoval na pedagogickej fakulte v Nitre, po ktorom sa vrátil na domovské gymnázium ako učiteľ matematiky a chémie. Sedemnásť rokov bol aj predsedom krajskej komisie Chemickej olympiády v Trenčianskom kraji.

V období rokov 1996 - 2024 sa 24 jeho študentov prebojovalo k 35 účastiam na Medzinárodnej chemickej olympiáde, odkiaľ pre Slovensko získali deväť strieborných a 20 bronzových medailí a tiež dvakrát čestné uznanie.

Od roku 1996 sa do štvorčlennej slovenskej reprezentácie na Medzinárodnú chemickú olympiádu každoročne prebojoval aspoň jeden študent pod jeho vedením, pričom v roku 2017 na 49. ročníku Medzinárodnej chemickej olympiády v Thajsku až traja študenti. Jeho absolventi založili Prievidzskú chemickú spoločnosť, ktorá ako nezisková organizácia podporuje mladé talenty v chémii na Slovensku.

Za svoju prácu získal niekoľko významných ocenení. V roku 2005 Bronzovú medailu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave za dlhoročnú úspešnú prácu a vynikajúce výsledky v oblasti chemickej olympiády, v roku 2009 Veľkú medailu svätého Gorazda za dlhoročnú pedagogickú prácu a angažovanosť v chemickom odbore, ktorú udeľuje ministerstvo školstva. Titul Naj učiteľ chémie, ktorý udeľuje spoločnosť Slovnaft, a. s., dostal v roku 2012.

Získal aj ocenenie v rámci finále 6. ročníka celoslovenskej žiackej ankety Zlatý Amos. V roku 2017 sa stal finalistom Ceny Dionýza Ilkoviča za mimoškolskú činnosť v oblasti chémie. Pamätnú medailu Slovenskej chemickej spoločnosti dostal v rokoch 2014 a 2024. V rokoch 2002 - 2018 ho ako pedagóga niekoľkokrát ocenili v rámci Trenčianskeho samosprávneho kraja pri príležitosti Dňa učiteľov.



Prof. Vlasta Hudecová, hlasová pedagogička



Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry



Vlasta Hudecová sa narodila 19. marca 1937 v Moravskom Lieskovom. Hudbe sa venovala odmalička a v roku 1953 začala študovať spev na konzervatóriu v Bratislave. Na absolventskom koncerte v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave v roku 1958 spievala "Kantátu č. 51 pre sólový soprán so sprievodom orchestra" J. S. Bacha. V štúdiu spevu pokračovala na VŠMU a následne sa rozhodla pre pedagogickú dráhu.

V roku 1963 sa stala asistentkou na Pedagogickom inštitúte v Nitre, kde pôsobila ako pedagóg hlasovej výchovy, od septembra 1964 začala učiť spev na bratislavskom konzervatóriu. Z jej vyše 20-ročného pôsobenia na foniatrickej klinike a z praxe v náprave hlasových porúch vznikla štúdia, ktorá slúžila pre pedagógov a študentov VŠMU i konzervatórií pri odstraňovaní hlasových porúch a tiež pre poznanie anatómie a fyziológie hlasového ústrojenstva. Priamo na VŠMU v Bratislave pôsobila v rokoch 1976 - 2007, od roku 1982 ako interný pedagóg.

Vlasta Hudecová spolupracovala so Slovenským hudobným fondom ako umelecká vedúca štipendistov. Absolventom po nástupe do praxe pomáhala po speváckej stránke a pripravovala s nimi súťaže i vystúpenia. Vychovala desiatky operných a koncertných spevákov známych aj z európskych scén. Pôsobila aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

V roku 1998 ju prezident Slovenskej republiky vymenoval za profesorku pre odbor hudobné umenie - spev. Svoje pedagogické pôsobenie zakončila Vlasta Hudecová vlani na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. V októbri sa vo farskom kostole Sedembolestnej Panny Márie v bratislavskej Petržalke uskutočnil ďakovný koncert pre výnimočnú profesorku spevu.



Anna Bergerová, účastníčka SNP
 

Na archívnej snímke uprostred Anna Bergerová.

Foto: TASR - Martin Palkovič

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu



Anna Bergerová sa narodila 3. marca 1930 v rusínskej obci Habura. Mala dvoch bratov, ktorí pôsobili v protifašistických skupinách v Česku. Po vypuknutí vojny žila s mamou a sestrou. Po tom, ako sa k nim do domu nasťahovali nemeckí vojaci, utiekli k partizánom. V partizánskom zväzku Čapajev pomáhala doktorovi menom Gruber (vlastným menom Jozef Dolina) ako ošetrovateľka. Zároveň so sestrou Máriou pracovali ako spojky, pašovali muníciu a chodili na výzvedy. Po pretrhnutí nemeckého frontu v novembri 1944 pri Kalinove naďalej pracovala ako ošetrovateľka vojakov a partizánov, ktorí sa vracali z frontu a prepustených väzňov z koncentračných táborov.

Po vojne Anna Bergerová chodila na gymnázium v Humennom a vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako funkcionárka Slovenského zväzu žien a neskôr sa aj na dôchodku angažovala v spoločenskom a politickom živote.

V auguste roku 2017 sa v centre hlavného mesta aktívne zúčastnila na pietnom akte k 73. výročiu Slovenského národného povstania (SNP). Vo svojom vystúpení zdôraznila, že je povinnosťou nezabúdať na históriu a s mladými ľuďmi hovoriť o tom, čo sa počas povstania a druhej svetovej vojny dialo a čo stálo za vypuknutím vojnového konfliktu. Upozornila, aby sa ľudia nenechali nikým a ničím zmanipulovať. Zomrela vlani 19. februára.

Prezidentom SR Peter Pellegrini a minister obrany Robert Kaliňák ocenili Annu Bergerovú in memoriam vlani v auguste počas osláv 80. výročia SNP.



Ing. Jozef Psotka, horolezec
 

Na snímke vpravo Jozef Psotka.

Foto: TASR - Zoltán Demján

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu



Jozef Psotka sa narodil 12. februára 1934 v Košiciach. Vo Vysokých Tatrách robil od 15 rokov vysokohorského nosiča. Často sa zdržiaval na Zbojníckej chate a Chate pod Rysmi. Pomáhal stavať Kežmarskú chatu pri Bielom plese, ktorá neskôr vyhorela. Maturitu oslávil výstupom na západnú stenu Lomnického štítu - tzv. Hokejku. V Košiciach začal študovať na Vysokej škole technickej (VŠT) a v tom čase sa podieľal na vzniku horolezeckého oddielu TJ Slávia VŠT Košice.

Elektrotechnika sa v tom čase mohla študovať na Slovensku len v Bratislave, preto prestúpil na Slovenskú vysokú školu technickú (SVŠT). Po absolvovaní štúdia inžinier Psotka pôsobil istý čas ako odborný asistent a podieľal sa na fungovaní horolezeckého oddielu školy. Postupne sa vypracoval na špičkového horolezca a bol aj funkcionár, tréner, dobrovoľný člen Horskej služby TANAP-u i horolezeckého spolku IAMES. Zúčastnil sa na mnohých horolezeckých expedíciách v Himalájach, Hindukuši, Altaji, na Kaukaze, v Alpách a vo Vysokých Tatrách. Počas svojho prvého veľkého ťaženia v roku 1965 v Hindukuši vystúpil Psotka na sedem šesťtisícových vrcholov Vachanského chrbta. V roku 1971 bol v expedícii na Nanga Parbat a v rokoch 1973 a 1976 na Makalu, kde vyšiel na 8010 metrov vysoký juhovýchodný vrchol. V roku 1981 vystúpil na 8586 metrov vysoký vrchol Kančendžongy.

Najslávnejší, ale aj tragicky osudový moment prišiel v roku 1984. Ako prvý Slovák spolu so Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom dosiahol 15. októbra vrchol Mount Everestu. Populárny "Juzek" sa zároveň stal najstarším horolezcom, ktorý sa na zem pozrel z vrcholu najvyššej hory sveta po prvovýstupe bez kyslíka (mal 50 rokov a 246 dní). Na druhý deň zahynul pri zostupe.

Jozefa Psotka je držiteľ Zlatého odznaku IAMES-u, in memoriam držiteľ štátneho vyznamenania Za statočnosť i Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za činy v duchu humanizmu. Okrem pamätných tabúľ na pod Everestom a na Symbolickom cintoríne pri Popradskom Plese vo Vysokých Tatrách sa každý rok beží Psotkov memoriál (preteky vo vysokohorskom behu).



Karol Kuna, účastník SNP
 

Na snímke v strede Karol Kuna.

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, vojenský, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody s ich ochranu



Karol Kuna sa narodil 27. apríla 1928 v Bobrovci. Pôvodne sa učil za murára. Už počas druhej svetovej vojny pred vypuknutím Slovenského národného povstania však pomáhal rodičom šíriť ilegálnu protifašistickú tlač a skrývať utečencov. Jeho rodičia sa zapájali do odboja od roku 1939 - ukrývali sovietskych vojenských utečencov z nacistických koncentračných táborov a rovnako poskytli úkryt viacerým židovským rodinám.

Hneď po vypuknutí SNP sa doň zapojil ako 16-ročný. Dobrovoľne sa prihlásil k partizánom, najprv pôsobil v partizánskej skupine Za slobodu Slovanov ako spojka, pretože vedel dobre jazdiť na koni. Potom slúžil v partizánskej jednotke Stalin - Jegorov.

Zúčastnil sa na viacerých bojových akciách so zbraňou v ruke - pri Banskej Bystrici, Tureckej, Kališti, Prašivej, v Ľubochnianskej doline, Revúcej a na Donovaloch ako adjutant politického komisára III. Batalionu kapitána Červenej armády Petra Andruščenka.

Na rozkaz veliteľa brigády v januári 1945 zabezpečoval ilegálny prechod cez nemecké pozície do Kantorskej doliny, kde bol ustanovený za politického komisára oddielu Kantor. Vykonával činnosť rozviedčika, pri ktorej ho napokon zadržali Nemci, no podarilo sa mu zachrániť.

Po vojne sa venoval stavebníctvu, v 60. a 70. rokoch pôsobil ako námestník ministra na Ministerstve výstavby a techniky Slovenskej socialistickej republiky.

Bol dlhoročným členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, kde zastával funkciu predsedu Historicko-odbojovej skupiny partizánov v SNP a zahraničí. Karol Kuna zomrel 20. októbra 2024 v Bratislave.