PROFIL: Mág filmového plátna - Federico Fellini

Federico Fellini, jeden z najvýznamnejších svetových filmových režisérov, sa narodil 20. januára 1920 v prímorskom talianskom mestečku Rimini. Škola ho príliš nezaujímala, no miloval literatúru a výtvarné umenie. V roku 1939 zmaturoval a odišiel do Ríma. Živil sa ako karikaturista, ale rýchlo zistil, že iba to mu nebude stačiť. Začal preto pre noviny písať humoristické poviedky a scénky, s ktorými sa neskôr dostal i do rozhlasu. Tu sa zoznámil so začínajúcou herečkou Giuliettou Massinou, s ktorou sa 30. októbra 1943 oženil. V lete nasledujúceho roka sa im narodil syn. Čoskoro však zomrel a ich manželstvo zostalo bezdetné. V tom čase už Federico Fellini spolupracoval aj s filmom. Najskôr ako gagman a potom sa podieľal na scenároch k filmom takých známych režisérov ako Roberto Rossellini, Pietro Germi a Alberto Lattuada. S posledným z nich nakrútil v roku 1950 svoj prvý film Svetlá varieté. Už tu sa prejavila Felliniho celoživotná láska ku klaunom, k cirkusu - ale zároveň tiež odklon od vtedy prevládajúceho neorealizmu k emocionálne a osobnejšie vyznievajúcim príbehom.

V roku 1952 prišiel do kín jeho prvý samostatný film Biely šejk, ktorý bol satirou na falošnú romantiku šírenú ženskými časopismi. Nasledovali Darmošľapi (1953) s témou bezcieľneho života mladých ľudí v malom meste. Snímka, ktorá obsahovala aj autobiografické prvky, získala Strieborného leva na MFF v Benátkach. V roku 1954 nakrútil Federico Fellini Cestu - v hlavnej úlohe s Giuliettou Massinou. Dojímavý príbeh zo života potulných artistov definitívne potvrdil, že do svetovej kinematografie vstúpil režisér s jedinečným pohľadom na svet, v ktorom sa neoddeliteľne spája reálne chápanie života s večnou túžbou človeka po láske a kráse. Film získal Strieborného leva na MFF v Benátkach a Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Nasledoval Podvodník (1955) - mozaika príbehov zo života malého gaunera, ktorý však nemal úspech ani u divákov a ani u kritiky. Federico Fellini ho neskôr znovu prestrihal a obnovenú premiéru mal v roku 1987. V roku 1957 nakrútil Cabiirine noci, kde znovu hrala hlavnú úlohu Giulietta Massina. Tentoraz bola malou prostitútkou, ktorá napriek všetkým zlým skúsenostiam, nestráca vieru v lepší život. Celosvetový úspech filmu vyvrcholil ziskom Oscara. Sladký život, zrejme najznámejší Felliniho film, mal premiéru v roku 1960. V titulnej úlohe sa objavil Marcello Mastroianni, ktorý potom hral aj v niektorých jeho ďalších snímkach. Vytvoril tu postavu novinára, ktorý sa pohybuje v amorálnom prostredí vysokej rímskej spoločnosti a hoci ju odsudzuje, napokon zistí, že je tiež jej súčasťou. Premiéra síce vyvolala obrovský škandál, ale napriek tomu získal Sladký život Zlatú palmu na MFF v Cannes. V roku 1962 nakrútil Federico Fellini jednu z poviedok triptychu Boccaccio 70 (Pokušenie doktora Antónia) a začal pracovať na filme 8 1/2 (1963). Snímka s výrazne autobiografickým vyznením, v ktorej sa prelína prítomnosť s minulosťou a víziami hlavného hrdinu (Marcello Mastroianni), získala Veľkú cenu na MFF v Moskve a Oscara - pre Felliniho už tretieho. Návratom k spolupráci s Giuliettou Massinou bol film Giulietta a duchovia (1965), v ktorom Federico Fellini po prvý raz použil farbu. Tragikomický príbeh ženy, ktorá sa nevie vyrovnať s monotónnosťou života a útechu hľadá vo svojej fantázii, však nebol prijatý tak jednoznačne ako jeho predchádzajúce filmy. Nasledovali poviedkové Podivuhodné príbehy (1968), ktoré vznikli na základe diel E. A. Poea. Federico Fellini sa postaral o časť s názvom Tobby Dammit. O rok mal premiéru Satyricon (1969) - osobité spracovanie rovnomenného diela rímskeho autora Petronia, ktorým vytvoril akoby antickú paralelu k svojmu Sladkému životu. Nasledovala ďalšia pocta cirkusu - televízny film Klauni (1971) a pocta "večnému mestu" - film Roma (1972). Poeticko-nostalgickým návratom do čias detstva v Rimini bola snímka Amarcord, ktorá Fellinimu vyniesla štvrtého Oscara. Ďalšie snímky mali už iba striedavý úspech. Kontroverzným pohľadom na život známeho zvodcu žien bol Casanova (1976), o ktorom sám Federico Fellini neskôr povedal, že ho nemal nakrútiť. Skúška orchestra (1978) bola metaforickou úvahou na tému vodca - podriadení. Mesto žien (1980), znovu s Marcellom Mastroiannim, tragikomédiou zo sveta ovládaného ženami. Zatiaľ čo film A loď pláva (1983) bol groteskným obrazom ľudí, ktorí sú, napriek všetkému bohatstvu a sláve, bezmocní voči silám osudu. Najobľúbenejší Felliniho herci Giulietta Massina a Marcello Mastroianni sa stretli vo filme Ginger a Fred (1986), v ktorom sa spájal satirický pohľad na televíziu s príbehom starých hercov túžiacich ešte raz zažiť úspech. V Interview (1987) sa Federico Fellini vrátil v spomienkach do filmových ateliérov Cinecittá. Jeho posledný film Hlas mesiaca (1990) bol poetickou oslavou ľudí, v ktorých svet vidí iba bláznov.

Federico Fellini chcel filmovať aj ďalej, ale finančné problémy, ktoré sprevádzali jeho posledné snímky, producentov definitívne odradili. V roku 1993 získal svojho piateho Oscara - za celoživotný prínos filmovému priemyslu, ale vtedy sa už jeho zdravotný stav rýchlo zhoršoval. Zomrel 31. októbra 1993. Jeho manželka Giulietta Massina ho nasledovala už o niekoľko mesiacov, 23. marca 1994.

Zdroje: www.csfd.cz, Encyklopédia filmu (1993), Nicolaus Schrőder: Slávni filmoví režiséri (2003)

(SITA)