PRISTIC: Mrakodrapy sú už také pevné, že ich letecké útoky neohrozia

Bratislava 19. júla (TASR) - Na Manhattane v New Yorku údajne stoja až tri tisícky mrakodrapov. Desiatky z nich projektoval Dusan Pristic, pôvodom Slovák, ktorý z Československa emigroval v roku 1979. Na projektovanie a budovanie mrakodrapov treba mať talent a najmä prax, pretože takýto odbor sa na školách nevyučuje. V rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky povedal, že za pádom newyorských dvojičiek v roku 2001 nie sú žiadne konšpiračné teórie, ale náraz lietadiel, s ktorým projektanti nepočítali. V súčasnosti by už podobný útok nemal šancu na úspech.


Ste Slovák z povojnovej generácie, no vaše pôsobenie sa spája s USA. Kedy ste sa rozhodli emigrovať?
Vždy je takýto krok veľkým riskom, pretože idete do neznáma, na miesto, kde nemáte rodinu ani nikoho blízkeho. Len veríte, že vám tam bude lepšie. Nebol som spokojný s tým, čo sa stalo v Československu v roku 1968. Tým, že u nás zostali sovietske vojská, som si povedal, že musím odísť.



Koľko ste mali rokov, keď k tomu prišlo?
Mal som 26 rokov. V tom čase, v roku 1979, som už bol na čiernej listine režimu. Pracoval som v jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach do roku 1976. Vtedy v nej tragicky zahynuli počas nehody moji dvaja kolegovia a ja som dal výpoveď. Na verejnosti sa o tom nesmelo hovoriť, no tí, čo robili v elektrárňach, dobre vedeli, čo sa stalo.

Bola to posledná kvapka, ktorá rozhodla o vašom odchode?
To nie, tých bolo viac. Chcel som vycestovať na dovolenku do západnej Európy a aj do Juhoslávie. Podal som si na polícii dve žiadosti o výjazdné doložky, ktoré mi podpísal riaditeľ podniku. Mal som vtedy ako pracovník jadrovej elektrárne nárok na viac dní dovolenky. Zrealizoval som obe cesty, no musel som podpísať vyhlásenie, že sa nebudem stýkať so žiadnymi československými emigrantmi. To som samozrejme nedodržal. Zjavne ma niekto udal, pretože o rok neskôr moju žiadosť zamietli s tým, že moje vycestovanie nie je v súlade so štátnymi záujmami. Mohol som cestovať len do socialistických štátov. Príležitosť sa naskytla, keď rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu v roku 1979 vyhlásil, že turisti, cestujúci do Bulharska, si môžu v jeho krajine natankovať benzín len za valuty. Tie u nás bežní ľudia prakticky nemali. Vedenie štátu preto povolilo, že do Bulharska sa bude môcť cestovať cez Juhosláviu. To bola moja šanca. Tri dni mi trvalo, kým som naplnil peniazmi, ktoré som si našetril, všetky rozvody v aute. Privyrábal som si po víkendoch ako diskdžokej a na každej akcii som si vedel pekne zarobiť.



Takže v Juhoslávii ste zmenilo smer a utiekli na západ...
Na hraničnom priechode s Rakúskom som utiekol juhoslovanským colníkom. Vyzeralo, že boli šokovaní z toho, že sa niekto odvážil prejsť cez hranice autom priamo pred ich očami. Kým štyria z nich vybehli z budovy so samopalmi v rukách, bol som už ďaleko. Nevideli moju hlavu, lebo som mal zdvihnutú zadnú kapotu, keďže motor sa mi veľmi prehrieval. Poschovávané peniaze zablokovali prívod vzduchu do chladičov. Jeden z nich sa napokon aj roztrhol. Colníci sa neodvážili strieľať aj preto, lebo sa báli výbuchu auta, ktorý by mohol spôsobiť aj explózie ďalších áut, stojacich na hraničnom priechode. Viem, že potom telefonovali rakúskym colníkom, aby ich varovali pred blížiacim sa teroristom. Tí im v pokoji vysvetlili, že je to len ďalší emigrant z Československa, ktorý na rakúskej hranici požiadal o politický azyl. Ten som aj dostal a z Klagenfurtu ma samého poslali do utečeneckého tábora Traiskirchen. Keď som tam prišiel, videl som, že okolo tábora je zaparkovaných asi dve tisíc áut, no žiadne z nich nemalo označenie. To sa mi nepozdávalo, keďže som mal v aute svoje úspory a bál som sa, že o ne prídem. Na odpočívadle na diaľnici som zastavil, povyberal peniaze a zaniesol som ich do banky vo Viedni. Bola to banka, kde sa hovorilo aj po česky. Začal som hovoriť a banková úradníčka mi odpovedala po slovensky. To ma zarazilo. Peniaze som chcel uložiť na heslo. Spýtala sa na aké. Vravím, Červená veža. Na čo mi pani prekvapene odpovedala, že veď to je v Piešťanoch. Vysvitlo, že aj ona je odtiaľ, podobne ako ja. Nakoniec sa ukázalo, že jej matka pracovala spolu s mojou 11 rokov v jednom podniku.

Kam smerovali vaše kroky ďalej?
Pracoval som vo Viedni v ateliéri jedného architekta z Piešťan, kde sme projektovali niektoré trasy viedenského metra. Zúčastnili sme sa aj na konkurze na projekt budovy Organizácie Spojených národov vo Viedni. Skončili sme však až tretí a ja som sa rozhodol, že odídem za oceán, do USA.

V USA ste sa začali venovať projektovaniu, no predtým ste ho nevyštudovali...
To je pravda. Bol som však pre nich zaujímavý tým, že som pracoval v jadrovej elektrárni. Tak sa mi v USA však podarilo získať GSA Security Clearance, čo je bezpečnostná previerka, vďaka ktorej môžem pracovať aj na tajných projektoch pre americkú vládu, ako sú projekty vládnych budov alebo ambasád. Preto mi umožnili študovať na špeciálnych školách, no ďalšie informácie o nich nemôžem poskytnúť.

Ako ste sa však dostali k projektovaniu mrakodrapov?
Keď som bol v Paríži na Eiffelovej veži, tak som zistil, že mi nevadia výšky. Nemal som žiadne závrate ani stiesnené pocity. Bol som šťastný, že som si našiel v New Yorku miesto v prominentnej architektonickej firme, ktorá projektovala mrakodrapy. Tam sa vždy ukáže, či na to máte talent alebo nie, lebo toto je odbor, ktorý sa nedá študovať na žiadnej vysokej škole. Keď projektujete napríklad budovu vysokú 400 metrov, tak musíte brať do úvahy množstvo veličín a problémov, ktoré musíte vyriešiť. Stačí sa pozrieť napríklad na rozvody vody v takej budove. To sú vždy mimoriadne zložité prepočty a riešenia. Na projektovanie tohto typu neexistujú žiadne študijné odbory, len prax.

Práve USA sú historicky symbolom budovania mrakodrapov. No v súčasnosti je v prvej desiatke najvyšších budov na svete len jediná budova z New Yorku. Inak sú tam len budovy, ktoré postavili v Ázii. Prečo?
Najvyššie sú budovy v Spojených arabských emirátoch, v Dubaji, a v Saudskej Arábii. Tamojší šejkovia majú miliardy a tie ľahko investujú aj týmto spôsobom. Žijú len z ropy, nič nevyrábajú a ani nevyvíjajú. Nemôžu konkurovať inak, len investíciami do výškovej výstavby, a preto sa predháňajú v tom, ktorý šejk postaví vyšší mrakodrap.

Najvyšší mrakodrap na svete je v Dubaji a má 828 metrov. Do akej výšky má zmysel ťahať budovy?
Pokiaľ viem, v Saudskej Arábii stavajú mrakodrap s výškou jeden kilometer. Podstatná je bezpečnosť takýchto budov. Taký mrakodrap nemôže ohroziť žiadne menšie lietadlo. To by ju musel cielene zasiahnuť nejaký veľký Boeing alebo Airbus. Je však rozdiel, či ide o súkromný alebo vládny projekt. Projektoval som napríklad 36-poschodovú súdnu budovu v New Yorku a v nej sú všetky stĺpy dvakrát širšie ako v budovách, ktoré budujú súkromné firmy. Takej stavbe neublíži prakticky nič.

V súvislosti s nárazmi lietadiel do budov sa objavili rôzne konšpiračné teórie, ktoré hovoria o tom, že budovy dvojičiek v New Yorku nemohol v roku 2001 položiť náraz lietadiel a že skôr išlo o riadenú deštrukciu. Čo si o tom myslíte na základe svojich znalostí a skúseností?
Obe budovy spadli po náraze lietadiel, tam nie je iné vysvetlenie. Napokon sa ukázalo, že tí teroristi boli trénovaní na lietanie a nie na pristávanie. Aby znásobili efekt svojho činu, potrebovali, aby mali lietadlá maximum zásob pohonných látok. Preto uniesli jedno z Bostonu a druhé z newyorského letiska Newark. Potom, len čo narazili do mrakodrapov, nastala explózia. To by však nestačilo na pád takých vysokých budov. Lenže oheň a množstvo vysokohorľavých pohonných látok sa dostalo do výťahových šácht, kde nastala séria výbuchov a tie postupne oslabovali budovy. Náraz prerušil aj potrubia, ktoré plnili požiarne nádrže na 93. poschodí. Tie boli na stenách výťahových šácht. Následne to spôsobilo výpadok požiarnych hlásičov a voda z požiarnych nádrží sa nespustila, aby ochladzovala steny, ktoré neustále zoslaboval horiaci letecký benzín. Poschodia začali postupne padať, čo spôsobilo domino efekt a obe budovy sa v dôsledku toho zrútili. Reakciou na túto udalosť bolo, že sa požiarne potrubia musia umiestňovať dovnútra šácht v mrakodrapoch. Budovy sa stavajú podstatne pevnejšie a v súčasnosti už podobný útok nemá šancu zlikvidovať celú stavbu.

Na ktorý zo svojich projektov ste najviac hrdý?
Najviac azda na 432 Park Avenue Tower, čo je mrakodrap vysoký 426 metrov. Je to najvyššia rezidenčná budova na svete. Z každého smeru, ako idete na Manhattan, ju vidno, dokonca aj zo vzdialenosti 100 kilometrov. Na najvyššom poschodí je najdrahší apartmán na svete, ktorý má cenu 95 miliónov dolárov.

Neuvažovali ste o tom, že by ste naprojektovali nejaký mrakodrap aj na Slovensku?
Nie som si istý, či by sa na takú budovu našli financie. Lacnejšie je postaviť 500 menších obytných domov ako jeden stometrový mrakodrap. Náročné sú aj technologické postupy. Napríklad domiešavač betónu. Ten môže ísť len po dvadsiate poschodie, lebo viac by tie pumpy nevydržali. Tam musí prísť ďalší. Z každého domiešavača sa vezme vzorka, ktorá ide do laboratória, kde sa kontroluje jej kvalita, ktorá musí byť stále rovnaká. Betón má obrovský tlak smerom nadol, preto sa musia jeho parametre vypočítať mimoriadne presne.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR