Pripomíname si 70. výročie Slovenského štátu

BRATISLAVA 11. marca (WEBNOVINY) - Slovenský štát, ktorého 70. výročie vzniku si pripomenieme v sobotu 14. marca, vznikal za veľmi zložitých vnútorných no najmä medzinárodných podmienok, hovorí historik z Ústavu pamäti národa Martin Lacko. Slovenská republika vznikla v čase nacistickej expanzie v strednej Európe, podľa niektorých historikov bola istým produktom "nepriamej" hitlerovskej agresie proti Československu. Ako poznamenal, s týmto tvrdením sa dá aj nedá stotožniť. Podľa neho Nemecko zohralo pri vzniku slovenského štátu nepochybne rozhodujúcu úlohu a keď slovenskí poslanci 14. marca 1939 rozhodovali o osude Slovenska, boli pod obrovským tlakom. Dodáva ale, že Slovenská republika nevznikala na zelenej lúke a išlo tu o 20-ročnú snahu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany o autonómiu Slovenska, ktorá sa konštituovala 6. októbra 1938 a obsahovala už viaceré atribúty slovenskej štátnosti (vláda, snem). „Treba si uvedomiť, že to nebol nejaký mechanický skok z obdobia 1. ČSR k 14. marcu 1939. Je ale neodškriepiteľným faktom, že išlo o prvý samostatný štátny útvar Slovákov, samozrejme za nepriaznivých podmienok,“ skonštatoval.




Lacko nesúhlasí s názormi niektorých historikov, ktorí dávajú Slovenskej republike prívlastok vojnová. "Pomenovanie vojnová nie je podľa mňa namieste. “Ako vieme, nielen preto, že to nebol oficiálny názov, ten znel od júla 1939 Slovenská republika, ale tiež preto, že vznikla pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny.“

Pohľad spoločnosti na nový štátny útvar bol podľa historika rôzny. Dobové dokumenty hovoria o tom, že časť obyvateľstva prijala tento akt s úľavou, časť Slovákov dokonca s radosťou a len málo ľudí prijalo rozdelenie Československa s menším zármutkom. „Väčšina historikov sa zhoduje v tom, že to prijatie bolo v zásade pozitívne, vzhľadom na to, že v obyvateľstve, ale aj v politických špičkách prevládal názor, že ak by k rozdeleniu nedošlo, hrozila by nám okupácia zo strany Nemecka, Maďarska, možno čiastočne Poľska, ten osud by sa podobal Čechom v protektoráte,“ vysvetlil.

Slovenskú republiku uznala aj väčšina vtedy existujúcich suverénnych štátov. Tento vzťah bol však podmienený, lebo postupom času, ako sa slovenský štát viac a viac spájal s nacistickou politikou, jednotlivé mocnosti sa začali prikláňať k uznaniu exilovej vlády na čele s Edvardom Benešom a k obnoveniu Československa. Za významný považuje historik diplomatický vzťah SR s Vatikánom. Ten SR – na rozdiel od vojnového Chorvátska – uznal a diplomatické vzťahy pretrvali takmer do konca vojny. Svätá stolica však viackrát protestovala proti antižidovskej politike slovenskej vlády. To bol traumatizujúci bod vo vzťahu oboch štátov, tým skôr, že na čele Slovenska stal kňaz. Ako vysvetlil, "Vatikán si uvedomoval, že po vojne padne zodpovednosť na celú katolícku cirkev, čo sa aj stalo."

Lacko na záver zhodnotil aj prezidenta Jozefa Tisa. Podľa neho netreba naň pozerať jednostranne. „Išlo o kontroverznú postavu. Ja si však uvedomujem ako historik aj negatívnu aj pozitívnu úlohu. Negatívnu predovšetkým v židovskej otázke. Ako prezident, ako predseda vládnucej strany, ako autorita, kňaz, teológ, nikdy verejne nevystúpil proti rasovým perzekúciám, surovostiam, ktoré sa tu diali voči židom. V tomto vidí hlavnú politickú, osobnú aj morálnu zodpovednosť Jozefa Tisa. No zároveň dodal, že mu nie je možné uprieť istú snahu o minimalizáciu nemeckého tlaku na Slovensko. Školstvo, veda či kultúra boli aj vďaka Tisovmu úsiliu pomerne málo zasiahnuté nacistickou ideológiou – na rozdiel napríklad od neskoršej komunistickej totality , vysvetlil. Tisovi šlo tiež o to, aby bolo Slovensko uchránené od vojnových hrôz, škôd. Spoločne s ministrom národnej obrany Čatlošom sa snažil minimalizovať slovenskú vojnovú účasť i ekonomické straty v prospech Nemecka. Výsledkom bolo, že slovenská spoločnosť až do roku 1944 utrpela menšie škody, ako to bolo počas prvej svetovej vojny či v prípade iných štátov vtedajšej Európy.


Historici začali dvojdňovú diskusiu o 14. marci 1939

Rozbitie Česko-Slovenska v marci 1939, je hlavnou témou dvojdňovej medzinárodnej historickej konferencie, ktorá sa dnes začala na českom veľvyslanectve v Bratislave. Konferencia pod názvom "Rozbitie alebo rozpad. Historické reflexie zániku Česko-Slovenska," sa uskutočňuje pod záštitou podpredsedu vlády Dušana Čaploviča. Zorganizoval ju Historický ústav SAV v spolupráci s Historickým ústavom Akadémie věd České republiky a s Vojenským Historickým ústavom v Bratislave.

Historici zo Slovenska, Čiech, Nemecka, Rakúska, Maďarska a Poľska budú dnes a vo štvrtok diskutovať o príčinách, prečo 14. - 15. marca 1939 došlo k zániku Česko-Slovenska. V rámci diskusii sa dotknú otázok, či išlo o vnútorný rozklad republiky, o akt agresie zo strany nacistického Nemecka, alebo o dlhoročnú snahu Slovákov o vytvorenie samostatného štátu. Cieľom konferencie je podľa jej účastníkov reflektovať udalosti z tohto obdobia v českej, slovenskej a československej historiografii vo vzťahu s medzinárodnou situáciou a vnútropolitickým vývojom. "Dúfam, že sa na konferencii stretneme s nejakými novými výsledkami, dokumentmi, ale k samotnému rozbitiu Česko-Slovenska už bol urobený rozsiahly výskum aj pred tým. Máme tie udalosti zmapované doslova nie z hodiny na hodinu, ale z minúty na minútu," povedal pre agentúru SITA historik Dušan Kováč.

SITA