Prinášame vám knihu na týždeň od Saskie Sarginsonovej - Dvojčatá

Bratislava 12. júla (TASR) - Boli navlas rovnaké, kým ich osud nerozdelil. Dvojčatá – dve telá, jedna duša.


 "A boli sme tu, jedno neobyčajné bábätko na ceste. Potom prišla tá mimoriadna fáza vývoja, vajíčko sa rozdelilo, roztrhlo vo dvoje a stali sa z nás dve bábätká. Dve polovičky celku."

Príbeh dvoch mladých dievčat Violy a Isolty je vsadený do prostredia Anglicka a vidieckeho Suffolku. Rozpráva o zážitkoch dvoch neposedných šidiel, ktoré ochutnali slobodu lesov a krajiny. Celé detstvo strávili v komunite ľudí zasvätených štýlu hippies v starom domci len s matkou.  Spoznali dvojčatá – chlapcov Johna a Michaela, ktorí ďalej živili ich bujnú fantáziu a zaťahovali ich do neraz nebezpečných dobrodružstiev. Život sa ale uberal iným smerom, ako pôvodne vykresľovala ich matka. V škole zaostávali za rovesníkmi, nezapadali... Ani reči o tom, že navždy zostanú len ony dve s matkou, neboli nakoniec pravdou.

Isoltin a Violin život sa od určitých strastiplných udalostí začal uberať výrazne rozdielnym smerom. Zatiaľ čo Isolte rozkvitala a menila sa v sebavedomú a cieľavedomú mladú ženu, ktorá sa prispôsobila životu veľkomesta, jej sestra Viola, ktorá nebola ochotná zabudnúť na minulosť a detskú lásku, chradla.

Zhoda okolností však umožní opäť spojiť životy dvojčiat, i keď nie tak, ako predtým, ale ukazuje, že nádej na zmenu nikdy nezomiera.

Dejová kompozícia knihy je pomerne zložitá a zo začiatku mätúca. Autorka začína in medias res a neustále strieda dejové pasáže, v ktorých boli dievčatá malé a v ktorých sú už dospelými ženami, pričom ani tie nenasledujú chronologicky. Po pár kapitolách však všetky diely skladačky do seba zapadnú a vytvoria celistvý psychologický rozbor mysle dvoch dievčat. Dvoch túžiacich, spomínajúcich, milujúcich, zranených a čiastočne nepochopených myslí, ktoré sa zlievajú v jednu.

Deju však chýba určitá ľahkosť, ktorá by čitateľa motivovala, aby stránky otáčal rýchlejšie a rezkejšie. Nad riadkami plnými písmen visí žiaľ, strach a samota...

"Vzadu za mojou rozostrenou podobou, medzi divo sa zmietajúcimi stromami s konármi ohnutými až k zemi vidím uháňajúcu minulosť. Pomedzi nejasné tvary za oknom sa mi v mysli mihajú míľniky môjho detstva – domec, veža a rad schátraných domov."




Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR