Priezviská sa na území Slovenska začali povinne používať od roku 1786

V minulosti mali ľudia iba jedno meno. Rozpoznávali sa podľa krstného mena, za ktoré pripojili meno otca, prezývku, povolanie alebo pôvod jeho nositeľa. Prvé priezviská sa začali objavovať v priebehu 10. storočia.

Prvé priezviská, v minulosti prímenia, začali používať šľachtici. Tí si ich odvodzovali od miesta pôvodu. Takto vznikli prvé šľachtické prídomky - predikáty, ktoré sa v latinčine používali s predložkou "de", v nemčine s predložkou "von" a v slovenčine s predložkou "z/zo".

Používanie priezvisk sa na Slovensku stalo povinným na konci 18. storočia. Uzákonil to patent Jozefa II. číslo 591 z 1. novembra 1786. Najbežnejšími slovenskými priezviskami sú Kováč, Kolár, Kolárik, Horváth, Tóth, Varga, Molnár, Balog, Szabo či Novák. „Prvé priezviská boli často naviazané na miesto pôvodu ich nositeľa (Prešovský, Spišák, Záhorák), zamestnanie (Tesár, Oráč), meno niektorého z rodičov (Matej, Matejov), ale aj na telesné či duševné vlastnosti (Malý, Chudý, Tichý),“ uviedla pre TASR etnologička Katarína Nádaská.

Tieto prímená sa časom zmenili na priezviská a boli dedičné. Bolo to spôsobené aj tým, že v roku 1563 nariadil Tridentský koncil zavedenie matrík.

Slovensko bolo po stáročia súčasťou Uhorska, neskôr Rakúsko-uhorskej monarchie, čo sa odzrkadlilo aj na tvorbe priezvisk. „Z maďarských názvov zamestnania vznikli priezviská ako Áč – tesár, Barát – mních, Čatloš – vojenský sluha pri koňoch, Lakatoš – zámočník, Sabol – krajčír, Sekereš – vozár, Vámoš – mýtnik, Varga – garbiar, Žoldoš – žoldnier, Bíro – sudca, Molnár – mlynár, Takáč – tkáč, Patkoš –podkúvač, Madarás – vtáčkar, Šipoš – pískač. Nemecké názvy zamestnaní dali podnet k vzniku priezvisk Bauer – roľník, Binder – debnár, Knap - tkáč, Mauer – murár, Müller – mlynár, Šmid – kováč," uvádza Nádaská.

Najviac slovenských priezvisk vzniklo zrejme z krstných mien. Napríklad z mena Michal vychádzajú priezviská Michaľák, Michalec, Michalech, Michaliak. Z domácej podoby Mišo vznikli priezviská Mišiaň, Mišeje, Mišech, Mišianik, Miškov, Miške. Z jeho maďarskej podoby Mihál vznikli priezviská Mihaľ, Mihál, Mihálik, Mihaleje, Mihalovič.

Priezviská sa dajú aj regionálne rozčleniť. „Napríklad pre západoslovenský región sú príznačné koncovky –oviech, -ových, -ejech,- ech, -ch,-ú (Mackoviech, Mackových, Mackejech, Mackech, Mackú)," dopĺňa K. Nádaská. Podľa priezviska sa dalo v minulosti určiť aj spoločenské postavenie. Vystihujú ho napríklad priezviská Šoltýs, Richtár, Fojt, Sedlák, Hospodár či Gazda. Dal sa podľa nich určiť aj pôvod predkov – Bosňák, Turek, Talian. Etnické a národné mená existovali aj v inojazyčnej podobe – Böhm (z nemeckého Čech), Tóth (z maďarského Slovák) či Horváth (z maďarského Chorvát).