V sedemdesiatich rokoch sme tvorili v Bratislave najväčšiu partiu v meste. Každý víkend sme vymetali diskotéky. Tam bol náš slobodný svet a jediný spôsob zábavy, ktorú mladým vedelo poskytnúť len zopár klubov. V osudný júlový večer sme si vybrali ten istý klub, ako Ľudmila Cervanová. Ak sústavne chodíte na tie isté miesta a narážate na tých istých ľudí, skoro sa z vás stane jedna veľká rodina. Nebol problém neskôr zostaviť kompletný zoznam všetkých, ktorí na diskotéke trávili večer. V našej partii prevládali baby. Kde sme prišli, boli stredobodom pozornosti. Na ulici, kaviarni, rôznych akciách a hlavne všade, kde boli chalani. Aj NITRANČANIA si ich všimli.
Nálada v kluboch začínala byť zaujímavou až po desiatej. Mnohí preto neprichádzali skôr. Dva deci vína, v klasickom horčičáku, stálo päť korún. NITRANČANIA popíjali kláštorné červené. My tiež. Neboli opití. Na tanečnom parkete magnetizovali naše baby. Skúsili po nich vyštartovať. Keď neuspeli, bez problému sa stiahli. Chlapci z Nitry sa od ostatných líšili obliekaním, autami, konzumáciou i spôsobom zábavy. Prví začali nosiť džínsy mrkvového strihu, na ktorý sme si dlho nevedeli zvyknúť. Rovnako sa od nás líšili aj ďalší synovia ministrov, tajomníkov, režisérov, riaditeľov podnikov, doktorov, umelcov a iných vplyvných rodičov. Nikde nechýbali, kde boli baby. Nechápali sme ako popri nekonečnej zábave mali čas na úspešné štúdium ? Študenti tmavšej pleti sa správali skromne. Mali rešpekt. Neupozorňovali na seba. So širokým úsmevom sa chceli s nami spriateliť. Aby sa mohli zase zoznámiť s našimi babami. V tom čase boli v meste ešte dve ďalšie skupiny chalanov, ktorí dokázali každú zábavu uhnať extrémne až na doraz. Neboli vysokoškolákmi. Väčšinou automechanici. Niektoré dievčatá si ich dvorenie pamätali pomerne dosť dlho. Baby na tancovačkách priťahovali aj mimobratislavských chalanov. Z Pezinka a Trnavy. Mladých arabov z Piešťan. Neboli nebezpeční. Ak neulovili tu, skúsili inde. Trojica spomedzi NITRANČANOV bola typom hrdinov, majstrov sveta, tvrdo agresívnych a správne odviazaných. Ale len v kruhu svojich priateľov. Pravé vodcovské typy. Ako jedinci neublížia a nezaujmú. Preto nebol problém pri samostatnom výsluchu rozbiť ich súdržnosť. Zostane pre nás záhadou, prečo NITRANČANOV zaujala práve Ľudmila Cervanová ? Do tohto klubu chodili krajšie dievčatá. Z celej skupiny chlapcov z Nitry našu pozornosť pútala jediná baba. Viera. Všade ich sprevádzala. S pocitom mužskej opory zo strany jej priateľov doslova bujnelo jej sebavedomie. Pôsobila tak, akoby na najbližších sto rokov mala všetky problémy vyriešené. Svojim pohodovým a vyzývavým správaním nás povzbudzovala. Nesmierne dobre tancovala. Šesť deci červeného zaobstaralo u nej bezkonkurečne výbornú náladu. Hoci aj na pohrebe. Priebeh zábavy v klube sa vôbec ničím nelíšil od predošlých večerov. Žiadna výtržnosť, problém, ani bitka. Nebyť mimoriadnej udalosti, nebol by dôvod pamätať si ho. Nič tomu nenasvedčovalo, že najbližšia hodina poznačí históriu.
V kritickom čase sa situácia neodohrala v hermeticky uzavretej miestnosti. Svedkov bolo, koľko ste chceli. Práve sa začali školské prázdniny. S nadšením sme vychutnávali prichádzajúce leto. Na chodníku pred študentským internátom prúdil nočný život. I v jeho celom okolí. Hoci väčšina zo študentov v piatok cestovala do všetkých končín Slovenska už od skorých ranných hodín, každú chvíľu niekto z mesta prišiel a zároveň odchádzal. Taxíky sa vtedy nepoužívali. Mestská doprava chodila večer zriedka. Z toho dôvodu sa na konečnej autobusu v Mlynskej doline nahromadili čakajúci. Bolo ich o mnoho viac, než tvrdili svedkovia v spisoch Bezpečnosti. Pridali sa k nim ľudia, ktorí si boli uctiť svojich zosnulých na blízkom cintoríne. Ďalší z nich chceli stihnúť rovnaký vlak, ako Ľudmila. Nechtiac sa stali svedkami udalosti. Ale len na niekoľko minút. Pokiaľ nevystúpili na niektorej z nasledujúcich zástaviek. Tam sa svedkovia zmenili na ľudí s hlbokým nezáujmom a stratou pamäte. Hoci všetko videli, nepodarilo sa ich vypátrať. V Unic klube bolo nenormálne sparno. Ako vždy. S dídžejmi Števom Anderkom, Ferom Labudom, alebo Šiškom v tomto klube, zvykla bývať vyššia návštevnosť, aká bola v tento večer. Diskotéky vtedy nemali klímu. Každú chvíľu sme vonku sušili úplne prepotené košele. Zapálili cigaretu. Čerstvý kyslík pôsobil okamžite. Okolo pol desiatej sa dolina ponorila do tmy. V nej sa roztrúsili páry študentov. Boli donútení, pretože ich šikovnejší spolužiaci včas obsadili so svojimi frajerkami spoločné postele na intráku. Časť študentského areálu sa stavala. Stavební robotníci v piatok vtedy končili robotu na obed. Z Bratislavy odcestovali do svojich domovov. Tí, čo zostali, večer hľadali krčmu. Na niektorých balkónoch prebiehali oslavy úspešne uzavretého vysokoškolského letného semestra a dozvuky menín Petra, Pavla a Ivana. Podnapití chalani striekali šampanským dievčatá hore bez. Baby jačali a pritom volali o pomoc. Len tak. Aby upútali. O pomoc sa volá aj vtedy, keď sa rozšantené pubertiačky na školskej lyžovačke spúšťajú z kopca. Keď sa deti na bruchu rútia dolu šmykľavkou na kúpalisku. Alebo dievčatá, keď sa ich snažia chalani nacpať do auta, aby nepôsobili ako ľahká trofej. O pol hodiny ich všetkých vidíte blázniť sa spoločne v najlepšej nálade uprostred parketu. Preto sa na volanie o pomoc nereaguje. Krik vás síce upúta, ale nakrátko. Ľudia sa neradi starajú o nepríjemné veci. Na stoloch sa ešte vtedy netancovalo. Ani nedrogovalo. Iba málokto sa ojedinele pokúšal pomocou tabletky a alkoholu dostať do nálady. To bolo všetko. Veľmi populárny bol Dexfermetrazin. Študenti ho užívali tesne pred skúškou, aby celú noc vydržali bez spánku učiť sa. Nedopitá fľaša šampanského, z niektorého balkóna, buchla vedľa nás. Nie preto, aby nás prizabila. Aby bola sranda. A život nebol jednotvárny. Verejná Bezpečnosť vyzývala svedkov udalosti. Nereagovali sme. Hoci sme videli. Ak Bezpečnosť neskôr odhalila tých, čo nechceli reagovať, správala sa k nim mimoriadne drzo a veľmi nepríjemne. Problém neochoty svedčenia očitých svedkov je u nás tradíciou. Svedok je po výpovedi zo strany obvineného zastrašovaný, má problémy a v ohrození. Nikto to nerieši. My tiež nie. Tak ide všetko postarom. Nejeden z predošlých ministrov vnútra sa snažil o zblíženie medzi Políciou a občanom. Zostalo pri rečiach.
Súbežne s týmto prípadom VB riešila ďalšie závažné trestné činy. Obrazovka nám ich pripomenie v seriáli „Najväčšie kriminálne prípady Slovenska.“ Všetky sú vyriešené. Vraždy nespáchali profesionálni vrahovia. Preto nebol problém vypátrať ich. Zo skupiny podozrivých sa vyšetrovateľ zameral vždy na najslabšieho. U NITRANČANOV to bola Viera.
Ďalšie vyšetrovanie prípadu Cervanová bolo obnovené až po dvoch rokoch po vražde. Bezpečnosť dodatočne úspešne a s prehľadom zistila totožnosť ďalších z nás, ktorí ešte neboli v prvej fáze šetrenia identifikovaní a vypočutí. Čistá práca. Tento postup nezaručoval úspech. Ľudia vo vnútri diskotéky netušili, čo sa deje vonku. Výsluch prebiehal systémom bežnej rutiny. Bolo samozrejmé, že po dvojročnej pauze sme z ich strany cítili zvýšený tlak získať čo najviac najnovších informácií a dôkazov. Po tak dlhej stagnácii to bol problém. Napriek tomu vyšetrovatelia neboli v kŕči. Ani v strese zo straníckych činiteľov či Husáka. Konali si len svoju každodennú prácu. Vyšetrovatelia nám pripadali ako amatéri. Z vypočúvaných nevytiahli všetko. Ďaleko na vyššej úrovni boli poradcovia, ktorí radili obvineným NITRANČANOM. Druhá fáza vyšetrovania trvala ďalšie tri roky. Kým v roku 1981 zatkli NITRANČANOV, z vraždy dovtedy zadržali, obvinili a dlhšie väznili iných podozrivých. Boli v správnom čase na nesprávnom mieste. Bezpečnosť si z nás mohla bez problému vybrať hocikoho, z koho vymláti priznanie a prípad v krátkom čase úspešne uzavrieť. Ale neuzavrela. Vyšetrovanie uviazlo. Počas tohto času mali NITRANČANIA veľký priestor si zabezpečiť nepriestrelné aliby. Ich výpovede boli prepracované až podozrivo do najmenších detailov a podrobností. Otcov mali zamestnaných vo vplyvných funkciách, ktorí sa bežne stýkali s vysokými funkcionármi Bezpečnosti v Nitre. Niektorí z nich už dlhšie patrili medzi dobrých rodinných známych. Už vtedy tvorili Smotánku spoločnosti. Rodičia na záchranu svojich detí vyvinuli takmer neobyčajné úsilie. Akoby boli z vraždy vinení oni. Hovorí sa, že rodina sú ľudia, ktorí ťa milujú za každých okolností. Ich prejavom bola nevídaná súdržnosť. Ale len určitý čas. Verejná Bezpečnosť s prehľadom selektovala dodatočne každým rokom pribúdajúcich nových svedkov so zaručene pravdivými skutočnosťami z miesta únosu vždy v prospech NITRANČANOV. Prokuratúra i vyšetrovatelia nepodľahli vonkajším vplyvom, hoci boli nesmierne razantné a mimoriadne silné. V Centrále na Februárke nám počas výsluchu tohto prípadu predložili albumy s našimi veľkými vlastnými fotkami. Zostane záhadou kde, kedy a kto nás fotil, keď sme dovtedy neboli trestaní a nikde sme pre nich dosiaľ nepózovali ? Šikovná Bezpečnosť. Výsluchu sa nikdy nezúčastnili voľne roztrúsení po okolí intráku z deviateho júla 1976. Nechceli. Postávali, alebo sedeli medzi stromami pod večernou oblohou. Fajčili, debatovali a bozkávali sa s frajerkami. Nikto si ich nevšímal. I napriek slabo osvetlenému priestoru len z niektorých lámp mali výborný výhľad. Lampy nočného osvetlenia sa nachádzali povedľa chodníka od konečnej zastávky autobusov až po hlavný vstup na intrák. Boli až priveľmi blízko na to, aby sa bez problému stali terčom prázdnych fliaš vyhadzovaných študentmi priamo z balkónov nad nimi.
Ľuba Lesná, autorka knihy Prípad medička, scenáristka Markéta Zinnerová i František Brabec, režisér filmu Bolero o Ľudmile Cervanovej, sa vo svojich príbehoch zamerali na nesprávny zdroj informácií. Vybrali sa po tej istej ceste pátrania ako desiatky novinárov pred nimi. Žiaden nový pohľad. Nudné. Určite chceli osloviť čo najviac divákov i čitateľov, ale minuli cieľ. Preto ich dielo neskončilo ako bestseller, hoci televízny štáb vytrvalo vyzýval občanov o informácie do chystaného filmu. Informácie, ktoré sa nenachádzajú vo vyšetrovacích spisoch VB nie sú lacné. Na obhajobu autorov o oživenie drámy z minulosti treba podotknúť, že film aj literatúra si môžu dovoliť odklonenie od skutočnosti. Po toľkých rokoch ma udivuje veľké množstvo záujemcov o tento prípad. Neudivuje ma, že si už tridsať rokov mlčky bez komentára prečítajú len ďalší názor ďalšieho nového autora a porovnajú s tým, čo videli. Stále zostávajú súčasťou nepríjemnej udalosti, ktorú nejde vygumovať. Nebadane prikývnu hlavou na znak súhlasu, nech veci v súvislosti s odsúdenými idú i naďalej tak, ako doteraz. Ich nezaujímajú výpovede stopercentných svedkov, detektorov lži, ani hladovky a tvrdenia obvinených, že Ľudmilu v živote nevideli. Ani protesty ich prokurátorov, manželiek a rodinných príslušníkov, akí sú vzorní občania. Pre týchto záujemcov o prípad nebol problém v minulosti sadnúť si na tú istú lavicu na Krajskom súde v Bratislave v čakárni pred súdnou sieňou, na ktorej práve čakali aj NITRANČANIA na svoj proces. Rozdiel bol v tom, že záujemcovia na tieto procesy neboli pozvaní. Možno išlo len o správny adrenalín vychutnať si po rokoch, ako to je, keď sa naše nohavice opäť dotýkajú navzájom s nohavicami NITRANČANOV. Tak ako sa pri sedení pred rokmi dotýkali v Unic klube v osudný večer. Nám nejde o konfrontáciu s Políciou. Nezaujímame sa o ňu. Nám ide o konfrontáciu s NITRANČANMI. Jedno riešenie by tu bolo. Chystané stretnutie skutočne očitých svedkov z onoho večera s NITRANČANMI po tridsiatichtroch rokoch na tom istom mieste, dni a čase v Unic klube v Bratislave.
|
Úvodná strana
Regióny
Prenájom áut
