Príbeh odvahy a lásky na motívy skutočných udalostí

O obetavosti matiek, ktoré sú ochotné vzdať sa svojich detí len preto, aby odišli do bezpečia a prežili. Príbeh o súdržnosti, pevných putách na pozadí zverskej vojny a čoraz viac sa blížiaceho „konečného riešenia“.

Píše sa rok 1936.
V očiach pätnásťročného Stephana Neumana sú nacisti len hluční grobiani. Stephan pochádza z vplyvnej židovskej rodiny a je nádejným autorom divadelných hier. Chlapcovou najlepšou kamarátkou je matematicky nadaná Žofie-Helene, kresťanka, ktorej matka vydáva pokrokové protinacistické noviny.

Ovládnutie krajiny Hitlerom dvojicou otrasie. Svetielko nádeje sa objaví v podobe Truus Wijsmullerovej, členky holandského odbojového hnutia. Truus pašuje židovské deti z nacistického Nemecka do krajín, ktoré sú ochotné sa o ne postarať.

Keď pomoc ponúkne aj Veľká Británia, odváži sa priblížiť k Adolfovi Eichmannovi, mužovi, ktorý sa podieľal na konečnom riešení židovskej otázky. Truus bojuje s časom. Každým dňom je čoraz nemožnejšie zachrániť takých, ako je Stephan, jeho malý brat Walter či Žofie-Helene. Podarí sa jej to?

EXKLUZÍVNE!
Autorka o knihe a slovenskom vydaní:
 

Román Posledný vlak do Londýna z vydavateľstva Ikar je inšpirovaný skutočným úsilím Holanďanky Geertruidy Wijsmullerovej-Meijerovej, ktorá v roku 1933 rozbehla misiu Kindertransport a zachraňovala deti po menších skupinách. Dodnes ju svet pozná ako tetu Truus.
„Po anexii nezávislého Rakúska k Tretej ríši v marci 1938 a po Krištáľovej noci plnej násilia v novembri toho istého roku sa začala úporná snaha previezť desaťtisíc detí do Anglicka do bezpečia. Tento román je fikciou, ale zakladá sa na skutočnom úsilí,“ píše Meg.

Truus pomohla počas svojho života dostať do bezpečia desať tisíc detí. Riskovala, neraz bola na hrane, hrozilo prezradenie, odhalenie...napriek tomu sa oddala svojmu poslaniu: zachrániť čo najviac židovských detí. A z nich sa neskôr stali neraz významní vedci, objavitelia, umelci a laureáti Novelovej ceny. Aj takto Truus prispela k dobu celého sveta a životov nás všetkých...

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Lucia Hurajová:
 

Meg Waite Clayton patrí podľa New York Times medzi bestsellerových autorov. Posledný vlak do Londýna je jej siedmy román. Meg študovala na Právnickej, písala pre Los Angeles Times, The New York Times, The Washington Post, The San Francisco Chronicle, Forbes aj Runners World. Jej častou témou sú ženy a výzvy, ktorým musia čeliť.

Začítajte sa do novinky Posledný vlak do Londýna:

Čo bolo predtým, december 1936
NA HRANICI

V mrazivom vzduchu padali snehové vločky čoraz hustejšie a krášlili výhľad z okna vlaku na kopec s tajomným zasneženým zámkom. Vtom sa ozval hlas sprievodcu: „Bad Bentheim, sme v Bad Bentheime, Nemecko. Cestujúci do Holandska, pripravte si doklady.“ Geertruida Wijsmullerová – Holanďanka s výraznou bradou, nosom a čelom, širokými ústami a sivými očami – pobozkala dieťa, ktoré jej sedelo v lone. Pritisla pery na hladké detské čielko a vtisla mu ďalší bozk. Potom ho podala jeho sestre a stiahla batoľaťu čiapku z hlavy. „Es ist in Ordnung. Es wird nicht lange dauern. Dein Gott wird dir dieses ein Mal vergeben,“ chlácholila Truus deti v ich materinskom jazyku. To je v poriadku. Potrvá to len chvíľu. Tvoj Boh ti to raz odpustí.
Vlak začal brzdiť. Chlapček sa vyštveral k oknu a vykríkol: „Mama!“
Truus ho nežne pohladila po vlasoch. Cez zasnežené okno sa pozrela na nástupište, kde aj navzdory búrke stáli vojaci vo vyrovnaných radoch, nosič batožiny tlačil vozík plný kufrov a zhrbený muž niesol na hrudi reklamu na krajčírstvo. Áno, bola tam aj žena, ktorú dieťa zbadalo – pri stánku s občerstvením stála chrbtom k vlaku štíhla žena v tmavom kabáte a so šálom okolo krku. To na ňu chlapec volal „Maaa-maaa!“
Žena sa otočila. Odhryzla si z mastnej klobásky a zahľadela sa na informačnú tabuľu. Chlapcova tvár posmutnela. Nebola to jeho matka.
Truus si dieťa privinula k sebe a zašepkala: „No tak, neplač!“ Nechcela mu klamať a sľúbiť niečo, čo nebude môcť splniť.
Dvere na vagóne zasyčali a s hrmotom sa otvorili. Nacistický pohraničník pomáhal cestujúcim vystúpiť z vlaku, tehotná Nemka uvítala pomoc a chytila sa jeho ruky. Truus si rozopla perlové gombičky na žltých kožených rukaviciach a povolila zúbkované manžety s čiernou čipkou. Stiahla si rukavice, pričom sa koža zachytila na prsteni s rubínom. Rukami, posiatymi pigmentovými škvrnami a s prvými vráskami, utrela chlapcovi slzy.
Napochytro deťom upravila vlasy a odev, pričom každé oslovila menom, hoci oči takmer neodtŕhala od zmenšujúceho sa radu cestujúcich.
„Bude to v poriadku,“ šepla, keď vystúpil aj posledný pasažier, a utrela bábätku slinu z úst. „Choďte si všetci umyť ruky, tak ako sme si to nacvičili.“
Nacistický pohraničník už vystupoval po schodoch.
„No tak, pohnite sa, ale späť sa neponáhľajte,“ povedala Truus tichým hlasom a potom sa prihovorila dievčaťu: „Zadrž bratov na toalete, zlatko.“
„Kým ťa neuvidím, ako si naťahuješ rukavice, však, teta Truus,“ odvetila dievčina.
Nemalo to vyzerať tak, že Truus deti skrýva, zároveň však nechcela, aby počuli všetko, o čom sa bude s colníkom dohadovať. Pod lampou býva najväčšia tma. Upriamime pozornosť nie na to, čo vidieť, ale na to, čo nevidieť, pomyslela si a podvedome si priložila rubín k perám, akoby ho chcela pobozkať.
Otvorila elegantnú kabelku. Keby vedela, že bude cestovať do Amsterdamu s tromi deťmi, vzala by si inú. Strčila dnu ruky a stiahla si z nich prstene. Deti sa vliekli uličkou k toalete.
Colník podišiel k nej. Bol mladý, no nie až tak, aby nemohol byť ženatý a nemať vlastné deti.
„Máte vycestovacie víza, aby ste mohli opustiť Nemecko?“ spýtal sa Truus, jedinej dospelej osoby v kupé.
Truus znovu zašmátrala v kabelke, predstierajúc, že hľadá požadované dokumenty. „Deti vedia byť pekní nezbedníci, však?“ ozvala sa srdečne. Medzitým v kabelke našla svoj holandský pas.
„Máte deti, dôstojník?“
Vojakovi sa na tvári objavil náznak úsmevu. „Žena čaká na Vianoce naše prvé.“
„To máte ale šťastie!“ usmiala sa Truus. A zdá sa, že aj ja mám šťastie, pomyslela si. Dôstojník začul zvuk splachovača a otočil hlavu k toaletám, odkiaľ sa ozývala detská vrava. Truus chvíľu počkala, kým sa mu predstava usadí v hlave: čoskoro sa mu narodí dieťa, ako je Alexi, a keď vyrastie, bude podobné Israelovi alebo také pekné ako Sara.
Truus sa prstami dotkla rubína – bol žiarivý a teplý – na jedinom prsteni, ktorý si nechala na ruke. „Určite máte pre manželku na takú významnú udalosť čosi výnimočné.“
„Čosi výnimočné?“ zopakoval nacista a obrátil k nej pozornosť.
„Niečo pekné, čo bude nosiť každý deň a pripomenie jej to tento dôležitý okamih.“ Stiahla si prsteň z ruky a povedala: „Môj otec ho daroval matke v deň môjho narodenia.“
Truus mu bledou, ale pevnou rukou podala rubínový prsteň spolu s pasom.
Dôstojník sa skepticky pozrel na prsteň, potom vzal pas, prezrel si ho a obrátil pohľad do zadnej časti vozňa. „To sú vaše deti?“