Premiér Heger v prejave k výročiu novembra ’89 povedal, že prebieha ťažký a rozhodujúci zápas s nepriateľmi právneho štátu.

„Nepriatelia sú silní, nakradli si milióny, skorumpovali policajtov, prokurátorov i sudcov. A majú svojich ochrancov aj v parlamente. No budú porazení, lebo to zdravé v našej spoločnosti je silnejšie ako to skazené a amorálne.“

Celý text príhovoru bez úprav:

Vážení občania,

17. november je štátnym sviatkom, je to deň boja za slobodu a demokraciu.

Pred 32 rokmi sa naplnila trpezlivosť občanov s vládou jednej strany, ktorá neuznávala a potlačovala základné práva a slobody.

Ľudia nemohli slobodne vyjadrovať svoje názory, nemohli slobodne vycestovať na Západ, zakladať politické strany či odbory. Oklieštená bola aj sloboda náboženského vyznania.

Moc komunistickej strany sa neopierala o súhlas voličov, ktorý vyjadrili v slobodných voľbách. Opierala sa o represie štátnej bezpečnosti a cenzúru, ktorá kontrolovala tlač i štátnu televíziu a bránila občanom poznať pravdu.

Pred 32 rokmi sme mali zdevastovanú ekonomiku, v obchodoch bol tovar, o ktorý ľudia nemali záujem a na tovar, o ktorý záujem mali, zasa stáli v dlhých radoch.

V riekach vymierali ryby, ovzdušie bolo zamorené, z našich zastaralých štátnych tovární vychádzali kúdoly jedovatého plynu a ničili životné prostredie i zdravie obyvateľstva.

Tento ekonomický úpadok bol cenou za neslobodu.

Ak ľuďom vezmeme základné práva a slobody, ničíme v nich to, čo je cenné. Poctivosť, podnikavosť, obetavosť i zodpovednosť za veci verejné.

Dnes, tridsaťdva rokov po 17. novembri 1989, si užívame všetky slobody, o ktoré sa vtedy zápasilo. Ale vidíme aj to, že sloboda sama osebe nestačí, pokiaľ nie je ukotvená v hodnotách, ktoré sú potrebné pre fungovanie demokratickej spoločnosti.

Hovorím o pestovaní kultúry úcty, ktorá nás učí k vzájomnému rešpektu a tolerancii.

Vážení občania,

namiesto takzvaných kultúrnych vojen, ktoré nás rozdeľujú, hľadajme v pokojnom dialógu formy spolužitia, v ktorých sa bude každý cítiť rovnoprávne a slobodne.

Formujme svoje presvedčenie, názory a vieru pomocou vzájomného porozumenia.

A držme sa správnej zásady, že moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého.

Kultúra úcty znamená aj to, že v politickej súťaži nepracujeme s emóciami, ktoré živia v ľuďoch nenávisť a majú potenciál prerásť v násilie.

Kto vie lepšie ako my, ktorí máme vo svojich dejinách fašizmus i komunizmus, že extrémizmus vedie len do slepých uličiek?!

Pamätníci 17. novembra 1989, ktorí stáli na námestiach a na pracoviskách vytvárali bunky Verejnosti proti násiliu, si iste spomenú na ten úžasný pocit súdržnosti, čo vtedy ovládal spoločnosť. Ľudia sa spojili, aby porazili ideológiu neslobody a násilia.

Dovolím si tento svetlý bod v našej histórii dať do spojitosti s naším zápasom s pandémiou.

Aj dnes potrebujeme základnú zhodu v tom, že tento vírus predstavuje pre spoločnosť veľké nebezpečenstvo, zvlášť pre starých a chorých, a sme povinní sa pred ním chrániť. Lebo čo by sme to boli za bezcitná spoločnosť, keby sme odvrhli tých najzraniteľnejších?!

Som presvedčený, že takúto bezcitnosť nemáme v povahách. Že sme v jadre zdravá spoločnosť, ktorá nezavrhla hodnoty, akými sú solidarita, súcit a vzájomný rešpekt.

Žiaľ, zápas s vírusom sa premenil na neľútostný politický boj. Emócie sú vybičované, extrémy naberajú na sile a snažia sa prekričať rozumnú diskusiu. Premietanie politických a ideologických postojov do témy očkovania zapríčinilo, že sme sa vydali na cestu, na ktorej bude veľa zbytočných obetí.

Preto utlmme vášne, nevraživosť i pohŕdanie nad názormi, s ktorými nesúhlasíme. Víťazstvo nad pandémiou sa už musí udiať v našom myslení. Nie v zlobe a nie v rozvrate.

Otázka dnes stojí tak, akou spoločnosťou budeme po pandémii. Či to bude spoločnosť, v ktorej prevláda súdržnosť a spolupráca tak, ako to bolo aj počas Nežnej revolúcie. Vtedy, keď sme povstali proti neslobode a nenásilnou formou zvrhli komunizmus.

Vážení občania,

jedna z novembrových požiadaviek znela: „Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočný právny štát.“

Dovolím si povedať, že až dnes, po tridsiatich dvoch rokoch, sme sa priblížili k naplneniu tohto cieľa. Základným predpokladom nastolenia právneho štátu musí byť rovnosť pred zákonom, účinné vymáhanie práva, včasné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

V právnom štáte sa nerozmáha korupcia. V právnom štáte neexistujú privilegované skupiny, ktoré beztrestne rozkrádajú verejné zdroje a ich závratné bohatstvo je výsledkom kriminálnej činnosti.

V právnom štáte politici otvárajú cestu spravodlivosti, a nie bezpráviu.

Vážení občania,

práve dnes sa odohráva na Slovensku ťažký zápas s nepriateľmi právneho štátu. Je to rozhodujúci zápas o budúcnosť Slovenska. Nepriatelia sú silní, nakradli si milióny, skorumpovali policajtov, prokurátorov i sudcov. A majú svojich ochrancov aj v parlamente.

Ale budú porazení, lebo to zdravé v našej spoločnosti je silnejšie ako to skazené a amorálne.

To zdravé prehovorilo silným hlasom počas Nežnej revolúcie.

Prehovorilo po vražde Jána a Martiny.

A ja som presvedčený, že vyberie správnu cestu vždy, keď sa ako spoločnosť ocitneme na historickej križovatke.