Prehľad najzaujímavejších správ zo sveta vedy v roku 2010

V roku 2010 vedci na celom svete uskutočnili množstvo zaujímavých výskumov a projektov. Agentúra SITA prináša prehľad tých najvýznamnejších.


Americkí vedci objavili neobyčajný druh baktérie, ktorá využíva ako stavebný prvok arzén. Prevratný objav je výsledkom skúmania usadenín z kalifornského jazera Mono, ktoré je známe vysokou koncentráciou solí a arzénu. Dôkaz o existencii takejto baktérie na Zemi znamená, že podobná forma života by sa mohla nájsť aj na iných vesmírnych telesách, kde sa prítomnosť živých organizmov považovala za nepravdepodobnú.

Odborníkom z Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN) sa podarilo vo Veľkom hadrónovom urýchľovači (LHC) neďaleko švajčiarskej Ženevy približne na dve desatiny sekundy vytvoriť antihmotu. Tento čas je dostatočne dlhý na to, aby vedci mohli atómy antihmoty pozorovať. Vedci použili v experimente desať miliónov antiprotónov a 700 miliónov pozitrónov, z ktorých sa im podarilo vytvoriť celkovo 38 atómov antivodíka.

Americkým vedcom na čele s Craigom Venterom z J. Craig Venter Institute sa podarilo vytvoriť bunku so syntetickou DNA, ktorá je zároveň schopná sa reprodukovať. Experti najprv laboratórne vyrobili syntetickú kópiu genómu baktérie Mycoplasma mycoides, ktorý potom vyložili do živej bunky. Tá následne túto DNA prečítala a zmenila sa na druh, ktorý mala zapísaný v genetickom kóde. Vznikol tak úplne nový druh organizmu. Táto bunka sa potom miliardkrát rozmnožila, pričom jej potomkovia mali tú istú DNA. Vedci svoj objav nazývajú syntetická bunka, aj keď syntetický je iba jej genóm.

Keplerov vesmírny teleskop objavil dva záhadné objekty, ktoré nie ani hviezdami, ani planétami. Tieto telesá nezapadajú do žiadnej doteraz známej kategórie vesmírnych telies a nezhodujú sa s doterajšími poznatkami o vesmíre. Objekty sú príliš malé na to, aby boli hviezdami. Zároveň však majú príliš vysokú teplotu na to, aby boli planétami. Záhadné objekty obiehajú okolo svojich hviezd, zároveň sú však od nich o niekoľko tisícov stupňov teplejšie.

Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) objavil vďaka Hubbleovmu vesmírnemu ďalekohľadu najstaršie galaxie, aké doteraz bolo možné pozorovať. Ich vek odhadujú na 13 miliárd rokov, čiže asi 600 až 800 miliónov rokov po Veľkom tresku, pričom formovanie ich hviezd sa muselo začať už o stovky miliónov rokov skôr. Vek a hmotnosť galaxií vedci vypočítali kombináciou záznamov z Hubbleovho teleskopu a obrázkov zo Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu.

Astronómovia z Európskeho južného observatória (ESO) po prvý raz priamo zachytili svetelné spektrum planéty mimo našej slnečnej sústavy. Záznam svetelného spektra pochádza z obrovskej planéty obiehajúcej okolo jasnej mladej hviezdy s názvom HR 8799 vo vzdialenosti približne 130 svetelných rokov od Zeme. Objav je o to dôležitejší, že svetelné spektrum je niečo ako odtlačok prsta, dajú sa z neho vyčítať informácie o chemickom zložení atmosféry planéty.

Nemeckí astronómovia Thomas Müller a Daniel Weiskopf vytvorili bezplatný softvér na simuláciu čiernych dier, ktorý používa údaje z 118-tisíc skutočných hviezd. Používateľ softvéru si zvolí miesto, kde bude čierna diera umiestnená, a jej počiatočné údaje. Softvér mu následne ukáže zmenu pozície hviezd, skreslenie spôsobené gravitačnou šošovkou a dokonca aj Fraunhoferovu difrakciu. Simulácia má dva rozličné spôsoby vizualizácie. V prvom z nich pozorovateľ krúži okolo čiernej diery a v druhom prípade pohľad zodpovedá niekomu, kto je pomaly priťahovaný smerom k čiernej diere.

Vedci z University of Colorado zistili, že pred viac ako 3,5 miliardami rokov bola viac než tretina planéty Mars pokrytá rozsiahlym oceánom. Odborníci analyzovali rozloženie niekdajších naplavenín delt a povodí riek Marsu. Tieto delty formovali prstenec okolo pobrežia, čím poskytovali oporu rozsiahlemu oceánu na nížine nachádzajúcej sa na severnej pologuli planéty Mars.

Americkí vedci z Johns Hopkins University skúmajúci údaje z vesmírnej sondy Messenger (Mercury Surface, Space Environment, Geochemistry and Ranging) objavili na povrchu planéty Merkúr zatiaľ najmladšie známky vulkanickej aktivity. Podľa nich ide o dôkaz, že najmenšia planéta našej slnečnej sústavy bola vulkanicky aktívna omnoho dlhšie, než sa doteraz predpokladalo.

Astronómom z University of Sheffield sa pomocou ďalekohľadu v Európskom južnom observatóriu (ESO) v Čile a údajov z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu podarilo objaviť hviezdu obrovských rozmerov s označením R136a1, ktorá je v súčasnosti najťažšou známou hviezdou vesmíru. Nachádza sa v Hmlovine Tarantuly vo Veľkom Magellanovom mraku. Hmotnosť hviezdy R136a1 dosahuje až 265-násobok hmotnosti Slnka. V čase svojho vzniku však R136a1 dosahovala až 320-násobok hmotnosti Slnka.

Švajčiarski astronómovia z Université de Geneve objavili pomocou spektrometru HARPS (High Accuracy Radial velocity Planet Searcher) v okolí hviezdy HD 10180 exoplanetárny systém s minimálne piatimi planétami. Ide o najbohatší exoplanetárny systém, aký sa doteraz podarilo objaviť. Planéty sú podobné Neptúnu a ich vzdialenosť od materskej hviezdy je približne rovnaká ako vzdialenosť Marsu od Slnka. Planetárny systém hviezdy HD 10180 má tak vo svojej vnútornej časti dokonca viac planét než Slnko. Týchto päť planét má okrem toho pravdepodobne takmer kruhovú obežnú dráhu. Okrem nich vedci predpokladajú, že okolo tejto planéty rotujú aj ďalšie dve planéty.

Vedci z Max-Planck-Institut für Astronomie objavili prvú planétu, ktorá nepochádza z našej galaxie. Nachádza sa približne dvetisíc svetelných rokov od Zeme a obieha okolo umierajúcej hviezdy HIP 13044. Momentálne sa síce nachádza na okraji Mliečnej dráhy, ale podľa vedcov bola pôvodne súčasťou inej galaxie, ktorú naša pohltila pred šiestimi až deviatimi miliardami rokov. Horúca, plynná a rýchlo rotujúca planéta je asi o 20 percent väčšia než najväčšia planéta našej Slnečnej sústavy Jupiter.

Saturnov druhý najväčší mesiac Rhea má atmosféru tvorenú kyslíkom a oxidom uhličitým. Zistil to tím vedcov vedený Benom Teolisom z Southwest Research Institute na základe údajov, ktoré získala vesmírna sonda Cassini. Tá ešte v marci preletela okolo mesiaca Rhea vo vzdialenosti 97 kilometrov nad jeho severným pólom. Zo získaných údajov vedci vypočítali, že kyslík tvorí v atmosfére tohto mesiaca, ktorého priemer je 1 529 kilometrov, až 70 percent. Atmosféra mesiaca Rhea je však veľmi tenká, pričom koncentrácia kyslíka je v nej päť biliónov krát vyššia než na Zemi. Vysoký obsah kyslíku v atmosfére Rhey je dôsledkom rozkladu molekúl vody, ktorá vo forme ľadu pokrýva väčšiu časť jej povrchu.

Astrofyzici pomocou ovládateľného rádioteleskopu Green Bank Telescope v Západnej Virgínii objavili doposiaľ najsilnejšiu neutrónovú hviezdu. Tá dostala názov PSR J1614-2230 a nachádza sa tritisíc svetelných rokov od Zeme, pričom je skoro dvakrát masívnejšia ako Slnko. Tento objav vyvrátil teórie o zložení materiálu, ktorý tvorí jadro neutrónových hviezd. Doteraz vedci predpokladali, že v jadre tohto vesmírneho objektu, ktorý vzniká výbuchom supernovy, sa môžu okrem neutrónov nachádzať aj také exotické častice, ako hyperóny, kaóny či kvarky. Z objavu objektu PSR J1614-2230 však vyplýva, že to nie je možné.

Americkí vedci zistili, že menšie planéty podobné Zemi sú vo vesmíre oveľa častejšie ako giganty veľkosti Jupitera. Obývateľných planét môže byť teda viac, než sa doteraz myslelo. Planéty, ktoré sa svojou veľkosťou blížia Zemi, obiehajú podľa štúdie zverejnenej v časopise Science okolo každej štvrtej hviezdy podobnej Slnku. Podľa týchto údajov sa v našej galaxii, v ktorej je okolo 200 miliárd hviezd, vyskytuje minimálne 46 miliárd planét veľkosti Zeme.

Dlhodobé užívanie kokaínu môže spôsobiť trvalé zmeny v spôsobe, akým sa v mozgu zapína a vypína činnosť určitých génov. Zistili to americkí vedci z Mount Sinai School of Medicine v New Yorku, podľa ktorých môže toto zistenie pomôcť pri vývoji efektívnejších metód liečby mnohých druhov závislosti. Kokaín počas pokusoch na myšiach utlmil v ich mozgoch činnosť génu zvaného 9A, ktorý je zodpovedný za tvorbu špecifického enzýmu. Ten za normálnych okolností blokuje činnosť génov, ktoré sú zodpovedné za neustálu túžbu po droge.

Vedci z Islandu, Veľkej Británie a Nemecka identifikovali viac ako desiatku génov, ktoré pomáhajú upravovať tep. Podarilo sa im to pomocou porovnania DNA kódov niekoľko tisíc ľudí európskeho a indického pôvodu. Tieto gény kontrolujú elektrické impulzy, ktoré zabezpečujú pohyb srdcového svalu. Ľuďom s odlišnými variantmi týchto génov môže preto hroziť vyššie alebo nižšie riziko arytmie alebo iných porúch srdca.

Britským genetikom z University of York sa podarilo zmapovať genóm rastliny paliny ročnej (Artemisia annua), ktorá produkuje účinnú látku proti malárii zvanú artemisinín. Zmapovanie genómu pomôže k rýchlejšiemu vypestovaniu nových variantov, vďaka ktorým by sa do troch rokov mohla zvýšiť produkcia liekov na maláriu. Vedci taktiež dúfajú, že sa tak zníži počet falošných liekov na trhu. Na identifikáciu najvhodnejších rastlín na produkciu hybridov odborníci skúmali množstvo rôznych znakov ako napríklad počet žliazok produkujúcich artemisinín, ktoré sa nachádzajú na listoch.

Americkým vedcom z Fred Hutchinson Cancer Research Center v Seattli sa podarilo modifikovať kmeňové bunky z pupočníkovej krvi tak, aby produkovali iba ďalšie kmeňové bunky. Následne tieto bunky transplantovali ľuďom, pričom organizmus pacientov tieto bunky prijal rýchlejšie než pôvodné kmeňové bunky z pupočníkovej krvi. Tieto bunky taktiež viac prispeli k obnove kostnej drene.

Americkí odborníci z Institute for Stem Cell Biology and Regenerative Medicine na Stanford University pretransformovali kožné bunky myší priamo na neuróny. Tento objav by mohol pomôcť pri liečbe neurodegeneratívnych ochorení ako napríklad Parkinsonova alebo Alzheimerova choroba a taktiež znížiť potrebu využívania kmeňových buniek. Vedci na transformáciu kožných buniek na neuróny použili len tri gény, pričom tieto nové bunky nazvali "indukované neurónové bunky". Takto pretransformované bunky sa po transplantácii do mozgu správajú ako obyčajné neuróny a dajú sa taktiež pestovať v laboratórnych podmienkach.

Lekári v nemocnici Shepherd Center v Atlante začali v októbri s prvým testovaním ľudských embryonálnych kmeňových buniek na ľuďoch. Na prvej fáze testovania by sa malo zúčastniť približne desať pacientov, pričom s liečbou musia začať v rozpätí siedmich až štrnástich dní od úrazu. Lekári budú pacientov monitorovať jeden rok, pričom okrem prípadných negatívnych vedľajších účinkov budú zaznamenávať, či sa u nich aspoň čiastočne neobnoví citlivosť a pohyblivosť v dolných končatinách.

Vedci z Georgetown University dokázali, že kmeňové bunky sa dajú pretransformovať na pankreatické beta bunky. Tím Iana Gallicana použil na svoj experiment spermatogónie, z ktorých vznikajú spermie. Z týchto buniek vedci vytvorili pluripotentné kmeňové bunky a následne ich pretransformovali na pankreatické beta bunky, ktoré v tele vytvárajú inzulín. Tieto bunky potom transplantovali myšiam s cukrovkou, pričom bunky sa po zákroku začali správať ako normálne beta bunky a produkovali inzulín.

Tím Jamesa Wellsa zo Cincinnati Children's Hospital Medical Center pretransformoval ľudské embryonálne kmeňové bunky a indukované pluripotentné kmeňové bunky na takzvané organoidy - komplexné vrstvy rôznych typov buniek, ktoré tvoria črevné tkanivo. Tieto organoidy by sa dali využiť pri štúdiu rôznych črevných ochorení a prípadne aj na ich liečbu.

Egyptským archeológom sa podarilo v blízkosti pyramíd faraónov Chufuho a Rachefa v Gíze objaviť nové hrobky patriace robotníkom, ktorí tieto monumentálne staroveké stavby budovali. Ide o jednoznačný dôkaz, že títo robotníci boli slobodní ľudia a nie otroci, ako sa vo všeobecnosti predpokladalo. Hrobky pochádzajú z obdobia 4. dynastie, ktorá vládla Egyptu v rokoch 2575 až 2467 p.n.l., a sú postavené z tehál vyrobených z blata. Mali kužeľovitý tvar a boli pokryté bielou omietkou.

Tajomstvo pevnosti a dlhovekosti Veľkého čínskeho múra spočíva v lepkavej ryži, ktorú stavebníci použili na vytvorenie malty. Časti múra postavené počas vlády dynastie Ming vznikli pred približne 600 rokmi zmiešaním kaše z lepkavej ryže a haseného vápna. Práve ryžová kaša zlepila dokopy tehly tak pevne, že na mnohých miestach múru ani dnes nerastie tráva. Amylopektín nachádzajúci sa v ryži pomohol vytvoriť kompaktnú mikroštruktúru, ktorá dodala múru väčšiu stabilitu.

Jazykovedci objavili v indickom štáte Arunáčalpradéš doteraz neznámy jazyk z rodiny tibetsko-barmských jazykov, ktorým hovorí iba približne 800 až 1200 ľudí. Jazyk sa nazýva Koro a je odlišný od všetkých ostatných jazykov, ktorými sa v tejto oblasti rozpráva. Jazyk Koro neexistuje v písomnej podobe, prenáša sa len ústnym podaním.

Predchodcovia súčasných cicavcov žijúcich na Madagaskare sa podľa vedcov z Hongkonskej univerzity na tento ostrov dostali pravdepodobne na plávajúcich kmeňoch stromov. Tím odborníkov vedený Jasonom Alim k tomuto záveru dospel na základe počítačového modelu oceánskeho prúdenia spred 60 miliónov rokov. V tom čase sa totiž Afrika aj Madagaskar nachádzali o približne pätnásť stupňov zemepisnej šírky južnejšie než v súčasnosti a z tohto dôvodu mali oceánske prúdy v Mozambickom prielive opačný smer ako dnes. Práve tento opačný smer morského prúdenia poskytoval vhodné podmienky, aby sa niektorým cicavcom z Afriky podarilo dostať na plávajúcich kmeňoch na Madagaskar.

Obrovské vačkovce, plazy a nelietavé vtáky vyhynuli v Austrálii pred približne 42-tisíc rokmi, čo je približne o 12-tisíc rokov skôr než sa doteraz predpokladalo a približne päťtisíc rokov po príchode prvých ľudí na tento kontinent. Je to dôkaz, že práve príchod ľudí bol hlavným dôvodom vyhynutia týchto živočíchov. Zistili to austrálski vedci z University of Adelaide.

Všetky austrálske vačkovce majú jedného spoločného predka, ktorý prišiel do dnešnej Austrálie z Južnej Ameriky. Zistili to nemeckí vedci z Westfälische Wilhelms-Universität Münster, ktorí na základe analýz DNA vypracovali rodokmeň vačkovcov. Základom ich výskumu boli sekvenované genómy juhoamerickej vačice druhu Monodelphis domestica a kengury druhu Macropus eugenii. V ich genómoch odborníci skúmali takzvané retropozóny. Ide o časti DNA, ktoré môžu meniť svoju pozíciu na chromozómoch prostredníctvom kópie RNA. Ak genetický kód nejakých dvoch druhov obsahuje rovnaký retropozón, ktorý tretí druh nemá, vyplýva z toho, že prvé dva druhy sú si navzájom viac príbuzné než sú príbuzné tretiemu druhu.

Americkým vedcom z East Carolina University a Duke University sa podarilo popísať vôbec prvý prípad monogamie u obojživelníkov. Ide o malú jedovatú žabu druhu Ranitomeya imitator, ktorá sa vyskytuje v dažďových pralesoch juhoamerického štátu Peru. Jedinou príčinou monogamie tohto druhu je obmedzený objem vody, v ktorej sa vyvíjajú ich larvy. Žaby žijú v korunách stromov a nemajú tak prístup k žiadnym potokom alebo jazerám. Samica preto po spárení nakladie väčšinou šesť vajíčok priamo na listy stromov. Samec po vyliahnutí žubrienky jednu po druhej prenesie na svojom chrbte do malých jazierok, ktoré sa vytvárajú na listoch broméliovitých rastlín. Tie sú však také malé, že každá žubrienka musí mať svoje vlastné jazierko. Samec sa o žubrienky stará a vždy, keď sú hladné, privolá samicu, ktorá im do vody znesie neoplodnené vajíčko. To žubrienkam následne slúži ako zdroj potravy.

Všetky plemená malých psov majú podľa vedcov z Kalifornskej univerzity v Los Angeles spoločného predka, ktorý sa vyvinul z vlka v oblasti Blízkeho východu. Odborníkom sa už v roku 2007 podarilo zistiť, že malé plemená psov majú odlišný variant génu IGF1 než väčšie psy. Na základe tohto faktu sa domnievajú, že tento gén, ktorý je zodpovedný za veľkosť jednotlivých plemien, sa pravdepodobne modifikoval už v počiatkoch evolúcie moderných psov. Aby zistili, v ktorej oblasti k tomu došlo, rozhodli sa podrobiť analýze vzorky DNA vlkov z Európy, Ázie a Severnej Ameriky. Z výsledkov vyplynulo, že podobný variant tohto génu majú jedine vlky žijúce na Blízkom východe.

Brian Hare z Duke University a Suzy Kwetuenda z centra pre osirelé šimpanzy bonobo Lola ya Bonobo v Konžskej demokratickej republike zaznamenali u šimpanzov bonobo (Pan paniscus) dobrovoľné delenie sa o potravu. Podarilo sa im to pomocou experimentu, počas ktorého dali hladným šimpanzom prístup do miestnosti s potravou. Táto miestnosť bola prepojená s ďalšími dvoma miestnosťami, do ktorých ľudoopy videli. Zatiaľ čo jedna z týchto miestností bola prázdna, v druhej sa nachádzal ďalší šimpanz. Hladný šimpanz si po vpustení do miestnosti s potravou mohol vybrať, či všetku potravu zje sám alebo odomkne druhú miestnosť a dobrovoľne sa tak podelí o potravu s druhým šimpanzom. Väčšina šimpanzov zvolila možnosť rozdeliť sa s potravou s druhým bonobom.

Medzinárodnému tímu vedcov z USA, Veľkej Británie, Južnej Kórey, Švajčiarska, Francúzska, Španielska, Taiwanu, Brazílie a Austrálie sa podarilo sekvenovať genóm vši šatovej (Pediculus humanus humanus). Z výsledkov ich práce vyplýva, že vši majú najmenší genóm zo všetkých doteraz skúmaných druhov hmyzu a taktiež najmenší počet detoxikačných enzýmov. Majú taktiež len veľmi málo génov súvisiacich s vnímaním svetla, pachov a chutí, čo vyplýva z jednoduchej ekológie tohto druhu, ktorý sa živí výhradne krvou. Rozlúštenie genómu vši šatovej, ktorá prenáša týfus, zákopovú a návratnú horúčku, by mohlo pomôcť vo vývoji nových druhov repelentov proti tomuto druhu hmyzu.

Naopak najväčší genóm zo všetkých doteraz preskúmaných organizmov má japonská rastlina druhu Paris japonica. Jej DNA sekvenovali britskí vedci z Kráľovských botanických záhrad v Kew na juhozápade Londýna. Genóm tejto rastliny z čeľade Melanthiaceae obsahuje približne 150 miliónov báz a jeho celková hmotnosť dosahuje 152,23 pikogramu. Pikogram je jedna bilióntina kilogramu. Ak by sa jej genóm natiahol, dosiahol by dĺžku viac než 90 metrov. Doteraz najväčší známy genóm patril rybe Protopterus aethiopicus so 130 miliónmi báz a hmotnosťou 132,83 pikogramu. Genóm rastliny Paris japonica je v porovnaní s ľudským viac než 50-krát väčší, keďže hmotnosť genómu človeka dosahuje iba tri pikogramy.

Argentínsko-belgický tím vedcov objavil v Argentíne najstaršie fosílne pozostatky suchozemských rastlín. Ide o spóry pečeňoviek staré 471 až 473 miliónov rokov, z čoho vyplýva, že osídlenie pevniny rastlinami sa udialo o minimálne desať milión rokov skôr, než sa doteraz predpokladalo. Doteraz najstaršie spóry pečeňoviek sú staré 461 až 463 miliónov rokov a pochádzajú zo Saudskej Arábie a Českej republiky.

Britskí vedci z Newcastle University dokázali, že baktérie dokážu zacítiť a reagovať na amoniak v ovzduší. Vyvrátili tak teóriu, že schopnosť čuchu majú iba vyššie formy života známe ako eukaryoty. Tím Reinderta Nijlanda umiestnil niekoľko kultúr baktérie druhu Bacillus licheniformis do skúmaviek s rôznym substrátom, aby sa tam začali množiť. Niektoré kolónie mali dostatok živín a množili sa preto rýchlo, čoho dôsledkom bolo zvýšené množstvo amoniaku, ktoré vylučovali. Iné kolónie umiestnili do prostredia, ktoré umožňovalo baktériám rásť vo forme takzvaného biofilmu. Ten vzniká, keď sa baktérie dostanú do kontaktu s amoniakom. Navzájom izolované kolónie začali tvoriť biofilm, pričom tie, ktoré boli najbližšie k rýchlo sa množiacim baktériám, tvorili biofilm najrýchlejšie. Podľa vedcov je to dôkaz, že baktérie dokázali amoniak od iných kolónií zaregistrovať priamo zo vzduchu.

Najväčší rozmach života na Zemi sa začal asi pred troma miliardami rokov, pravdepodobne, keď sa u primitívnejších foriem života objavili efektívnejšie spôsoby, ako využívať energiu zo slnečného žiarenia. K tomuto záveru dospeli vedci z Massachusetts Institute of Technology (MIT), ktorí vytvorili matematický model obsahujúci tisíc kľúčových génov existujúcich aj v súčasnosti a vypočítali, ako sa počas tohto obdobia vyvíjali. Kolektívny genóm všetkého živého sa podľa ich výpočtov rozšíril pred 2,8 až 3,3 miliardami rokov.

Na juhovýchode Poľska objavili stopy štvornohých živočíchov staré približne 397 miliónov rokov. Ide o vôbec najstarší nález zachovaných odtlačkov chodidiel, čo dokazuje, že predchodcovia dnešných suchozemských stavovcov vyliezli z vody na pevninu minimálne o osemnásť miliónov rokov skôr, než sa doteraz predpokladalo. Stopy sa našli v opustenom kameňolome Zachelmie v Svätokrížskych horách neďaleko mesta Kielce, ktorý bol pred 397 miliónmi rokov plytkou lagúnou. Veľkosť jednotlivých odtlačkov sa líši, pričom najväčšie z nich majú šírku až 26 centimetrov. Vedci preto predpokladajú, že niektoré jedince neznámeho tvora mohli merať až dva metre.

Americkým vedcom z Texaskej univerzity sa podarilo v Tanzánii objaviť najstaršieho známeho príbuzného dinosaurov. Novoobjavený tvor dostal pomenovanie Asilisaurus kongwe a patril do skupiny silesaurov, ktoré boli zo všetkých skupín plazov dinosaurom vývojovo najbližšie. Asilisaurus kongwe žil pred približne 245 miliónmi rokov, čo je o desať miliónov rokov skôr než doteraz najstarší známy dinosaurus. Vedci na základe tohto objavu však predpokladajú, že prvé dinosaury sa mohli na Zemi vyskytovať už o niekoľko miliónov rokov skôr než sú najstaršie nálezy.

Väčšina dvojnohých dinosaurov, o ktorých sa predpokladalo, že boli mäsožravce, sa v skutočnosti živila rastlinnou potravou. Zistili to americkí paleontológovia z Field Museum of Natural History v Chicagu, ktorí skúmali 90 druhov theropodných dinosaurov. Z ich výsledkov vyplýva, že z tohto počtu sa až 44 druhov živilo rastlinami. Týkalo sa to predovšetkým skupiny Coelurosauria, ktorá bola typická svojim primitívnym perím podobným srsti.

Medzinárodný tím vedcov vedený Američanom Jonahom Choiniereom z George Washington University objavil v autonómnom regióne Sin-ťiang na západe Číny nový druh dinosaura, ktorý je najstarším známym predkom súčasných vtákov. Dinosaurus s názvom Haplocheirus sollers patrí do nadčeľade Alvarezsauroidea a žil pred približne 160 miliónmi rokov. Fosílne pozostatky tohto dinosaura sú až o 63 miliónov rokov staršie než ostatní známi zástupcovia nadčeľade Alvarezsauroidea a taktiež o 15 miliónov rokov staršie než najstarší známy vták Archaeopteryx lithographica.

Medzinárodnému tímu paleontológov z Veľkej Británie a Číny sa podarilo zistiť, že štetiny dinosaura rodu Sinosauropteryx boli v skutočnosti perím ryšavej farby. Išlo o vôbec prvý prípad, kedy sa podarilo zistiť skutočnú farbu peria dinosaurov. Sinosauropteryx bol jedným z prvých operených dinosaurov, pričom jeho perie tvorilo lem začínajúci na hlave a pokračujúci cez chrbát až po chvost, ktorý bol pruhovaný. Na základe skúmania pigmentových buniek v perí týchto dinosaurov zistili, že perie Sinosauropteryxa bolo ryšavej farby a jeho chvost mal ryšavé a biele pruhy.

Vyhynutie dinosaurov pred 65 miliónmi rokov spôsobili minimálne dva meteority a nie iba jeden, ako sa doteraz predpokladalo. S touto teóriou prišli britskí vedci z University of Aberdeen a The Open University, ktorí skúmali kráter Boltyš na Ukrajine. Zamerali sa predovšetkým na spóry papradí. Tie patria k rastlinám, ktoré sa dokážu po dopade meteoritu najrýchlejšie spamätať. Meter nad vrstvou so spórami papradí však vedci našli ďalšiu takúto vrstvu, ktorá je podľa vedcov dôsledkom dopadu meteoritu na území dnešného Mexického zálivu. Tieto dve vrstvy sú dôkazom, že oba meteority nedopadli na Zem v rovnakom čase, ale delilo ich niekoľko tisíc rokov.

Americkí vedci z California Institute of Technology (Caltech) vyvinuli metódu na meranie teploty vyhynutých stavovcov, pomocou ktorej sa pravdepodobne podarí zistiť, či boli dinosaury teplokrvnými alebo studenokrvnými živočíchmi. Technológia funguje na meraní koncentrácií dvoch vzácnych izotopov - uhlíka-13 a kyslíka-18, pričom sa vychádza z poznatku, že ťažšie izotopy sa viac zoskupujú pri nižších teplotách. Novú metódu najprv odskúšali na žijúcich živočíchoch, konkrétne na teplokrvných slonoch a studenokrvných žralokoch. Po overení tejto teórie potom túto technológiu otestovali na dvanásť miliónov rokov starých fosíliách vyhynutého cicavca príbuzného dnešných nosorožcom a prehistorického krokodíla.

Odborníci z Ohio University objavili v Tanzánii fosílie malého druhu krokodíla, ktorý dokázal na rozdiel od dnešných zástupcov tejto skupiny plazov prežúvať. Novoobjavený druh dostal názov Pakasuchus kapilimai. Krokodíl dorastal do veľkosti domácej mačky a žil v období pred 110 až 80 miliónmi rokov. Od dnešných krokodílov sa Pakasuchus odlišoval napríklad tým, že na súši trávil viac času než vo vode. Taktiež mal ohybnejšiu chrbticu a relatívne malý šupinový pancier na brušnej časti, vďaka čomu mohol skákať a loviť tak hmyz a inú lietajúcu korisť.

Austrálskym vedcom z Murdoch University sa ako prvým na svete podarilo izolovať DNA z fosílií vaječných škrupín vyhynutých vtákov vrátane zástupcov rodov Aepyornis a Dinornis, ktoré patrili k vôbec najväčším druhom vtákov na Zemi. Tím vedený biológom Michaelom Bunceom okrem toho extrahoval vzorky DNA aj z vaječných škrupín emu hnedého (Dromaius novaehollandiae) starých približne 19-tisíc rokov, bližšie neurčeného druhu austrálskej sovy a novozélandskej kačice. Fosílie vajec emu boli zároveň najstaršími, z ktorých sa vedcom podarilo izolovať vzorky DNA. Z pozostatkov 50-tisíc rokov starých fosílií vajec pravekého vtáka druhu Genyornis newtoni sa im však DNA získať nepodarilo.

Americkí vedci z University of Michigan zistili, že posledný spoločný predchodca opíc a ľudoopov žil pravdepodobne v období pred 28 až 24 miliónmi rokov, čo je o o niekoľko miliónov rokov neskôr, ako sa pôvodne predpokladalo. Primát, ktorého lebku objavili v Saudskej Arábii, dostal pomenovanie Saadanius hijazensis. Nález prepisuje časovú líniu evolúcie primátov a vypĺňa prázdne miesto v evolúcii primátov. Na základe analýzy genómov jednotlivých druhov primátov si vedci doteraz mysleli, že posledný spoločný predok hominoidov, medzi ktoré patria gibony, gorily, orangutany, šimpanzy a ľudia, a opíc z čeľade mačiakovitých žil v období pred 35 až 30 miliónmi rokov. Novoobjavený druh však žil pred 28 miliónmi rokov a podľa vedcov mohol existovať ešte aj nejaký čas po tom, čo došlo k rozštiepeniu evolučnej línie.

Krv mamutov srstnatých (Mammuthus primigenius) obsahovala špeciálne prispôsobený hemoglobín, vďaka ktorému bola ich krv dobre okysličená aj pri veľmi nízkych teplotách. Zistili to kanadskí a austrálski vedci, ktorým sa podarilo zo zamrznutých pozostatkov troch mamutov nájdených na Sibíri získať vzorky DNA. Vedci najprv z mamutej DNA odobrali vzorku zodpovednú za tvorbu proteínu hemoglobínu, premenili ju na RNA a tú následne vložili do baktérie Escherichia coli. Táto baktéria z RNA dokázala vyprodukovať presnú kópiu hemoglobínu, aký mali v krvi mamuty. Analýza tohto proteínu preukázala, že hemoglobín mamutov dokázal vďaka trom zmenám zásobovať organizmus kyslíkom aj pri veľmi nízkych teplotách.

Švédski vedci zo Stockholms universitet zistili, že posledné žijúce mamuty srstnaté, ktoré sa vyskytovali na Wrangelovom ostrove v Severnom ľadovom oceáne ešte okolo roku 1700 p.n.l., vyhynuli náhle a pravdepodobne bez ľudského pričinenia. Pravdepodobnou príčinou ich náhleho vymretia bol buď nejaký extrémny poveternostný jav alebo nové ochorenie.

Vyhynutie mamutov a iných obrovských bylinožravých živočíchov, ku ktorému došlo po príchode ľudí na americký kontinent, mohlo mať podľa amerických vedcov z University of New Mexico za následok náhle ochladenie známe pod názvom Younger Dryas. To nastalo pred približne 12 800 rokmi ako dôsledok zníženia obsahu metánu v atmosfére. Odborníci vypočítali, že veľké prehistorické bylinožravce vyprodukovali ročne celkovo takmer desať miliárd kilogramov metánu. Taktiež sa im pomocou vzoriek ľadu z obdobia pred približne 12 800 rokmi podarilo zistiť, že práve v tomto čase došlo k náhlemu poklesu obsahu metánu v atmosfére. Kombináciu týchto údajov dospeli k záveru, že rapídne zníženie počtu týchto bylinožravcov a ich následné vyhynutie mohlo mať za následok 12,5 až 100-percentný pokles obsahu metánu v atmosfére.

Britským vedcom z National Oceanography Center sa pomocou diaľkovo ovládanej ponorky podarilo objaviť doteraz najhlbšie položený hydrotermálny prieduch známy ako čierny fajčiar. Nachádza sa v hĺbke približne 5000 metrov pod morskou hladinou na dne Karibského mora medzi Jamajkou a Kajmanskými ostrovmi.

Tím austrálskych a japonských odborníkov objavil neďaleko Antarktídy nový hlbokomorský oceánsky prúd s objemom rovnajúcim sa 40-násobku Amazonky, pomocou ktorého sa budú dať lepšie monitorovať dopady klimatických zmien na svetové oceány. Nový prúd je jednou z hlavných častí globálneho oceánskeho prúdenia, ktoré sa podieľa na regulácii zemskej klímy. Je taktiež najrýchlejším doteraz objaveným hlbokomorským prúdom, pričom jeho priemerná rýchlosť dosahuje 20 centimetrov za sekundu (0,72 kilometra za hodinu). Každú sekundu prostredníctvom tohto prúdu odtečie od Antarktídy smerom do južnej časti Indického oceánu viac ako 12 miliónov metrov kubických veľmi chladnej a na soľ bohatej vody.

(SITA)