Pred 150 rokmi sa narodil neuropatológ Alois Alzheimer

Marktbreit/Bratislava 14. júna (TASR) – O Aloisovi Alzheimerovi hovorili, že je vtipný a tolerantný muž. Jeho najväčšou snahou ako lekára bolo pomáhať. Jeho učiteľ, známy nemecký psychiater Emil Kraepelin po ňom pokrstil chorobu, ktorú odborníci označujú aj za tichú epidémiu ľudstva. V sobotu 14. júna uplynie 150 rokov od narodenia nemeckého neuropatológa, psychiatra a vysokoškolského pedagóga Aloisa Alzheimera.


Alzheimerova choroba je degeneratívne ochorenie mozgu, vedúce k trvalému poškodeniu funkcií mozgovej kôry. Prejavuje sa zabúdaním, nesústredenosťou, poruchami reči a pohybu. Porucha pamäti sa prehlbuje až do jej úplnej straty, chorý napokon upadá do apatie a umiera na pridružené ochorenie o 4-12 rokov, výnimočne až o 20 rokov od začiatku choroby. V roku 1994 vyhlásila Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) 21. september za Svetový deň Alzheimerovej choroby. Podľa WHO bude táto choroba jedným z najväčších medicínskych problémov budúcnosti.

Život a štúdiá

Alois Alzheimer sa narodil 14. júna 1864 v Nemecku v bavorskom meste Marktbreit. Študoval na univerzitách v Aschaffenburgu, Tübingene, Berlíne a Würzburgu. Lekársky titul získal v roku 1887 na Würzburgskej univerzite. Pracovať začal v Nemocnici pre duševne chorých a epileptikov vo Frankfurte nad Mohanom, pretože ho zaujímala liečba duševných chorôb. Veľmi rýchlo sa stal uznávanou autoritou na tejto klinike. Bol aj zručným laboratórnym technikom, dosahoval značnú presnosť v popisoch mikroskopickej patológie. Založil archív pitevných prípadov, ktorý bol veľmi užitočný v jeho ďalšej kariére.

Mladý Alzheimer sa mohol svojim vedeckým výskumom venovať aj vďaka výhodnému sobášu s bohatou Židovkou Ceaciliou Geiseinheimerovou (1894, spolu sa im narodili tri deti). Získal ponuku vyučovať psychiatriu vo Vroclavi (Poľsko). V roku 1902 dostal pozvanie pracovať na univerzite v Heidelbergu u profesora Emila Kraepelina, zakladateľa modernej klinickej psychiatrie. Neskôr spolu odišli do nového klinického a výskumného strediska v Mníchove.

Výskumy, ktoré mali výrazný vplyv

Výsledky jeho výskumov výrazne posunuli hranicu poznania v oblasti patologických zmien ľudského mozgu. Bol spoluzakladateľom a vydavateľom nemeckého časopisu Zeitschrift für die gesamte Neurologie und Psychiatrie (Časopis všeobecnej neurológie a psychiatrie). Nikdy však nenapísal knihu, ktorej by dal sám meno. Svoj najvýznamnejší objav uskutočnil až v roku 1906. Po piatich rokoch usilovného bádania vtedy publikoval prácu s názvom "O zvláštnej chorobe mozgovej kôry", v ktorej popísal prípad jednej pacientky na psychiatrickej klinike. Trpela zvláštnou formou demencie (prejavovalo sa to poruchami pamäti, neschopnosťou orientovať sa v čase a priestore, problémami s čítaním a písaním).

Postupne strácala pamäť, mala paranoidné predstavy, sluchové halucinácie a neskôr trpela úplnou demenciou. Pitva preukázala v jej mozgu prítomnosť zvláštnych plakov a vlákien. Popísané zmeny objavil aj u druhého pacienta. Práve tieto dva prípady sa stali dôležitým míľnikom v chápaní novej, dovtedy neznámej formy demencie. V roku 1910 vstúpila do spoločnosti neurodegeneratívnych ochorení pod názvom Alzheimerova choroba.

Okrem demencií sa venoval Alzheimer aj ďalším ochoreniam nervovej sústavy. Rozsiahlu časť výskumov zameral na štúdium rôznych štádií syfilisu, ktorý bol v tom čase veľmi rozšírený.

V roku 1912 kráľ Wilhelm II. vymenoval Aloisa Alzheimera za profesora psychiatrie na Univerzite Friedricha Wilhelma vo Vroclavi. Pri jednej z ciest na univerzitu sa vo vlaku nakazil streptokokovou infekciou, ktorá prerástla do reumatickej horúčky, pri ktorej mu zlyhali obličky a srdce (o štvrťstoročie neskôr by ho bol zachránil Penicilín).

Zomrel 19. decembra 1915 vo Vroclavi vo veku 51 rokov. Pochovaný je v Nemecku vo Frankfurte nad Mohanom.




Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR