Pred 135 rokmi sa narodil kontroverzný slovenský politik Vojtech Tuka

Štiavnické Bane/Bratislava 4. júla (TASR) - Profesor JUDr. Vojtech Tuka je kontroverznou osobnosťou slovenskej politiky.


Bol popredným predstaviteľom radikálneho pronacistického krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Po prezidentovi Jozefovi Tisovi bol druhou najvplyvnejšou osobou vojnového tzv. Slovenského štátu (SŠ, 1939-1945). Najskôr bol ministrom bez kresla, neskôr predsedom vlády a zastával aj post ministra zahraničných vecí. Bol jedným z organizátorov odsunu slovenských Židov do koncentračných táborov. V rokoch 1939-1942 bol rektorom Slovenskej univerzity (SU, bol iniciátorom premenovania Univerzity Komenského na SU, 1939) v Bratislave. Historici ho považujú za agenta maďarskej iredenty, ale aj za pôvodcu slovenskej samostatnosti. V sobotu 4. júla uplynie 135 rokov od jeho narodenia.

Vojtech Lazár Tuka sa narodil 4. júla 1880 v Štiavnických Baniach. Vyštudoval právo na Fakulte štátnych a právnych vied Budapeštianskej maďarskej kráľovskej univerzity (1900, tu získal aj doktorát v roku 1901), absolvoval filozofické štúdium v nemeckom Berlíne (1902-1903) a právnické vo francúzskom Paríži (1903). Po štúdiách pracoval ako pravotársky koncipient (1900-1901) a policajný konceptný úradník na policajnom riaditeľstve v Budapešti (1901-1907). V rokoch 1907-1911 bol mimoriadnym profesorom ústavného a medzinárodného práva, filozofie práva a politiky na Biskupskom právnickom lýceu v Pécsi. Po habilitácii v roku 1911 sa stal riadnym profesorom právnej filozofie a medzinárodného práva na tom istom lýceu (1912-1914), 1914-1921 na Alžbetínskej univerzite v Bratislave. Po zrušení Právnickej fakulty Alžbetínskej univerzity (1921) sa uchádzal o miesto riadneho profesora filozofie práva. Jeho žiadosť bola odmietnutá, pretože nepreukázal žiadnu vedeckú činnosť a v slovenskom jazyku takisto nič verejne nepreukázal.

Začal sa preto orientovať na politickú činnosť, vstúpil do HSĽS, kde bol jedným z hlavných exponentov národnosocialistického radikálneho krídla. Stal sa redaktorom denníka Slovák (1921-1929), bol poslancom Národného zhromaždenia Československej republiky (NZ ČSR) v Prahe (1925-1929). Viedol otvorenú kampaň proti integrite Československej republiky (ČSR), organizoval Rodobranu s cieľom odtrhnutia Slovenska od ČSR.

V januári 1929 bol Tuka zatknutý a 5. októbra 1929 odsúdený za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska na 15 rokov väzenia a stratu občianskych práv na tri roky. Predchádzalo tomu vydanie štátnopolitickej úvahy Vacuum iuris v denníku Slovák (január 1928). Hovorilo sa v nej, že Martinská deklarácia z roku 1918 má tajnú klauzulu, ktorá ustanovuje desaťročnú lehotu po ktorej je potrebné prehodnotiť štátoprávne usporiadanie ČSR. Keby sa tak nestalo, tak po 31. októbri 1928 vznikne právne vákuum a "prestane dočasná platnosť dôležitých zákonov". Článok vyvolal všeobecné pohoršenie verejnosti, odmietli ho aj vedúci predstavitelia martinského zhromaždenia. Z vyšetrovacej väzby v Bratislave putoval Tuka do Leopoldova a nakoniec do pražskej väznice Pankrác, v ktorej spísal svoje priznanie Dôverná správa o protištátnej činnosti v rokoch 1919-1927. V nej uznal, že vykonával protištátnu činnosť, ale vojenskú zradu odmietal. Jeho priznanie spustilo prudké politické diskusie v pražskom parlamente. V júni 1937 schválil prezident ČSR Edvard Beneš jeho amnestiu. V oznámení pre tlač sa uvádzalo, že je prepustený na podmienečnú slobodu tak, že sa bude zdržovať na českom území a bude pod stálym ochranným dozorom. Tuka sa z Pankráca presťahoval do väzenia na Boroch. V zamestnaneckej kolónii trestnice mu pridelili byt.

Po Mníchovskej dohode (september 1938) sa Tuka dostal naspäť do politiky. Po prepustení na slobodu 7. októbra 1938 sa čoskoro stal vedúcou osobnosťou radikálneho profašistického krídla HSĽS a jedným z hlavných kandidátov na predsedu strany. Začiatkom novembra 1938 odcestoval do Viedne, aby ovplyvnil rokovania súvisiace s Viedenskou arbitrážou. Avšak slovenské politické zastúpenie nepozvali k rokovaniam. Prostredníctvom svojich známych sa však dostal k blízkemu spolupracovníkovi Adolfa Hitlera Hermannovi Göringovi. Dňa 12. februára 1939 sa stretol so samotným Hitlerom. Ten mu povedal, že sa domnieval, že Slováci sa chcú od Čechov odtrhnúť len preto, aby sa pripojili k Maďarsku. Až počas mníchovskej krízy zbadal a počul, že Slováci sa chcú osamostatniť. Tuka po pätnásťminútovom stretnutí s Hitlerom vyhlásil, že "Führer" nielen otvoril slovenskú otázku, ale bol tiež prvý, kto uznal dôstojnosť slovenského národa. Povedal, že slovenský národ bude rád, keď bude môcť bojovať s Führerom za udržanie európskej civilizácie. "Vkladám osud svojho národa vo Vašej starostlivosti", dodal. Keď sa Tuka vrátil do Bratislavy, nikomu o stretnutí s Hitlerom nepovedal. Podobné stretnutie, ale o mesiac neskôr (13. február 1939) sa uskutočnilo aj medzi Hitlerom a Tisom. Hitler Tisa ubezpečil, že keď Slovensko vyjadrí prianie byť nezávislým, bude podporovať jeho úsilie a dokonca ho zaručí. Tiso ho ubezpečil, že sa môže na Slovákov spoľahnúť. Narýchlo zvolaný slovenský snem odhlasoval na druhý deň po stretnutí vznik samostatnej Slovenskej republiky.

Po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14. marca 1939 sa Vojtech Tuka stal zástupcom predsedu vlády (zostal ministrom bez kresla). Na prvotnom zozname figuroval ešte ako minister spravodlivosti. Tiso sa však s Tukom nemali radi (obaja boli autoritatívni, považovali sa za otcov slovenskej nezávislosti). Tiso v ňom videl ešte počas vysokoškolských štúdií politického rivala a pre jeho maďarskú minulosť ho považoval za nespoľahlivého. Tuka sa po svojom procese v roku 1929 údajne vyjadril, že sa bude mstiť strane, pretože ho nechala padnúť. Preto sa Tiso snažil Tukovu kariéru presmerovať na akademickú pôdu. V marci 1939 ho bez habilitácie menovali riadnym profesorom bratislavskej právnickej fakulty SU a 27. mája 1939 za rektora SU (1939-1942).

Po voľbe Jozefa Tisa za prezidenta štátu sa V. Tuka na naliehanie Nemecka stal 27. októbra 1939 predsedom vlády. Zastával aj post ministra zahraničných vecí. Presadzoval politiku úplnej hospodárskej, politickej, vojenskej a kultúrnej závislosti Slovenska na Nemeckej ríši. Po tzv. salzburských rokovaniach v júli 1940 došlo k posilneniu jeho profašistického krídla v slovenskej politike. Koncom roka 1940 pripravoval odstránenie Tisa z politického života (bol menovaný za biskupa). Hlavou štátu sa mal stať práve on, predsedom vlády umiernený Karol Sidor. V januári 1941 však Tiso obvinil Tuku z príprav prevratu. Ten sa tak sústredil na zahraničnú politiku a židovskú otázku. Bol jedným z iniciátorov vypracovania a prijatia Vládneho nariadenia o právnom postavení Židov, na ktorého základe bola väčšina slovenských Židov odvlečená mimo územia krajiny. Tieto a iné kauzy ho postupne dostali do čoraz väčšej osobnej i politickej izolácie. V roku 1943 mu druhá mozgová príhoda výrazne zhoršila zdravotný stav. V decembri 1943 sa vzdal funkcie podpredsedu strany a v januári 1944 súhlasil s odstúpením z funkcie predsedu vlády. Nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop však presadzoval jeho zotrvanie vo funkcii predsedu vlády. Tuka podal 5. septembra 1944 demisiu svojej vlády a aktívneho politického života sa ďalej nezúčastňoval.

V čase príchodu česko-slovenských a sovietskych jednotiek na územie Slovenska emigroval ťažko chorý Tuka spolu s manželkou do Rakúska. Po kapitulácii Nemecka bol zajatý spojeneckými vojskami a vydaný česko-slovenským orgánom. V roku 1946 bol pre svoju aktívnu pronemeckú politiku a účasť na vyhladzovaní Židov v období rokov 1939-1944 odsúdený Národným súdom v Bratislave na trest smrti. Dňa 20. augusta 1946 bol Vojtech Tuka popravený obesením.

Vojtech Tuka bol držiteľom viacerých vyznamenaní: Veľkokríž radu Nemeckého orla, Veľkokríž bulharského radu sv. Alexandra, Veľkokríž Rumunskej hviezdy, Veľkokríž talianskeho radu sv. Mauricia a Lazara.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR