Prečo ututlali važdu?!

Pritom jeho smrť málokoho prekvapila – bol chorý, sám a život ho prestal zaujímať po tom, čo stratil svojho jediného syna.

Vyšla vynikajúca detektívka z pera legendárnej Agathy Christie. „Po pohrebe je svieži a originálny príbeh. Rozuzlenie je nečakané, ale aj uspokojivé,“ napísal Daily Telegraph.

Ale vráťme sa k príbehu – keď sa vzápätí sama Cora stane obeťou brutálnej vraždy, nevhodná poznámka, ktorú utrúsila pred príbuznými v deň pohrebu svojho brata, odrazu nadobudne zlovestný význam.
Počas čítania Richardovho závetu totiž všetci jasne počuli, ako Cora povedala: „Ututlalo sa to veľmi šikovne, však?... Veď ho predsa zavraždili, či nie?“

Rodinnému právnikovi pánu Entwhistlovi jej slová nedajú spávať, a tak sa obráti na svojho dlhoročného priateľa Hercula Poirota, aby rozlúštil túto detektívnu záhadu.
Vraždiť totiž ohol ktokoľvek – na každého dediča čaká podiel na značnom majetku. Niekto možno chcel podnikať, iný zakryť hriechy minulosti, ďalší len bezstarostne žiť...

„Agatha Christie nás necháva hádať – a, samozrejme, celkom márne – až do samého konca,“ napísal Liverpool Post o novinke Po pohrebe.
Kniha vyšla po prvý raz v roku 1953 a Agatha Christie ju venovala svojmu synovcovi Jamesovi Wattsovi ak „spomienku na šťastné dni v Abney“, sídle, ktoré jej poslúžilo ako predloha pre inú detektívku.

Okrem belgického detektíva sa tentoraz stretávame aj s jednou z vedľajších postáv Agathy Christie, informátorom pánom Gobym.
Román Po pohrebe v roku 1963 sfilmovali pod názvom Vražda v Gallope. Došlo tu však k jednej výraznej zmene, pretože Hercula Poirota nahradila slečna Marplová v podaní Margaret Ruthefordovej.

Začítajte sa do detektívky Po pohrebe:

Po chutnej slepačej polievke a množstve studených jedál, zapíjaných skvelým chablis, sa pohrebná atmosféra uvoľnila. Nad smrťou Richarda Abernethieho popravde nikto veľmi nesmútil, lebo nik z prítomných nemal k nemu bližší vzťah. Doteraz sa správali primerane dôstojne a zdržanlivo (okrem pojašenej Cory, tá sa očividne dobre bavila), ale teraz už všetci mali pocit, že dekórum sa zachovalo a môžu sa pustiť do normálnej debaty. Pán Entwhistle ich v tom len podporoval. S pohrebmi mal isté skúsenosti a presne vedel, čo kedy treba vykonať.
Keď sa obed skončil, Lanscombe ich pozval do knižnice na kávu. Opäť sa prejavil jeho zmysel pre jemné detaily. Prišiel čas, keď sa budú preberať finančné otázky, inými slovami závet. A v knižnici s policami plnými kníh a s ťažkými závesmi z červeného zamatu bola na to vhodná atmosféra. Keď naservíroval panstvu kávu, vzdialil sa a zavrel za sebou dvere.
Po niekoľkých zbežných poznámkach sa postupne všetci s očakávaním zahľadeli na pána Entwhistla. Okamžite zareagoval: pozrel na hodinky.
„Musím chytiť vlak o pol štvrtej,“ oznámil.
Ukázalo sa, že aj ostatní potrebujú stihnúť ten istý vlak.
„Ako viete,“ pokračoval pán Entwhistle, „som vykonávateľom závetu Richarda Abernethieho...“
„Ja som to nevedela,“ prerušila ho rozjarene Cora Lansquenetová. „Naozaj? A zanechal mi niečo?“
Pán Entwhistle si nie po prvý raz uvedomil, že Cora až príliš rada rozpráva, keď nemá.
Prísno na ňu pozrel a pokračoval: „Až do minulého roka bol závet Richarda Abernethieho veľmi jednoduchý. Okrem niekoľkých menších položiek malo všetko ostatné pripadnúť jeho synovi Mortimerovi.“
„Chudák Mortimer,“ ozvala sa Cora. „Podľa mňa je tá detská obrna naozaj hrozná choroba.“
„Mortimerova smrť, keďže prišla tak náhle a tragicky, bola pre Richarda veľkým úderom.
Trvalo mu niekoľko mesiacov, kým sa z toho spamätal. Upozornil som ho, že by bolo rozumné zmeniť závet.“
„Čo by sa stalo, keby nenapísal nový závet?“ spýtala sa Maude Abernethieová svojím hlbokým hlasom. „Bolo by... bolo by všetko pripadlo Timothymu... teda ako najbližšiemu príbuznému?“
Pán Entwhistle otvoril ústa, aby vysvetlil pojem „najbližší príbuzný“, ale rozmyslel si to a iba stručne dodal: „Na moju radu sa Richard rozhodol spísať nový závet. Predtým sa však chcel lepšie zoznámiť s mladšou generáciou.“
„Pozval nás sem, aby si nás ošacoval,“ vyhŕkla odrazu Susan a veselo sa rozosmiala. „Najprv Georgea, potom Grega a mňa, a nakoniec Rosamund s Michaelom.“
Gregorymu Banksovi očervenela chudá tvár a ostro ju zahriakol: „Myslím, že by si nemala takto hovoriť, Susan. Vraj ošacoval!“
„Ale veď to tak aj bolo, či nie, pán Entwhistle?“
„Zanechal mi niečo?“ zopakovala Cora.
Pán Entwhistle si odkašľal a chladným tónom vyhlásil: „Mám v úmysle poslať vám všetkým kópiu závetu. Ak chcete, môžem vám ju teraz prečítať v plnom znení, ale použité právnické formulácie by sa vám možno zdali trochu nejasné. Slovom, ide o to, že po odrátaní istých drobných položiek a značnej sumy určenej Lanscombovi na ročnú rentu, sa zvyšok majetku – a ide o značnú sumu – rozdelí na šesť rovnakých častí. Po zaplatení všetkých poplatkov pripadnú štyri diely Richardovmu bratovi Timothymu, jeho synovcovi Georgeovi Crossfieldovi, jeho neteri Susan Banksovej a jeho neteri Rosamund Shanovej. Zvyšné dve časti budú vložené do zvereneckého fondu a každoročne sa z neho bude vyplácať renta pani Helen Abernethieovej, vdove po Richardovom bratovi Leovi, a jeho sestre pani Core Lansquenetovej do konca života. Po ich smrti sa ich podiel rozdelí medzi ostatných štyroch dedičov alebo ich potomkov.“
„No to je od neho ozaj pekné!“ vyhlásila nadšene Cora Lansquenetová. „Renta! Koľko to bude?“
„Hm... hm... teraz to ešte presne neviem. Dedičská daň bude, pravdaže, vysoká a...“
Nemôžete mi to povedať aspoň približne?“
Pán Entwhistle pochopil, že Coru musí nejako uspokojiť.
„Pravdepodobne čosi medzi tromi až štyrmi tisícami libier ročne.“
„Skvelé!“ zvolala Cora. „Pôjdem na Capri.“
„To je od Richarda veľmi milé a veľkodušné,“ poznamenala potichu Helen Abernethieová. „Naozaj si vážim jeho náklonnosť ku mne.“
„Mal vás veľmi rád,“ pripomenul pán Entwhistle. „Leo bol jeho najmilší brat a na vaše návštevy sa tešil aj po Leovej smrti.“
„Mrzí ma iba, že som si neuvedomila, ako ťažko je chorý...“ pokračovala ľútostivo Helen. „Prišla som ho navštíviť iba krátko pred smrťou, a aj keď som vedela, že je chorý, nepokladala som to za také vážne.“
„Vždy to bolo vážne,“ potvrdil pán Entwhistle. „Nechcel však, aby sa o tom hovorilo, a podľa mňa nikto nečakal taký rýchly koniec. Pokiaľ viem, prekvapil aj lekára.“
„Zomrel náhle vo svojom sídle, tak o tom písali v novinách,“ pokývala hlavou Cora. „Zaskočilo ma to.“
„Bol to šok pre nás všetkých,“ pridala sa Maude Abernethieová. „Chudáka Timothyho to strašne rozrušilo. Tak náhle, opakoval ustavične. Tak náhle.“
„Ale ututlalo sa to veľmi šikovne, však?“ nadhodila Cora.
Všetci na ňu nechápavo pozreli a ona sa trochu začervenala.
„Myslím, že všetci máte v podstate pravdu,“ dodala rýchlo. „V podstate pravdu. Chcem povedať... neprinieslo by to nič dobré... vyjsť s tým na verejnosť. Pre všetkých by to bolo nanajvýš nepríjemné. Malo by to ostať výlučne v rodine.“
Tváre obrátené k nej pôsobili ešte nechápavejšie.
Pán Entwhistle sa naklonil dopredu.
„Bohužiaľ, Cora, naozaj nechápem, čo máte na mysli.“
Cora Lansquenetová sa s naširoko otvorenými očami prekvapene poobzerala po príbuzných. Vzápätí naklonila hlavu nabok ako vtáča.
„Veď ho predsa zavraždili, či nie?“ povedala.