Pre vášeň som mohla skončiť za mrežami

Za oknami sa mihali stromy a cez škáry v nevľúdnych oblakoch prenikali slnečné lúče, ktoré dávali krajine dramatický barokový výraz. Cestu vlakom si Aneta vychutnávala. Mobil schválne zabudla doma a tešila sa, že opúšťa aj svoju sieť sociálnych väzieb, ktorá jej v poslednom čase pripomínala pavučinu.
Tam, kam sa vezie, ju nik nepozná. Prázdnota pred ňou jej dávala ilúziu slobody. Ale predsa len, v jej pokojnej mysli začala vytŕčať rožky ambícia – Aneta cestovala vlakom z Bratislavy na výtvarné sympózium do Stuttgartu, na ktorom porota umelcov odmení autora najlepšieho výtvarného diela polročným tvorivým pobytom v Paríži.
Pristihla sa, že uvažuje o tom, čo namaľuje, ale túžba vyhrať jej zablokovala tvorivé kanály a na um jej prichádzali len diela cudzích umelcov, ktorých zväčša ani neobdivovala. Iba ju to rozhnevalo. Ona šla vždy proti prúdu. Nechcela byť priemerná, ani sa na nikoho podobať. Vlna emocionálneho vzrušenia z neurotických impulzov zmizla, keď sa znovu zadívala na krajinu a prestala rozmýšľať. Z driemot ju na chvíľu prebral spolucestujúci, ktorý si chcel prisadnúť. Prikývla mu, pohodlne si oprela už kymácajúcu sa hlavu o bundu a zaspala.
Strhla sa, keď jej hlava znovu padla na hruď. Vystrela sa dôstojne ako dáma – tak ju učila sedieť mama a úkosom sa pozrela na človeka, ktorý sedel naproti nej. Jemne sa usmial. Aneta sa zahanbila. Mal tyrkysovo modré oči. Tá farba jej nedala pokoj. Také zvláštne oči ešte nevidela. Snažila sa znovu pozerať z okna, ale zreničky jej zabiehali bokom, aby mohla nenápadne pozorovať chlapca naproti sebe. Vlak trúbil. Blížil sa do stanice, kde mal dvadsaťminútovú prestávku. Pozdravila sa a vystúpila.
 
Zoči-voči
Chvíľu sa prechádzala po peróne, potom ju napadlo, že si dá na stanici kávu. Letargicky miešala horúci nápoj plastovou lyžičkou, keď sa jej povedomý hlas spýtal, či má voľné. Áno, kývla hlavou, lebo sa hanbila za svoju nemčinu a chlapec s tyrkysovými očami sa postavil vedľa nej. Dívala sa naňho nechápavo, jeho blízkosť ju prekvapila a znovu sa skúmavo zahľadela na tie oči. Sú to farebné kontaktné šošovky, usmiala sa v duchu, keď pocítila dotyk jeho pier. Boli popraskané a horúce. Chutili nikotínom a kávou. Nič o ňom nevedela. Bol absolútnym priestorom pre jej ilúzie a tým ju fascinoval. Nechala sa strhnúť vášňou. Len na vlak nezabúdala, občas šibla na veľké staničné hodiny a periférne vnímala okolo seba akýsi väčší hluk. Po priestore sa rozhliadali strážcovia poriadku v čiernych uniformách, no bozkávajúca sa dvojica im zjavne neprekážala. Žartovali s čašníčkou a napokon sa k nim postavili chrbtom. Teraz sa už na nich nik nemohol dívať. Aneta sa snažila zapamätať si prstami črty jeho tváre, vôňu jeho nagélovaných strapatých vlasov, pichliačiky jednodňového chlapčenského strniska. Telom jej prúdila neha a vnímala jeho láskavé teplo. Znervóznela. Potrebovala ísť na toaletu. Ospravedlňujúco sa usmiala a očami naznačila, kam ide. Možno tam bola dlho. Trochu sa trápila s fotobunkami na WC. Nevedela, ako zastaviť vodu, ktorú pustila v umývadle. Až keď sa na to vykašľala a rozhodla sa odísť, zistila, že sa vypína automaticky - otvorením dverí. Bola prekvapená, keď sa jej zrak neoprel o tyrkysové oči tam, kde ich zanechala čakať.
Obzrela sa po priestore, ale ruch ju vrátil k pultu, za ktorým predtým stáli. On ležal na zemi, ruky za chrbtom, okolo jeho hlavy bola krvavá mláka. Jeden policajt prezeral jeho doklady, druhý v rukách prehadzoval akési modré vrecúško. Inštinktívne si pritisla k telu kabelu, keď v nej zacítila čosi cudzie, čo tam nepatrilo. Zdalo sa jej, že ešte nikdy neuvažovala tak chladnokrvne a rýchlo. Zvrtla sa naspäť. Vbehla do WC. Z kabely vytiahla dve cudzie modré vrecúška s bielym práškom, o účele ktorého ani chvíľku nepochybovala. Roztrhla ich a drogy spláchla. Vrecúška vyhodila. Vyskočila na zavretú záchodovú misu  a vyhupla sa k malému okienku, prepchala sa cezeň a utekala na vlak. Len čo za ňou sprievodca zavrel dvere, vlak sa pohol. Srdce jej búšilo a nervózne kontrolovala kabelku, či v nej ešte nenájde  nebezpečného nepriateľa. Znovu si našla miesto pri okne a oblohe ukázala uslzenú tvár.
Aneta sa drog nikdy ani nedotkla, aj keď vo svete umelcov neboli ničím výnimočným. Výstrahou pred nimi sa jej stal spolužiak, s ktorým chodila. Najprv fascinoval pedagógov na vysokej škole krátkymi videofilmami, ktoré boli postavené na kombinácii obrazu farebne a priestorovo sa meniacej špirály a psychodelickej hudby. Lenže Kamil svoje špirály kreslil v duchu práve pomocou drog. A tie mu tak poplietli hlavu, že z nich už nenašiel cestu von. Zdevastovali jeho talent, intelekt, vzťahy. Aj zo školy ho napokon vyhodili. Aneta sa hnevala na ľudí, ktorí popierajú, že by život mohol mať zmysel a berú mu ho drogami. „Tak dobre, kde potom je?!“ jačal na ňu raz v ateliéri Kamil. „V živote samom!“ revala ona naňho pri jednej z ich posledných hádok.
 
Krehká hranica
Bola zmätená a vystrašená. Do konca cesty sa mykala vždy, keď niekto otvoril dvere kupé a ešte pár nocí sa strhávala zo sna. Až presný časový harmonogram tvorivého pobytu, práca a nutnosť riešiť situácie vyplývajúce z jej povinností jej vrátili pokoj. A zvláštny zážitok ju napokon inšpiroval k tvorbe jej výsledného diela. Fascinovala ju na ňom tá bezprostredná blízkosť kontrastov. Krása a smrť môžu stáť pri sebe ruka v ruke, uvažovala. A nebezpečenstvo môže byť dokonale skryté pod nevinne vyzerajúcim povrchom, uvedomovala si, keď si predstavila jeho tvár a tie oči... Možno mi nechcel ublížiť, obhajovala ho v duchu. Ale čo potom? Riskoval predsa, keď mi nastrkal tie vrecúška do kabelky. Vedel, že ho hľadajú. Chcel to zvaliť na mňa? Alebo si myslel, že mňa kontrolovať nebudú? Aj sama som si na vine. Umožnila som mu priblížiť sa ku mne. Aká krehká je hranica medzi dvoma telami aj dobrom a zlom, ktoré je v nás. Dotykom perí sa môžeme stať spoluvinníkmi rovnako ako oslobodenými.
Protichodné emócie – očarenie, vášeň, strach a zlosť modelovali jej sochu. Veď jeho podobu ešte cítila v končekoch prstov. Na dosku nalepila sivé dlaždice, aké videla v staničnej reštaurácii. Z hliny vymodelovala jeho tvár a spravila jej sádrový odliatok. So zatvorenými očami pripomínal posmrtnú masku. Natrela ju lepidlom a posypala morskou soľou, ktorá pripomínala ten nebezpečný prášok. Položila ju na dlažbu a kúsok hlavy priamo na nej odbila – tak si vyliala zlosť. Obraz ešte posypala bielym  práškom a do jeho rohu umiestnila dve malé roztrhnuté modré vrecúška. Jej skúsenosť teraz nadobudla inú – symbolickú podobu a cítila sa akoby jej padol kameň zo srdca. Osud jej diela ju už nezaujímal. Pravdaže by ju potešilo, keby malo úspech, ale netrápila sa ani keď jej obrazy stáli roky opreté tvárou k stene. Jej nepokojná myseľ už hľadala ďalšiu inšpiráciu. Niekedy mala pocit, že talent s ňou kruto zametá, že bezohľadne riadi jej cesty, len aby sa mohol cez ňu realizovať. No inokedy bola vďačná, že ho má – bez neho by sa asi nudila. Umelecká komisia metaforu o heroíne a smrti pochopila a vyzdvihla jej angažovanosť. A Aneta vďaka nej vyhrala tvorivý pobyt v Paríži.
Po ceste sa však už nebudem s nikým bozkávať – sľubovala si v duchu, keď slávnostne preberala štipendium.

Galina Lišháková