Pracujte menej a cestujte, radí autor knihy Sto dní šťastia

"Človek, ktorý sa zatvára doma a nemá záujem spoznávať okolitý svet, nikdy nebude šťastný," tvrdí známy taliansky režisér a scenárista Fausto Brizzi, ktorý prišiel na Slovensko pokrstiť svoju románovú prvotinu Sto dní šťastia. Príbeh o mužovi, ktorý musel zistiť, že zomiera, aby začal žiť, sa v súčasnosti prekladá do 20 jazykov a chystá sa aj jeho filmové spracovanie.


Pri príležitosti uvedenia románu na slovenský knižný trh si Fausto Brizzi nenechal ujsť príležitosť navštíviť Bratislavu a v rozhovore pre Webnoviny.sk prezradil, prečo vnímal písanie románu ako terapiu, čím ho fascinuje detský pohľad na svet, čo je zdrojom šťastia aj ako knižná prvotina zmenila jeho život.

Ste úspešný scenárista, režisér a producent, na Slovensko ste však prišli predstaviť vašu prvú knihu Sto dní šťastia. Ako sa zrodila myšlienka na jej napísanie?

V mojom blízkom okolí sa vyskytli dva prípady ťažkého onkologického ochorenia, akým trpí aj hlavný hrdina románu. Mal som možnosť sledovať, ako sa moji blízki vyrovnávajú so svojou chorobou a v akej nezhode s ňou žijú. Snažil som sa pochopiť, ako rakovinu znášajú a to ma priviedlo k tomu, aby som hľadal alternatívny spôsob na vyrovnanie sa s týmto ochorením. Vytvoril som vlastný manuál - môj názor na to, ako by mohli ľudia s rakovinou žiť. Zaujímavé je, že v Taliansku knihu interpretovali ako autobiografickú. Keď so mnou novinári robia rozhovory, začínajú tým, že ma poklepú po pleci a spýtajú sa: "Fausto, ako sa cítiš? Si v poriadku?"

Myšlienka na napísanie knihy sa však zrodila aj ako výzva so sebou samým. Doteraz som v Taliansku vytvoril asi 40 filmových komédií. Aj pri tomto námete som mal pôvodne v úmysle nakrútiť film. Avšak téma je veľmi ťažká a vážna, všetci ma odhovárali, že to nepôjde. Skúsil som sa preto k filmu dostať cez knihu.

Je hlavný hrdina fiktívnou postavou?

Áno, hrdina je absolútne vymyslený, ale vo všetkom sa na mňa podobá. Všetci priatelia, ktorí si knihu prečítali, tvrdia, že má moje vlastnosti.

Písanie tejto knihy vraj bolo pre vás terapiou – ako zmenilo váš život?

Kniha mi život výrazne uľahčila. Držal som sa návodu, ktorý v nej podávam. Román obsahuje biele strany, ktoré môže každý čitateľ doplniť. Je na nich len otázka "Čo by ste robili, keby vám zostalo posledných sto dní života?". Keďže som knihu napísal, bol som prvý, ktorý tieto prázdne strany vyplnil. Napísal som si zoznam vecí, ktoré chcem do konca svojho života stihnúť a pomaly jednu za druhou realizujem.

Môžete prezradiť niektoré plány zo zoznamu?

Mojím kľúčovým predsavzatím je pracovať menej. Tento rok som nenakrútil ani jeden film. Tým pádom sa mi podarilo ísť s manželkou na jednu peknú dlhú dovolenku – je to tá najlepšia vec, ktorú som mohol urobiť. Túto radu by som dal všetkým, ktorí pracujú priveľa.

Máte pocit, že keď pracujete menej, žijete viac v prítomnosti?

Určite, oveľa viac si vychutnávam prítomnosť. Mám pocit, že môj život sa člení na život pred knihou a po knihe.

Hrdinovi zostáva posledných sto dní života, ktoré sa snaží prežiť naplno. Ako by ste opísali jeden šťastný deň - od rána až do večera - podľa vášho gusta?

Opísal by som ho očami osemročného dieťaťa. Myslím si, že keď je človek starší, už nedokáže byť taký šťastný. Môže sa cítiť dobre, ale najšťastnejší je v tomto veku.

Prečo v ôsmich rokoch?

V Taliansku vtedy deti nemajú nijakú zodpovednosť. Deväťročné deti sa už musia pasovať so záverečnými skúškami pri prechode z prvého na druhý stupeň základnej školy a tam sa už začínajú problémy a starosti.

Sto dní šťastia: Kniha o smrti, ktorá má rozosmiať
"Najviac stratený deň nášho života je ten, keď sme sa nezasmiali," uvádza známy taliansky režisér a scenárista Fausto Brizzi vo svojej románovej prvotine Sto dní šťastia. Hlavnému hrdinovi Luciovi Battistinimu diagnostikujú zákerné ochorenie, blízkosti smrti začne čeliť jednoznačnou voľbou byť šťastný. Príbeh o mužovi, ktorý musel zistiť, že zomiera, aby začal žiť, sa prekladá do 20 jazykov a chystá sa aj jeho filmové spracovanie. Čo je vzácne na detskom pohľade na svet?

Jedinečné na tom je, že deti dokážu pocítiť úžas, vedia sa prekvapiť a nadchnúť. Tiež si dokážu predstaviť svoju budúcnosť takú, akú ju chcú mať. Táto predstava sa s narastajúcim vekom stáva minulosťou, človek si stále predstavuje menej a menej. Ja sa ešte aj dnes snažím predstaviť si svoju peknú budúcnosť.

Čím sme starší, tým viac považujeme aj vzácne veci za samozrejmosť. Občas potrebujeme od života "facku na prebudenie", aby sme to zmenili. Dostali ste ju už niekedy od života aj vy?

Áno, takouto fackou bola smrť mojich starých rodičov. Odvtedy chodievam k mojim rodičom jedenkrát do týždňa na večeru. Predtým som chodieval len raz do mesiaca. Keby som mohol, chodil by som ešte častejšie.

Vaša tvorba srší humorom. Hovorí sa, že smiech je korením života – aké ďalšie prísady by ste primiešali na spokojný a šťastný život?

Asi jediná vec, ktorá ma robí naozaj šťastným, je cestovanie. To je aj dôvod, pre ktorý som prišiel do Bratislavy. Milujem cestovanie, spoznávanie nových vecí a ľudí. Myslím si, že človek, ktorý sa zatvára doma a nemá záujem spoznávať okolitý svet, nikdy nebude šťastný.

Aké sú vaše dojmy zo Slovenska?

Najviac ma prekvapuje, že na Slovensku ešte stále existuje taký záujem o kultúru, aký v Taliansku už dávno nie je. Navyše, keď som sa včera prechádzal po Bratislave, všimol som si, že mesto je čisté a upravené, čo sa s Rímom nedá porovnať.

Ako vyzerá váš kreatívny proces? Máte nejaké rituály?

Nedokážem pokračovať v tvorbe, kým si neprečítam to, čo som už napísal. Keď som na desiatej strane a mám čítať tie predošlé, je to v poriadku. Keď som na strane sto, je to ťažšie. Tento rituál vyplýva z mojej filmovej tvorby. Keď píšem scenár, má asi sto strán a takéto čítanie mi pomáha dostať sa do atmosféry deja. Pri románe je to obsiahlejšie a tým pádom oveľa náročnejšie.

Obálku knihy zdobí výrok Nicolasa de Chamforta "Najviac stratený deň nášho života je ten, keď sme sa nezasmiali". Čo býva vaším štartérom dobrej nálady?

To, čo rozosmieva asi všetkých – niečo nečakané. Ako filmár sa snažím ľudí v komédiách rozosmiať, v súkromí sa však smejem dosť málo. Ľudia, ktorí ma v živote rozosmievajú, sú preto pre mňa veľmi vzácni a snažím sa s nimi tráviť čo najviac času.

Podľa knihy teraz vznikne film – bude to kompliment, keď niekto povie, že kniha sa mu páčila viac?

Určite áno. Keď som v Taliansku ohlásil, že vznikne aj film, tak som doplnil, že kniha je moja, takže film si môžem pokaziť aj sám.

Aké sú vaše plány do budúcna? Máte nesplnené sny?

Budúci rok nakrútim dva filmy, jeden bude na motív románu Sto dní šťastia. A čo sa týka snov, jeden nesplnený mám - chcel by som sa venovať už len písaniu. Byť spisovateľom, tvoriť romány a to bez toho, že by som sa venoval filmovej tvorbe.

Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová

Fausto Brizzi (Rím, 1968) je úspešný taliansky režisér, scenárista a filmový producent. Po rokoch práce v televízii vo svete zaujala jeho prvá celovečerná snímka Noc pred maturitou (Notte prima degli esami, 2006), ktorá získala prestížne ocenenia talianskej filmovej kritiky - Donatellovho Dávida aj Striebornú stuhu – a po uvedení na vyše 50 filmových festivaloch sa stala kinematografickým fenoménom roka. Nasledovali režisérsky vydarené a divácky úspešné komédie, medzi inými aj Ex (Strieborná stuha za najlepšiu komédiu roka 2009), Muži proti ženám (2010), Aké je milovanie krásne (2012) či Do mňa zbláznené (2013). Na Vianoce 2013 zabodoval s filmom Indovina chi viene a Natale?, do ktorého obsadil aj svoju manželku, známu taliansku herečku Claudiu Zanella. Sto dní šťastia je filmárov prvý román, pripravuje sa jeho filmová verzia.