Pozvánka na vernisáž výstavy Roberto Malquori

 

 

Šesťdesiate roky vyvolali radikálnu zmenu nielen v oblasti spoločenskej a politickej, ale zasiahli aj literatúru, poéziu, umenie. Tieto zmeny sa vďaka experimentovaniu prejavili v jazyku, v básnických štruktúrach, v hľadaní umeleckého a štylistického metra/vyjadrenia.

Je to obdobie hnutí  Novissimi, Gruppo ’63,  Scuola di Piazza del Popolo.

Je to obdobie Kaviarne Rosati v Ríme, umelcov okolo Scuola di Pistoia, časopisu  “Collage”.

Je to obdobie vzájomného prelínania výtvarného umenia s poéziou, poézie s hudbou, hudby, výtvarného umenia a techniky.

Je to obdobie, v ktorom skupiny navzájom sa líšiacich umelcov, avšak spojených spoločným spoločenským vytŕžením a pocitom, dokázali v talianskom umení (a nielen v ňom) vytvoriť výraznú stopu. Stimulovalo ich presvedčenie, že hrajú dôležitú úlohu v oblasti umeleckého hľadania, postaveného na osobnom prínose v tvorbe a vďaka tomu dokázali rozťať vzniknutú štrbinu medzi minulosťou a súčasnosťou. Išlo o umelcov takých mien ako boli Franco Angeli, Tano Festa, Mario Schifano, Bignardi, Fiorani, Lombardo, Mambor, Tacchi, Ceroli, Pascali, k ním sa často pridávali Alberto Moravia, Pier Paolo Pasolini, Renato Guttuso a Ennio Flaiano.

Roberto Malquori tvorí v tomto období, v nádhernej osamotenosti a vo svojom kultúrne vyspelom Toskánsku. Je to umelec a básnik, básnik a umelec, veľký a citlivý predstaviteľ PopArtu a jeho prúdu, ktorý okrem toho, že vychádzal z národných okolností odvíjajúcich sa od zjednocujúcich prvkov opísaných Pierpaolom Pasolinim, tvoril sa na jednej strane ako dedičstvo neskorého Futurizmu – jasne sa prejavujúceho v dielach Enrica Baja, a na druhej strane vznikal z medzinárodných umeleckých prepojení, napr. s Nouveau Realisme Mimma Rotellu a nie iba ako jednoznačne zastaralý fenomén dovozu viacmenej moderných amerických a anglických skúseností. Z tohto pohľadu sa Malquorimu podarilo vytvoriť šťastnú syntézu, skutočnú a vlastnú štylistickú koiné, lavírujúcu medzi uštipačným cynizmom Novej objektívnej existencie a proporcionálnej jednoduchosti Neoplasticizmu, Dadaizmu a Suprematizmu.Dadaizmu, zbaveného anarchistického a provokatívneho náboja.

Práve v rukách tohto Maquoriho, ktorý stál mimo ruchu literárnych kaviarní a námestí, plných dišpút o vytvorení nového, práve zničeného sveta; práve v rukách tohto Malquoriho, ktorý bez teoretizovania, skutočne a bez afektu podporuje synestéziu umení, v jeho rukách sa obrazy ulice menia na “vyrobené” obrazy vznešeného umenia, na mýty. Zobrazované témy sa rôznia: produkty širokej spotreby, spotrebné predmety, osobnosti filmu a televízie, obrázky z reklamných panelov,  reklamy, fotky z časopisov, stále však hovoríme o mýtoch, mýtoch pozostávajúcich z premyslenej a ukrytej vycibrenosti.

Ďaleko od hluku, ale ponorený do premien umenia, čerpá Malquori z mytológie každodennosti, tvorí a pretvára, vytrháva a znovu skladá prostredníctvom dôslednej, často až hyperrealistickej techniky. Prenasleduje mýty, pozoruje ich, pretvára ich do symbolov s novými hodnotami, tónuje a poetizuje ich. Predmety sa často ocitajú uprostred diela, dobre viditeľné, ako skutočné ikony dneška.

Vizuálna poézia sa v jeho obrazoch rozkladá a skladá, predstavuje sa vo forme koláže, v textových, vizuálnych fragmentoch, kultúrnych hybridoch. A je veľmi ťažké rozpoznať “prah” medzi poéziou a umením. Malquori sa pridŕža formy kultúrnej synestézie, čím vytvára vzájomne sa rušiace a súzvučiace prieniky medzi maľbou a poéziou, hudbou a filmom, svetom konzumu, reklamy a lásky s výrazovými kódmi napojenými na samotné gesto. 

Áno, pretože v Malquoriho reklamných tvárach, ktoré stoja bok po boku, dopĺňajú sa a vzájomne sa prelínajú; v týchto tvárach, mýtoch a triumfoch mýtov sme svedkami skutočnej štylistickej koiné, oslavy umeleckých jazykov, masmediálneho triumfu, ktorý vo svojej intímnej podstate korešponduje s istým druhom kritického pretvárania obrazu, s dekodifikáciou samotného obrazu. Premieňa ich na dekoláž, zoskupuje ich, hromadí, prekladá, ale neustále rozkladanie vytvára priestor ohraničený útvarmi, ktoré nám bez prestania nanucujú komunikačné prostriedky.
Prvotný Malquoriho zámer už od roku 1963, ktorým chcel "znovuvytvoriť svet zo sveta” (nie tak, že ho najskôr zničí), sa vyprofiluje do veľmi jasne sa rozvíjajúcej poetiky. V roku 1963 sa uskutočnili veľmi významné výstavy Schifana v Odyssii a Pistoletta v Galatei, kolektívne výstavy “13 maliarov v Ríme” a “Lombardo, Tacchi, Mambor” v Tartaruge. V roku 1963 sme boli svedkami vzniku takzvanej “Scuola di Pistoia”(Pistoiskej školy), hnutia, ktoré sa na krátky, ale intenzívny čas sformovalo z umelcov ako Roberto Barni, Umberto Buscioni, Adolfo Natalini a Gianni Ruffi a ktorí sa vďaka pozornosti zo strany Cesarea Vivaldiho a galeristu Plinia de Martiis dostali medzi protagonistov vtedajšej talianskej panorámy. Toskánsko bolo v tom čase kolískou práve vznikajúcej Vizuálnej poézie. Malquori mal s ňou bezpochyby veľa spoločného a spolu s Eugeniom Miccinim a Lambertom Pognottim sa zúčastňoval prvých verejných podujatí hnutia “Gruppo 70”. Charakterom plachý, ale naplno prítomný v oblasti tvoristosti, taký bol Malquori v polovici šesťdesiatych rokov, a diela vystavené pri dnešnej príležitosti sú toho dokonalým svedectvom; diela, ktoré sa dnes vynárajú s nedotknutou sviežosťou zo zabudnutia, vysvetliteľného len prostredníctvom zdržanlivej osobnosti ich autora. Vystavený súbor grafík a plátien ohuruje kontinuitou a kvalitou invencie, ktoré sa priebežne vyvíjali v zmysle dobre definovaných lingvistických a ikonografických spôsobov, rozličných obmien, ktoré sú však vždy schopné vytvoriť izolované, jedinečné a dobre rozoznateľné univerzum. V tomto zmysle sa Malquori môže plnohodnotne zaradiť do tohto výskumného prostredia vychádzajúceho z použitia každodenného obrazu na radikálne prehodnotenie kódov bežnej komunikácie. Reprodukovaný svet a teda súbor obrazov, na ktorých stojí paralelný svet zložený z nepretržitých časových odkazov, sa stáva jediným priestorom, fyzickým i duchovným, ktorý ponúka nový obraz sveta. Obraz vytvorený z fragmentov toho, čo sa považuje za známe a preto už pretvorené. A práve na tejto spleti vzťahov a súvislostí, podľa nášho názoru, stoja základy tejto poetiky, ktorá je okrem iného súčasťou našej mladosti, možno trochu pohnutej avšak  plnej naliehavosti a vrenia. Obdobia Beatles a Rolling Stones, v ktorom sme sa – skutočne – chceli dotknúť Olympu.

Našim úmyslom je práve touto výstavou započať prierez tvorby šesťdesiatych rokov v Taliansku.

Teresa Triscari