Pozor na láskavosti

Brilantne napísaný, napínavý a dômyselne vyskladaný psychotriler, ktorému nechýbajú nečakané prekvapenia, tajomstvá a šokujúce odhalenia, ale aj láska a vernosť, vražda i pomsta.

Všetko sa začína malou bežnou láskavosťou – Emily požiada priateľku Stephanie, aby vyzdvihla jej syna Nickyho zo škôlky. Tá ochotne súhlasí, veď Nicky a jej päťročný syn Miles sú najlepší kamaráti a radi spolu trávia čas, podobne ako ich matky.

Emily si však po syna už nepríde. Nedvíha telefón a neodpovedá ani na esemesky. Stephanie je presvedčená, že sa stalo niečo zlé. Nijaká matka by predsa neopustila svoje dieťa. Rýchlo napíše blog, poprosí matky v celej krajine, aby pomohli v pátraní, a zároveň ponúkne emocionálnu podporu jej zdrvenému manželovi.

Čoskoro však obaja dostanú šokujúcu správu. Emily je mŕtva. Nočná mora súvisiaca so zmiznutím mladej matky sa tak skončila. Alebo azda nie? Stephanie si totiž začne uvedomovať, že nič – ani priateľstvo, ani láska, ba ani celkom obyčajná malá láskavosť – nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Začítajte sa do novinky Láskavosť:

Moja matka vravievala: Každý má nejaké tajomstvo. Preto nemôžeme naozaj spoznať druhého človeka. Ani mu dôverovať. A z toho istého dôvodu nepoznáme ani seba. Niekedy totiž máme tajomstvá aj sami pred sebou.

Počas dospievania som to považovala za vynikajúcu radu, hoci som ju nikdy celkom nepochopila. Alebo možno pochopila, hoci len čiastočne. Deti tiež mávajú tajomstvá. Imaginárnych priateľov a kadejaké iné veci, ktoré by ich dostali do problémov, keby sa o nich dospelí dozvedeli.

Neskôr som zistila, že mama hovorila z osobnej skúsenosti. Dodnes neviem, či ma chcela vystríhať, alebo naprogramovať, aby som mala svoje tajnosti a klamstvá. Cítila, že keď vyrastiem, budem schovávať temnejšie a hanebnejšie tajomstvá než ostatní? Tajomstvá, ktoré väčšinou nepriznám ani sama pred sebou.

 

 

1

Blog Stephanie

Naliehavé!

 

Čau, mamy!

Tento post bude iný ako predchádzajúce, hoci o nič menej dôležitý, keďže všetko, čo sa týka našich detí, ich slzy aj úsmevy, prvé krôčiky aj slová, je tá najdôležitejšia vec na svete.

Povedzme, že tento post je... o čosi naliehavejší. Vlastne o dosť naliehavejší.

Moja najlepšia kamoška sa stratila. Pred dvoma dňami. Volá sa Emily Nelsonová. Ako isto viete, v príspevkoch zásadne nemenujem. Tentoraz však z dôvodov, ktoré hneď ozrejmím, dočasne ustupujem od svojho striktného pravidla anonymity.

Môj syn Miles a Nicky, syn Emily, sú najlepší kamaráti. Majú päť rokov. Narodili sa v apríli a obaja nastúpili do škôlky neskôr, takže sú o čosi starší ako ostatné deti. Dá sa povedať, že vyspelejší. Miles a Nicky sú chalani, akých by chcela každá matka. Slušní, úprimní, milučkí, jednoducho majú presne tie vlastnosti – sorry, chlapi, ak vôbec nejaký chlap číta tieto riadky –, ktoré mužom chýbajú.

Chlapci sa skamarátili v škôlke. Každý deň popoludní chodievame s Emily vyzdvihnúť synov. Tak sme sa spoznali. Nestáva sa často, aby sa deti skamarátili s deťmi maminých priateliek, alebo aby sa mamy spriatelili s mamami kamarátov svojich detí. Tentoraz sa to podarilo. Usmialo sa na nás šťastie. Navyše, nie sme najmladšie mamičky. Deti sme mali až po tridsiatke, keď nám už poriadne tikali hodiny.

Miles a Nicky občas pripravia predstavenie, v ktorom aj hrajú. Nechala som chlapcov filmovať sa na môj mobil, hoci zvyčajne dávam pozor, koľko času deti strávia s elektronickými zariadeniami, ktoré moderným rodičom robia vrásky. Jedna paródia detektívky sa volala Dobrodružstvá Dicka Bystroočka. Nicky hral detektíva, Miles zločinca.

Nicky začal: „Som Dick Bystroočko, najslávnejší detektív na svete.“

Miles na to: „A ja som Miles Škaredý, najznámejší zločinec na svete.“ Miles hral zločinca ako z v viktoriánskej melodrámy, nechýbalo ani ho ho ho. Chlapci sa naháňali po dvore a simulovali streľbu (bez zbraní, iba prstami!). Úžasné predstavenie.

Škoda, že Milesov otec – môj zosnulý manžel Davis – nebol s nami.

Niekedy sa sama seba pýtam, odkiaľ sa v Milesovi berie jeho divadelné nadanie. Zrejme ho zdedil po otcovi. Raz som videla Davisovu prezentáciu pred nádejnými klientmi a prekvapilo ma, ako živo a presvedčivo vystupuje. Pôsobil ako roztomilo pojašený, očarujúci mladý herec s poddajnými lesklými vlasmi. Doma sa správal inak, myslím, že bol viac sám sebou. Tichý, láskavý, vtipný, vážny – ale dokázal sa aj zaťať, najmä čo sa týkalo zariadenia. Na tom však nebolo nič čudné, keďže bol bytový dizajnér.

Davis bol anjel. Až na jednu, dve výnimky.

Nicky spomínal, že Dicka Bystroočka pomohla zrodiť jeho mama. Emily zbožňuje detektívky a trilery. Rada ich číta vo vlaku cestou na Manhattan, ak sa práve nepotrebuje pripravovať na stretnutie alebo prezentáciu.

Než sa narodil Miles, čítavala som knihy. Z času načas aj teraz vezmem do rúk niečo od Virginie Woolfovej a prebehnem zopár strán, aby som nezabudla, kým som bola – a dúfam, že stále som. Niekde tam pod detskými hrami, školskými obedmi a skorým vstávaním sa ukrýva mladá žena, ktorá kedysi žila v New Yorku a písala pre časopis. Žena obklopená priateľmi, cez víkend si dožičí neskoré raňajky. Lenže moji priatelia nemajú deti a ani jeden sa nepresťahoval na predmestie. Kontakty sa prerušili.

Obľúbená spisovateľka Emily je Patricia Highsmithová. Rozumiem, prečo má rada jej knihy, veď strany sa obracajú samy. Na mňa však pôsobia rušivo. Hlavná postava je zväčša vrah alebo sliedič, prípadne nevinná osoba bojujúca o holý život. Čítala som od nej knihu o dvoch ľuďoch, ktorí sa stretnú vo vlaku a dohodnú sa na vražde. Len tak, akoby si robili nejakú láskavosť.

Snažila som sa, ale nakoniec som tú knihu nedočítala, aj keď Emily som povedala, že bola úžasná.

Najbližšie sme si u nej doma pozreli Hitchcockov film nakrútený podľa knihy. Sprvu som sa bála, že Emily bude rozoberať odlišnosti filmu a predlohy. Film ma však upútal. Scéna s roztočeným kolotočom bola taká desivá, že som sa na ňu takmer nedokázala dívať.

Sedeli sme v obývačke na opačných koncoch obrovského gauča, nohy vystreté, na servírovacom stolíku fľaša výborného bieleho vína. Keď zbadala, ako sledujem scénu s kolotočom pomedzi prsty, usmiala sa a ukázala mi zdvihnutý palec. Páčilo sa jej, že to tak prežívam.

Stále som sa pýtala: Čo ak by na tom kolotoči sedel Miles?

Keď sa film skončil, spýtala som sa Emily: „Myslíš, že by sa to naozaj mohlo stať?“

Emily sa zasmiala. „Moja milá Stephanie, čudovala by si sa, čoho všetkého sú ľudia schopní. Neraz spravia veci, ktoré si ani sami nepriznajú.“

Chcela som sa brániť, že nie som až taká milučká, že aj ja mám na rováši zopár zlých skutkov. Nezmohla som sa však na slovo. Hovorila presne ako moja matka.

Mama vedela, ako zriedkavo si človek líha do postele bez hrôzostrašných príbehov v hlave. Sľúbila som Emily, že si prečítam viac kníh od Patricie Highsmithovej. Teraz však ľutujem aj tú jednu. Príbeh, v ktorom sa obeťou vraha stane manželka toho druhého komplica.

Keď zmizne vaša najlepšia kamarátka, nechcete nad tým priveľmi špekulovať. Tým nechcem povedať, že by Sean, manžel Emily, bol niečoho takého schopný. Isteže mali problémy, ale ktoré manželstvo ich nemá? Ja Seana veľmi nemusím, no som presvedčená, že kdesi vnútri je (asi) poctivý chlap.

Miles a Nicky navštevujú škôlku pri vynikajúcej verejnej škole, o ktorej som už viackrát blogovala. Nechodia do škôlky u nás, pretože miestna (starnúca) populácia odhlasovala rozpočtové škrty, ale do lepšej inštitúcie v susednom meste neďaleko hranice štátov New York a Connecticut.

Pre byrokratické obmedzenia nemôžu používať školský autobus. Emily a ja deti vozievame. Každé ráno vyzdvihnem Milesa. Emily v piatky pol dňa pracuje a potom sa zastaví po Nickyho. V piatok popoludní si – ona, ja a chalani – užijeme kopec zábavy, zájdeme na burger alebo si zahráme minigolf. Emily býva desať minút od nás. V podstate sme susedky.

U Emily sa mi páči, ležíme na gauči, rozprávame sa, popíjame víno a občas jedna z nás vstane skontrolovať chlapcov. Mám rada, ako pri reči gestikuluje, ako sa láme svetlo v jej nádhernom diamantovo-zafírovom prsteni. Väčšinou rozoberáme materstvo. Vždy si máme čo povedať. Mať priateľku je také úžasné, že niekedy zabudnem, aká som bola dovtedy osamelá!

Zvyšok týždňa chodieva po Nickyho Alison, priateľkina výpomoc na polovicu úväzku. Sean pracuje v investičnej firme na Wall Streete. Rodina má šťastie, ak otec stihne večeru. Výnimočne, keď Alison nemôže, Emily zavolá mne. Chlapci sú potom u mňa, kým sa Emily vráti domov.

Zhruba raz mesačne sa Emily zdrží v práci dlho do noci. Dva, tri razy musela odcestovať mimo mesto.

Ako tentoraz. Kým sa nestratila.

Emily pracuje v PR oddelení pre slávneho módneho návrhára na Manhattane, ktorého meno úmyselne nespomínam. Vlastne je riaditeľkou celého oddelenia. V blogoch nechcem spomínať značky, aby som si zachovala dôveryhodnosť, a pretože sa mi nepáči skrytá reklama. Z toho istého dôvodu som odmietla reklamné ponuky.

Keď mešká, alebo sa zdrží na pracovnom stretnutí, vždy mi každú hodinu napíše. Len čo sa uvoľní, hneď zavolá. Taká je matka. Nie je uletená ani šibnutá, ako nás niekedy spoločnosť nálepkuje a trestá za to, že ľúbime vlastné deti.

Keď sa vráti z mesta, okamžite zamieri po Nickyho. Niekedy musím priateľke pripomínať, aby neprekračovala rýchlosť. Ak mešká vlak, dá mi vedieť. Zakaždým! Napíše stanicu, kde práve je, a predpokladaný čas príchodu. Musím jej odpísať: bez obáv, chalani sú super, dôjdi, ako sa ti dá. šťastnú cestu.

Dva dni sa neukázala, neodpovedá na správy ani na hovory. Niečo sa stalo. Zľahla sa po nej zem. Netuším, kde môže byť.

Povedzte, vyzerá Emily ako matka, ktorá by na dva dni opustila svoje dieťa a nedala o sebe vedieť? Aj keby sa nič nestalo? Naozaj?

Musím končiť. V rúre mám čokoládové koláčiky. Čoskoro napíšem viac.

 

S láskou

Stephanie

 

Milan Buno, literárny publicista