Pozemská púť S. H. Vajanského sa zavŕšila 17. augusta 1916 v Martine

Bratislava 10. novembra (TASR) - Nevieme, či vedomky alebo nevedomky, ale pravdou je, že telesnú kondíciu si Vajanský udržiaval pravidelnými vychádzkami do Jahodníckych hájov v južnej časti chotára Turčianskeho Svätého Martina, kde zo zeme vyvieral povestný medokýš, čiže prameň kvalitnej minerálnej vody, ktorý existuje dodnes. A pokiaľ bol v Martine, chodieval tam každý všedný deň a v každom ročnom období. Pravdou je však aj to, že cestou, či už tam alebo späť, sa mohol zastaviť aj v populárnom hostinci u Brtánky na pohárik dobrého vínka. No a to mu vraj chutilo rovnako znamenite ako minerálna voda z medokýša.


Čas má však svoj nepodkupný rytmus a roky sa zastaviť nedajú. Prejavilo sa to aj na telesnej schránke Vajanského. "V posledných dvoch rokoch upadal navidomoči", napísala v Rozpomienke spisovateľka Elena Maróthy-Šoltésová. Výrečne to dokumentuje aj skupinová fotografia zo zjazdu novinárov v Ľubľane v roku 1914, a tiež príhoda zo začiatku zimy v roku 1915. Cestou domov z Jahodníckych hájov v prvom hlbokom snehu náhle odpadol, takže priatelia ho domov viac priniesli ako priviedli. A bolo treba volať lekára.

Cez vianočné a novoročné sviatky roku 1915 ho pochytila lyrická nálada. Znova sa začítal do poézie Ľudmily Podjavorinskej, ktorá dovtedy knižne vydala iba jednu básnickú zbierku - Z vesny života. Novým impulzom k tomu, aby sa zaoberal jej tvorbou, boli veršované novely Po bále, Na bále a Prelud, ktoré publikovala v Slovenských pohľadoch v ročníkoch 1913-1915. Z formálneho hľadiska to bol dosť experimentálny žáner a Vajanského veľmi zaujal. Svedčí o tom literárno-kritické hodnotenie tejto časti Podjavorinskej tvorby v článku Prelud Ľudmily Podjavorinskej, ktorý uverejnil v Národných novinách 29. januára 1916.

Týmto článkom Vajanský opäť dokázal, že nie je odporca emancipácie žien v slovenskej spoločnosti a v literatúre, čo mu vyčítali niektorí neprajníci. Vyčítali mu to pod dojmom malicherného sporu s mladou, nastupujúcou prozaičkou, zhodou okolností Martinčankou Hanou Gregorovou, rodenou Lilgeovou. To však nebol spor literárny ani emancipačný, ale generačný. Slečna Lilgeová a neskôr pani Gregorová, bola v mladosti, a do istej miery po celý život, dosť extravagantná dáma.

Pravdou je teda pravý opak. Vajanský veľmi programovo vítal a presadzoval ženy v slovenskej literatúre - Podjavorinskú, Vansovú, Elenu Maróthy-Šoltésovú, Timravu, Marínu Oľgu - Horváthovú a niektoré iné zjavné literárne talenty. Jeho celoživotná spolupráca i funkcionárske pôsobenie v ženskom spolku Živena zasa svedčí o jeho úsilí pozdvihnúť vzdelanostnú úroveň slovenských žien a o ich rovnocenné zasahovanie do spoločenského a kultúrneho života.

Rovnako úprimne mu záležalo aj na budúcnosti slovenskej literatúry. V poslednom pol roku svojho života si písal so začínajúcim básnikom Martinom Rázusom a v listoch mu dával "baťkovské rady" ohľadom "čistoty básnického jazyka". Z mladého básnika Ivana Kraska, svojho literárneho "krstného syna", zasa preložil do nemčiny básne Vesper dominicae a Letí havran a poslal ich na publikovanie do Prahy.

Boli to veľmi dôležité aktivity, no boli stále redšie. Sily ho viditeľne opúšťali. Začiatkom augusta 1916 začal polihovať, v piatok 11. augusta choroba prepukla naplno a on upadol do bezvedomia. Elena Maróthy-Šoltésová, vtedy už dlhoročná predsedníčka Živeny, o jeho odchode napísala: "Ale že je tak blízky smrti, sme predsa netušili. Vzala nám ho nečakane. A prišla si pre neho šetrne, tichučko, nevzala si ho razom, lež zastrela ho najprv snom a bezvedomím a tak pomaly, bez telesnej bolesti i bez duševného strádania, povedomého rozlučovania sa so svojimi, nechajúc týmto času pripraviť sa na jeho odchod, odniesla si ho, zrovna od práce bojovníka ukonaného, do lepšieho sveta."

Smútočné oznámenie, ktoré v tlačiarni KÚS-u v Martine vytlačili v deň jeho smrti, malo tento text: "S rozžialeným a skrúšeným srdcom oznamujeme, že náš vrelemilovaný manžel, otec, starý otec, brat a tesť Svetozár Hurban Vajanský, spisovateľ a redaktor Národných novín, po krátkej chorobe dňa 17. augusta 1916 o 9. hodine predpoludním v 70. roku života a 42. roku šťastného manželstva tíško v Pánu usnul. Telesné pozostatky drahého zvečnelého uložíme do matky zeme na večný odpočinok v nedeľu, dňa 20. augusta, po trúchloslužbách v chráme Božom cirkvi ev. a. v. o 4. hodine popoludní. Pokoj boží nech háji prach jeho ku dňu slávneho vzkriesenia. V Turčianskom Sv. Martine, 17. augusta 1916. Ida Hurbanová r. Dobrovitzová, manželka. Dr. Rudolf Markovič, Branislav Schmit, zaťovia. Viera Markovičová r. Hurbanová, dcéra. Vladimír Hurban, syn. Viera, Mária, Oľga, Zorka, Elena, Jarmila, vnučky. Božena Royová r. Hurbanová, sestra. Konštantín Hurban, brat."



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR