POVINEC: Pri jadrovej elektrárni musí byť na prvom mieste bezpečnosť

Bratislava 8. marca (TASR) - Bol priamo na mieste dvoch najväčších havárií jadrových elektrární za posledných tridsať rokov, v Černobyle a vo Fukušime. V oboch prípadoch mal na svedomí katastrofu ľudský faktor. Kým na Ukrajine išlo o reťaz chýb, v Japonsku sa ukázalo, že zisk bol dôležitejší ako bezpečnosť. Preto by mal podľa neho jadrové elektrárne prioritne spravovať štát. Rozhovor s profesorom Pavlom Povincom z Univerzity Komenského v Bratislave prináša TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Budúci rok si pripomenieme už tri desaťročia od havárie jadrovej elektrárne v Černobyle, ktorá ovplyvnila svet. Čo sa odvtedy zmenilo? Sú už následky tejto katastrofy odstránené?-

Z regionálneho hľadiska sú následky tejto nehody stále veľmi viditeľné. No v širšom medzinárodnom meradle ich už nevidieť. Musím však povedať, že to bola veľmi nešťastná havária, ktorá sa nemala stať. Dôvodov bolo viacero. Nedodržali sa základné smernice, ktoré platili pre testovanie jadrových reaktorov. Chyby sa následne reťazili. Testovanie sa viackrát odkladalo, až sa zrealizovalo vo veľmi nevhodnom čase, v neskorej nočnej hodine, keď majú ľudia zníženú pozornosť a koncentráciu. Navyše, na pracovisku vtedy neboli najlepší špecialisti a bol tlak, aby sa testy dokončili v termíne do 1. mája.

-Čiže dominoval ľudský faktor...-

Presne tak. Tamojší jadrový reaktor mal svoje špecifiká. Bol to ruský vynález, jednoduchý reaktor, ktorý sa ľahko budoval. Vzhľadom na bezpečnosť nebol práve najvhodnejší. V bývalom Sovietskom zväze ich postavili devätnásť. Ak len jeden zlyhal, to ukazuje, že sa tento typ reaktora dal ovládať. Nakopilo sa však množstvo chýb, ktoré viedli k výbuchu. Dôvodom teda nebola technologická chyba, ale dominantne ľudský faktor.

-V roku 1986 v komunistickom bloku spočiatku neboli žiadne informácie o havárií. Ako Bratislavčan si spomínam, že po prvý raz som sa o černobyľskom výbuchu dozvedel z viedenskej televíznej stanice, odkiaľ prichádzali alarmujúce informácie. Hrozilo v tom čase napríklad nám nejaké reálne nebezpečenstvo?-

Spočiatku chýbali informácie všetkým. Miera utajovania bola veľmi veľká. Prvotná indícia, že sa niečo takéto stalo, prišla zo Švédska. V jednej jadrovej elektrárni zistili, že pracovníci, ktorí prichádzali do práce, boli viac kontaminovaní rádioaktivitou, ako tí, ktorí odchádzali. Po analyzovaní tohto stavu došli k záveru, že niekde v Sovietskom zväze muselo dôjsť k výbuchu. Neskôr, podľa mapy jadrových reaktorov a pohybu vzdušných más, sa určilo, že to musel byť Černobyľ. Aj ku mne sa táto informácia dostala z viedenských médií. Na ďalší deň sme na pracovisku začali robiť experimentálne merania, pretože sme očakávali, že rádioaktívny mrak by už mohol doraziť nad naše územie. Napokon naše laboratórium v Bratislave bolo prvé pracovisko na západ od Sovietskeho zväzu, ktoré zachytilo rádioaktívne úniky. Nevedeli sme spočiatku, aký to bude mať vplyv na naše územie. Prvé informácie boli znepokojujúce. Počas 1. mája 1986, pred tradičným sprievodom, padal jemný dážď. Zmerali sme úroveň rádioaktivity zachytenej dažďovej vody a vyšla nám hodnota 16 kilobecquerelov na liter, čo už bolo dosť vysoké číslo. V našom nízkopozaďovom laboratóriu za normálnej situácie bolo zakázané používať rádioaktívne žiariče s takou vysokou mierou rádioaktivity. Z hľadiska dosahov na zdravie ľudí to však ešte stále nebola nebezpečná hodnota.

-Aké by však bolo vaše odporúčanie za normálnych okolností? Mohli byť ľudia na prvomájovom sprievode alebo nie, ak sa na to pozrieme z hľadiska zdravotných dosahov?-

Odporúčaním by bolo, aby malé deti boli čo najmenej vonku. Padlo však rozhodnutie, že prvomájový pochod sa bude konať. Nemôžem povedať, že by mal nejaký negatívny dosah na zdravie Bratislavčanov.

-Ako sa menila úroveň radiácie? Stúpala?-

Aj stúpala, ale stále nedosahovala kritické hodnoty. Navyše sa prijali opatrenia na zmiernenie možných dôsledkov tejto katastrofy. Pri ministerstve zdravotníctva vznikol koordinačný výbor, ktorý sledoval vývoj situácie na Slovensku. Prijali sa aj viaceré opatrenia. Napríklad, aby sa nekonzumovali potraviny bez dôkladného umytia. Nemalo sa piť ovčie mlieko, jesť čerstvé syry alebo májová bryndza. Kontrolovalo sa aj seno, ktoré mal konzumovať dobytok počas zimných mesiacov. Tieto opatrenia eliminovali vplyv na obyvateľov.

-Možno teda povedať, že vplyv radiácie na potraviny alebo na vodu bol limitovaný a obyvateľom Slovenska nehrozilo žiadne nebezpečenstvo?-

Neboli prekročené žiadne medzinárodne uznané hodnoty, ktoré by mohli ohroziť zdravie ľudí. Najväčšie koncentrácie izotopu jódu 131 boli síce vysoké, ale kontaminované produkty ako ovčie mlieko sa do výroby a predaja nedostali.

-Zrejme bolo aj šťastím, že v inkriminovanom období neboli u nás väčšie zrážky...-

To sedí. Zaujímavé bolo, že napríklad v Rakúsku bol radiačný spád podstatne vyšší. U nás to bolo maximálne okolo 20 kilobecquerelov na meter štvorcový. V rakúskych Alpách to mohol byť aj desaťnásobok tejto hodnoty.
-Aká je v takých prípadoch kritická hodnota?-

U nás by to muselo byť aspoň tisíckrát viac, ako sme namerali. Nikde v západnej Európe nedosiahla úroveň rádioaktivity túto kritickú hodnotu. Kritické to bolo len v oblastiach do 50 kilometrov od miesta havárie.

-Spomínali ste, že kľúčovým dôvodom havárie v Černobyle bol ľudský faktor. Sme o 30 rokov ďalej. Technológie aj bezpečnosť systémov sú pokročilejšie. Stále ostáva pri jadrových elektrárňach najväčším rizikom človek?-

Nepovedal by som. Tak ako sa vyvíjajú technológie, podobne sa zvyšuje aj úroveň personálu, ktorý obsluhuje jadrové elektrárne. Ukázali to aj strestesty v jadrových elektrárňach na území Európskej únie (EÚ), ktoré nariadila Európska komisia po havárii vo Fukušime. V týchto testoch napríklad Slovensko uspelo veľmi dobre. Testy boli veľmi užitočné, pretože sa ukázali niektoré nové faktory, na ktoré treba prihliadať pri bezpečnostných opatreniach. Napríklad, ak je v jadrovej elektrárni viacero reaktorov, musí sa počítať s tým, že havária jedného z nich môže spôsobiť haváriu aj tých ďalších. Celkovo si však myslím, že jadrová energetika je v Európe pod prísnou kontrolou.

-V roku 2011 došlo k poslednej, veľmi veľkej havárii v jadrovej elektrárni, v japonskej Fukušime. O niekoľko dní si pripomenieme už štvrté výročie tejto havárie. O Japoncoch je známe, že sú veľmi precízni a dôslední, no napriek tomu sa takáto pohroma prihodila práve im. Bola nejaká šanca predísť tejto katastrofe?-

Áno, bola. V tom aj vidíme rozdiel medzi Japonskom a EÚ. V krajine vychádzajúceho slnka je nedostatok prírodných energetických zdrojov a tak sa silno rozvíjala jadrová energetika, no chýbala prísnejšia regulácia a kontrola tohto rozvoja. Jadrovú elektráreň vo Fukušime vlastní súkromná spoločnosť Tokyo Electric Power Company (TEPCO). Tento vlastník však dvakrát nesplnil odporúčania Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Išlo o to, že hrádza, ktorá mala elektráreň chrániť pred vlnami tsunami, nebola dosť vysoká. Mala sedem metrov, no podľa výpočtov v tejto oblasti hrozia vlny dosahujúce výšku až pätnásť metrov. Nad bezpečnosťou však prevážili finančné otázky. Pre TEPCO ako súkromný subjekt bol zisk zrejme prvoradý a bezpečnosť bola až na druhom mieste.

-O havárii vo Fukušime ste aj napísali knihu spolu so svojimi japonskými kolegami, ocenenú na Slovensku aj v zahraničí. Aký najdôležitejší poznatok, či ponaučenie ste získali z tejto katastrofy?-

Ekonomické aspekty by mali byť pri prevádzke jadrovej elektrárne druhoradé. Rozhodujúca musí byť vždy bezpečnosť. To je jasný prípad Japonska. Ďalší dôležitý výsledok je, že vypočítané radiačné dávky pre obyvateľstvo Japonska, a teda aj pre okolité štáty, nedosiahli také hodnoty, ktoré by ohrozili ich životy. Počas zemetrasenia a následných tsunami zahynulo do 20.000 obyvateľov, avšak nikto nezomrel v dôsledku ožiarenia. Ani nikto z technického personálu, ktorý sa podieľal na likvidácii havárie. Radiačný dosah fukušimskej havárie na zdravie obyvateľstva bude zanedbateľný.

-Je to podobne ako v Japonsku aj inde vo svete?-

Z hľadiska vlastníctva áno. Napokon aj u nás sú jadrové elektrárne väčšinovo v správe súkromného investora. Považujem to však za nešťastné riešenie, ak jadrovú elektráreň vlastní súkromná firma. Mali by to byť štátne podniky, kde bude štát garantovať vo väčšej miere bezpečnosť ich prevádzky.

-Keby bola jadrová elektráreň vo Fukušime v rukách štátu nestala by sa havária?-

Dá sa očakávať, že štátu by viac záležalo na bezpečnosti ako na zisku. To je môj záver, čo sa týka ekonomických príčin havárie vo Fukušime. Okrem toho však vstúpili do hry aj prírodné zákonitosti. Určite nie je najlepšie riešenie postaviť jadrovú elektráreň na mieste, kde hrozia vysoké vlny tsunami. Opäť to však súvisí s ekonomikou, pretože ak by bola jadrová elektráreň postavená ďalej od pobrežia, resp. s lepšou ochranou proti tsunami, bude v takom prípade drahšia, no zároveň bezpečnejšia.

-Ako ovplyvnila fukušimská havária morské ekosystémy, s ktorými bola elektráreň v tesnom susedstve?-

Prvý odhad bol, že to môže mať katastrofický vplyv na morské prostredie. Najmä po tom, ako sa zvýšili koncentrácie rádionuklidov, až 100 milión násobne. O toľko bola vyššia rádioaktivita vody v okolí Fukušimy ako pred haváriou. Napokon však bol dosah na morské prostredie menší ako v prípade pevniny. Predovšetkým vďaka pôsobeniu dvoch morských prúdov, Kuro-Šio a Oja-Šio, ktoré odvádzajú pobrežné vody smerom na východ od Japonska. Kontaminovaná voda sa tak veľmi rýchlo rozriedila v obrovskom Pacifiku. Okrem toho Japonci prijali veľmi prísne opatrenia na reguláciu morských potravín, napríklad rýb. Ich rádioaktivita nesmela presiahnuť 100 becquerelov na kilogram. To je desaťkrát nižšia hodnota, ako má EÚ.

-Je už oblasť Fukušimy dekontaminovaná?-

Nie je to ešte úplne zažehnané. Rádioaktivita sa totiž v pobrežných vodách môže ešte spätne zvýšiť. V okolí jadrovej elektrárne ostáva 500.000 ton kontaminovanej rádioaktívnej vody uskladnenej v obrovských nádržiach. Túto vodu čistia od rádionuklidov, no zatiaľ veľmi pomaly. Pokiaľ by došlo k zemetraseniu, tak sa môže opäť dostať do vonkajšieho prostredia a spôsobiť problémy. Na celom pobreží v okolí Fukušimy je však zákaz lovu rýb, čiže aj takto sa Japonci snažia predísť možnému riziku.

-Teda nehrozí žiadne riziko napríklad aj pri dovoze potravín z Japonska?-

Veľmi prísne sa to v EÚ kontroluje a nebol zaznamenaný žiadny prípad, že rádioaktivita dovezených morských produktov prekročila hranicu 100 becquerelov na kilogram.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR