Pomáhajú „amíci“ barbarom?

Píše sa rok 2003. Ťažko uveriť tomu, že povstaleckú armádu, ktorá chce zvrhnúť diktátora Taylora, tvoria prakticky deti či maximálne 23-roční mladíci na hranici dospelosti. Aj druhá strana má však zhruba rovnakú vekovú základňu s tým rozdielom, že vojaci Taylorovej armády, zväčša siroty, sú vo výcviku od svojich desiatich rokov a považujú ho za svojho otca.

Kamera zaznamenáva vývoj situácie z viacerých strán - mapuje úvahy Tylora, civilistov, povstalcov, významných kňazov, lekárov aj Georgea W. Busha, ku ktorému sa bezmocní Libérijčania utiekajú v modlitbách.
Útulky sú preplnené a ľudia sa schovávajú v skalách. Deti začínajú byť podvyživené a sirôt pribúda. Civilisti protestačne prinášajú pred americké veľvyslanectvo telá mŕtvych a lepšie situované rodiny opúšťajú krajinu. „Všetci sa bojíme smrti. Nedá sa povedať, ako dlho budeme žiť, ale teraz môžeme byť mŕtvi každú sekundu,“ dodáva primár nemocnice, ktorý z morálnych dôvodov nechce opustiť nemocnicu a odísť za ženou a deťmi do Anglicka. Kňaz žiada Tylora, aby odstúpil a ako Boha vzýva Busha. „Díval som sa do tvojich očí, keď si bol v televízii,“ oslovuje ho, aj keď Bush je stále v Amerike. „Videl som v nich Boha. Si Bohom povolaný, aby si nás zachránil.“ Konečne sa na obzore objavujú štyri americké krížniky a z vrtuľníka vystupujú zdravotnícke posily. Tylor sa oficiálne lúči s krajanmi a odlieta do Nigérie, kde je dodnes za jeho zadržanie vypísaná omena.
Na potlačenie konfliktu v Libérii stačilo 400 amerických vojakov. „Nikde na svete, iba v Libérii a Siera Leone, som videl krutosť a pasiu, s akou zabíjali deti svojich rovesníkov. V Siera Leone im dokonca usekávali nohy a ruky,“ spomína vojnový fotograf a publicista Jan Šibík v diskusii po filme. A prečo boli Američania proti vojenskej intervencii v Libérii takí zdržanliví? „Nemôžem sa ubrániť dojmu, že Američania zasahujú tam, kde majú nejaké ekonomické záujmy. Je to, napokon, aj príklad bývalej Juhoslávie,“ dodáva.
Hranica medzi dobrom a zlom je krehká. Keď padajú sociálne bariéry, ľahko sa rúcajú aj vnútorné. Neotáčajme sa chrbtom ku krajinám, v ktorých sa ľudia menia na zvery. 
Galina Lišháková