Podľa M.Pišúta bol Štúr prvou osobnosťou slovenského národného hnutia

Bratislava 29. júla (TASR) - Dejiny slovenského národa sú nerozlučne späté so slovenskou literatúrou a jej tvorcami. Vedomie tejto skutočnosti bolo rozhodujúcim impulzom pre vznik literárnej histórie ako samostatnej vedeckej disciplíny. Preto v júni roku 1953 v rámci Slovenskej akadémie vied vznikol Ústav slovenskej literatúry ako pracovisko pre výskum slovenskej literatúry od najstarších čias po súčasnosť, pre teóriu literatúry a literárnovednú metodológiu. Hlavnou úlohou Ústavu bolo kolektívne pripraviť syntetické, tzv. akademické Dejiny slovenskej literatúry.


Úloha to bola náročná a vyžadovala si viacročný výskum. Lenže potreby doby boli veľmi nástojčivé. Ucelené Dejiny slovenskej literatúry chcela najmä spoločenskovedná časť akademického prostredia, ale aj stredné všeobecné i odborné školy. Túto úlohu dočasne zodpovedajúco splnili Dejiny slovenskej literatúry, ktoré vydalo Vydavateľstvo Osveta v Bratislave v roku 1960. Napísal ich kolektív literárnych historikov a kritikov Ján Mišianik, Milan Pišút, Pavol Petrus, Ján Gregorec a Pavol Števček pod vedením univerzitného profesora Milana Pišúta. Tieto prvé kolektívne Dejiny slovenskej literatúry, ktorým študujúca mládež hovorila „osvetárske“, majú sedem kapitol. Kapitola Romantizmus a začiatky realizmu, čiže štúrovské obdobie, je štvrtá v poradí a celkom zákonite ju napísal Milan Pišút. Už v roku 1938 totiž vydal literárnovedné dielo Počiatky básnickej školy Štúrovej, a tak práve toto obdobie mu bolo veľmi blízke.

Všeobecný úvod do tejto kapitoly má názov Škola Štúrova a zachytáva uhorské pomery na začiatku 19. storočia v tomto dejinnom priestore „vznik a rozvoj školy Štúrovej v rokoch 1828-1843 a literárnu tvorbu do uzákonenia spisovnej slovenčiny“. Prvé personálne heslo v rámci tejto kapitoly je - Ľudovít Štúr. Začína sa týmto textom: „Keď nastala pamätná jar národov v revolučnom roku 1848, za Ľudovítom Štúrom stála už početná, oduševnená mládež, uznávajúca ho za predstaviteľa národnej vôle. Bol to výsledok jeho viac ako desaťročnej neúnavnej buditeľskej činnosti. Bol stelesnenou aktivitou. Dvíhajúc seba k širokým obzorom vzdelanosti, dvíhal za sebou aj svojich vrstovníkov a potom aj svojich žiakov, remeselnícku a roľnícku mládež. Kde sa zjavil, tam sa šírilo oduševnenie.“

Zaujímavý je aj tento pohľad na Štúra: „Ľudovít Štúr chcel dokázať, že aj v tom zadebnenom feudálnom Uhorsku možno prebudiť a viesť národ aj bez šľachty, aj bez kráľovských dvorov. Jeho jedinou zbraňou bolo vzdelanie, osveta, práca a organizovanie svojpomocných spolkov.“ V rámci náčrtu Štúrovho životopisu M. Pišút uvádza dva zaujímavé postrehy: „Ľudovít Štúr už od začiatku upozornil na seba až priveľmi zápalistým prednášaním básní“ a v súvislosti s jeho epickou básňou Matúš z Trenčína hovorí, že „ideový účinok tohto eposu je v tom, že pripomenul samostatný zástoj Slovenska v dejinách Uhorska, povzbudil vedomie slovenskej národnej kmeňovitosti a nabádal k bojovnosti a hrdinstvu. Sú v ňom verše, ktorými Štúr predišiel Chalupkovu hrdinskú báseň Mor ho!“

Vysoko hodnotí jeho novinársku prácu a politickú publicistiku a kapitolu uzatvára takto: „A tak Štúr, či už ako básnik, filozof, jazykovedec, či už ako novinár a politický vodca, všetkým a vo všetkom, bol prvou ústrednou osobnosťou slovenského národného hnutia a na každom úseku svojej činnosti položil základy pre samostatný kultúrny i politický vývin nášho národa.“

Druhé vydanie týchto Dejín slovenskej literatúry vyšlo v roku 1962.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR