Počiatkom básnickej školy Ľudovíta Štúra sa venoval Milan Pišút

Bratislava 14. septembra (TASR) - Do nášho cyklu o Ľudovítovi Štúrovi patrí aj dielo Milana Pišúta "Počiatky básnickej školy Štúrovej". Po prvý raz vyšlo ako 25. zväzok Prác Učenej spoločnosti Šafaříkovej v Bratislave v roku 1938. Monografia bola odvtedy vydaná už mnohokrát a je dodnes základným študijným materiálom poslucháčov slovenského jazyka a literatúry na našich vysokých školách.


Po koncepčne povinnom úvode autor prácu rozčlenil na 7 kapitol: 1) Spoločenské ustrojenie Slovenska so zreteľom k literárnej tvorbe pred rokom 1848, 2) Literárne smery tridsiatych rokov, 3) Vznik, vývoj a charakter školy Štúrovej, 4) Karol Kuzmány a jeho vplyv na poéziu školy Štúrovej, 5) Poézia školy Štúrovej do vzniku spisovnej slovenčiny, Slovesná štruktúra školy Štúrovej do vzniku spisovnej slovenčiny, 7) Poznámky ku vzniku novej spisovnej slovenčiny z hľadiska literárneho.

Autor skúma básnickú tvorbu štúrovcov do vzniku kodifikovanej slovenčiny. „Jeho cieľom,“ ako hovorí slovník, „bolo predstaviť tvorbu mladých romantikov súborne, v celistvom kontexte literárneho vývinu na konkrétnom spoločenskom pozadí, vymedzenom rokom 1848.“

V piatej kapitole sa Pišút nevyhol ani biograficko-slovníkovej metóde a v samostatných heslách charakterizoval mladícku tvorbu šestnástich štúrovcov, od Sama Chalupku, Karola Štúra, Ľudovíta Štúra, M. M. Hodžu, až po Sama B. Hroboňa, Andreja Sládkoviča, Jána Kalinčáka a Janka Matúšku. Z toho vyplýva, že Štúra predstavuje len v pozícii básnika. „Ľ. Štúr vystupuje po prvý raz na verejnosť v almanachu Plody (1836), a to šiestimi básňami.“ Iná vec však je, že v internom kruhu spolužiakov „vystupuje s vlastnou prácou 10. januára v roku 1830 na 13. sedení, potom 17. januára t. r. deklamuje a 16. mája opäť číta vlastnú báseň. (...) Prvá jeho báseň zaznamenaná i s názvom (Vidění) bola posudzovaná 11. novembra 1832 a prijatá s pochvalou“. Aspoň tak to zaznamenala Pamětnice, čiže vlastne kronika študentského krúžku Společnost česko-slovanská.

Matka, slovenská vlasť, Tatry, Nitra, Dunaj, Devín, Morava, ale aj konkrétne spoločenské a politické udalosti, to sú témy a námety lyriky i epiky básniacich štúrovských mládencov. Napriek tomu, tak ako to v básnickom umení musí byť, každý má svoju osobitú poetiku. Pišút vyzdvihuje najmä Štúrove "Dumky večerní", publikované v rokoch 1838-40 v českých Květoch. „V nich sa Štúr pokúsil o nový tón vo svojej poézii. Jeho sloh sa stal osobitejším, pokojnejším i mužnejším. Zanecháva snahy úplne napodobniť ľudový verš a vystupuje po spôsobe romantických básnikov sám, t. j. v prvej osobe na scénu.“ A celý cyklus Dumiek večerných privádza autora k tomuto nekompromisnému konštatovaniu: „Nik pred Štúrom v československej (!) poézii neodvážil sa vysloviť vyspelým veršom tak konkrétne biedu poddanstva. Hľa, čo hovorí druhá Dumka večerná: Otec šesť dní musí robiť na panskom a za ten čas búrka mu zničí všetko jeho seno na lúkach. Poddaná rodina so slzami v očiach si uvedomuje, že musí predať ovce, že nebude ani vlny na odev, ani syra na výživu.“

Štúr bol od ranej mladosti sociálne veľmi silne založený. Jeho mladícka poézia to prezrádza. A je v pozadí aj jeho revolučných poslaneckých vystúpení na uhorskom sneme.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR