Po štúdiách sa J.M. Hurban stal kaplánom v Brezovej pod Bradlom

Bratislava 27. apríla (TASR) - V polovici septembra roku 1838 Ľudovít Štúr odišiel na dva roky študovať do nemeckého mesta Halle. Všetci vedeli, že Štúrovu dočasnú neprítomnosť bude poriadne cítiť. No tí najvernejší sa ešte viac utvrdili v presvedčení, že v úsiliach, ktoré začali po boku Ľudovíta Štúra, musia vytrvalo a nekompromisne pokračovať. Jedným z nich - a všetko nasvedčuje tomu, že najaktívnejším, bol Jozef Miloslav Hurban.


Už 20. októbra 1838 na zasadnutí Spoločnosti prečítal frašku Drotár v jednom dejstve, čiže jednoaktovku. Všetci ho pozorne počúvali a zabávali sa. Zabávali sa na obsahu textu i na vtipných replikách jednotlivých postáv, no ešte viac na tom, ako ich Jozef Miloslav interpretoval. Zdá sa, že vtedy po prvý raz prezradil ďalší rozmer svojich schopností, a to - herecké nadanie. Pripomíname to preto, lebo divadlo už čoskoro malo významne vstúpiť do jeho spoločenského i osobného života.

O mesiac neskôr, na ďalšom zasadnutí Spoločnosti prečítal humoristickú novelu Láska a vlk, v januári 1839 prednáša o slovanskej poézii, v marci podrobí kritickému rozboru ódu Augusta Horislava Škultétyho Osvěta, v máji predkladá na posúdenie svoju báseň Národnosť a v júni 1839 na slávnostnom zhromaždení pri završovaní školského roka predniesol slávnostný prejav s názvom „Sláva Slávům slouti Slovany!“ Bola to veľká česť i povinnosť, lebo vtedy už bolo jasné, že po odchode Benjamína Pravoslava Červenáka (tiež na štúdiá do Halle), ktorý zastupoval Štúra v námestníckej funkcii, túto úlohu preberie Jozef Miloslav Hurban.

No to nebolo všetko. 24. júna 1839 Hurbana prijali do tajného spolku Vzájomnosť. Spolok ešte v roku 1837 založili Alexander Boleslavín Vrchovský zo Skalice a Pavol Všudyslav Ollík z Pukanca ako reakciu po študentských represáliách na lýceu. Cieľom Vzájomnosti bolo založiť Slovanský ústav na pestovanie vzájomnosti medzi Slovanmi, na tento cieľ mať vlastný časopis a založiť slovenskú kultúrnu a politickú inštitúciu, čiže Maticu slovenskú. Ideový vodca Vrchovský v programe spolku vyslovil aj túto myšlienku: „My chceme mať slobodu založenú na osvete a zmravnení národa, nie kúpenú ukrutným krviprelievaním, ale získanú neustálym a tichým pôsobením...“ Neskorší historici spolok charakterizovali aj takto: „... šíriť vzdelanosť medzi mládežou a ľudom zakladaním vzdelávacích a národno-obrodeneckých inštitúcií, knižníc, čitateľských spolkov a študentských spoločností, podporovaním vydavateľskej činnosti.“

Hurban sa cítil týmto návrhom poctený a program Vzájomnosti sa mu veľmi páčil. Len mu nešlo do hlavy, prečo do týchto aktivít nezainteresovali aj Štúra. Veď v podstate to bol ich program. Čoskoro sa to dozvedel: „...so Štúrom vo Vzájomnosti nerátajú pre jeho poručnícku povahu.“ Hurbana sa to dotklo, no čoskoro sa spamätal a hýril aktivitou, ako keby mal Ľudovít Štúr každú chvíľu zaklopať na dvere. Tomáš Winkler v knihe Perom a mečom o tomto období Hurbanovho života napísal: „Hurban je najhorlivejší a najusilovnejší. O jeho vlastnostiach vedia všetci, zachová si ich po celý život. To sú začiatky obrovskej práce, na ktorú sa podoberie, nepoznajúc prekážky, nerátajúc s nimi pri svojich predsavzatiach.“

Ľudovít Štúr sa vrátil z Halle cez rodný Uhrovec na lýceum v Bratislave koncom septembra 1840. Existuje záznam o tom, že po návrate z Halle sa po prvý raz zúčastnil zasadnutia Ústavu 26. septembra. No Hurbana tam už nenašiel. Medzitým sa v jeho živote udiali mnohé veci a udalosti. Presvedčení národovci, prezieraví evanjelici z Brezovej si ho totiž už dávnejšie vyhliadli ako možného kňazského nástupcu staručkého principála Marečka. Preto ho na Veľkú noc 1840 pozvali do Brezovej, aby sa prejavil ako končiaci študent teológie aj pred oltárom. A Hurban ich nesklamal. Brezovania sľúbili, že ak má záujem prísť k nim, radi na neho počkajú, kým nezloží záverečné skúšky. Hurban ich o necelé dva mesiace absolvoval s vyznamenaním a 16. júna 1840 sa stal kaplánom v Brezovej pod Bradlom. Od tohto dňa sa mu tento kraj stal celoživotným osudom. Tu a vtedy napísal už v predchádzajúcej časti spomínaný cestopis Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Morave a v Čechách, tu premýšľa aj nad koncepciou budúceho almanachu Nitra a začína naň zhromažďovať prvé príspevky. Ešte dumá nad jeho názvom, radí sa s priateľmi, vypisuje listy ešte nedávnym spolužiakom v Bratislave. Uznávaný August Horislav Škultéty mu navrhuje názov Sedmikráska, no Hurbanovi sa to zdá akési sentimentálne, preto sa v mysli stále častejšie vracia k názvu Nitra. Potvrdzuje mu to i časť príspevkov i jeho vlastné literárne témy, čo mu vŕtajú hlavou a ktorých by sa rád zmocnil.

V takomto rozpoložení očakáva aj návrat Ľudovíta Štúra. Trápi ho však otázka: čo povie Ľudovít na spolok Vzájomnosť, na moju účasť v ňom a jeho obídenie zakladaní Spolku. Je viazaný mlčanlivosťou, ale hneď pri prvom stretnutí niečo naznačí. No Štúr sa len pousmeje a mávne rukou. A chápavý Hurban pochopí: Štúr o tom vedel od samého začiatku. No šíriť vzdelanosť, kultúru, národnú osvetu, vydávať časopisy, zakladať knižnice a podobne konšpiratívnym spôsobom je nezmysel. Štúr mal inú predstavu: záležitosti národa a jeho vzdelanostných a kultúrnych potrieb treba tvrdo položiť na politický stôl a vybojovať tento zápas zoči-voči odporcom a protivníkom. Niet inej cesty, inej cesty niet! Už o tom nikdy viac nehovorili.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR