Po nástupe komunistov ľud veril v lepšie zajtrajšky, márne

BRATISLAVA 25. februára (WEBNOVINY) - Keď sa v Československu pred 65 rokmi po februárovej vládnej kríze dostali k moci komunisti, len málokto vedel, čo sa v skutočnosti odohralo a čo bude nasledovať, tvrdí Jan Pešek z Historického ústavu SAV.


Ľudia boli pod vplyvom viacerých zmien a udalostí, ktoré sa v poslednom čase odohrali, mali v živej pamäti Mníchov, rozbitie Československa, vznik slovenského štátu, vojnu, Povstanie, oslobodenie i obnovenie Československa.

"Mnohí si mysleli, že nasledujúci vývoj nebude až taký horúci, situácia sa upokojí a bude lepšie. Vývoj, ktorý nasledoval, však tvrdo ukázal, aká bude dlhodobá realita," povedal Pešek agentúre SITA.

Davy ľudí, ktorí na čiernobielych filmových záberoch vítajú prevrat, sú podľa historika len účelovým divadlom. "Niektorí ľudia boli skutočne nadšení, iní prišli na demonštrácie viac-menej z donútenia, niektorí boli skeptickí, ďalší vyčkávali, nevedeli sa rozhodnúť," hovorí Pešek.


Politickú pluralitu vystriedal mocenský monopol

Pred 65 rokmi došlo podľa historika k zásadnej zmene politickej situácie, dovtedajšiu obmedzenú politickú pluralitu vystriedal mocenský monopol komunistickej strany.

"Formálne sa hovorilo o vláde obrodeného Národného frontu, bola to však len kamufláž. Rozhodujúce pozície mala KSČ, satelitné politické strany sa stali len bezmocnými súbežcami, bezpečnosť, armádu, súdnictvo, spoločenské organizácie, médiá ovládla KSČ. Bol nastolený sovietsky model socializmu," vysvetlil.

Februárový prevrat bol zavŕšený 25. februára 1948, keď prezident Edvard Beneš prijal demisiu nekomunistických ministrov a doplnil vládu kandidátmi navrhnutými komunistami.

Historik upozorňuje, že z hľadiska hodnotenia zákonnosti alebo nezákonnosti postupu komunistov vo februári 1948 je potrebné zdôrazniť masové násilie, ktoré komunisti uplatňovali od zásahov bezpečnosti proti sekretariátom politických strán, zatýkania odporcov, organizovania nátlakových akcií masového charakteru, tlaku na Beneša a vyhrážania sa občianskou vojnou cez vytvorenie Ľudových milícií až po zásahy ozbrojených síl proti odporcom.

"Komunistom nahrávalo, že predstavitelia tých politických strán, ktorých ministri podali demisiu, zostali pri hodnotení krízy len ako krízy vládnej, nie politickej, neboli schopní dostať svojich stúpencov do ulíc, postaviť sa tlaku komunistov a brániť demokraciu. Komunisti toto zorganizované násilie využili k pretlačeniu svojho modelu riešenia krízy a uchopeniu moci," priblížil Pešek.


Prezident Beneš nemohol komunistom zabrániť v prevrate

Prezident Edvard Beneš pred 65 rokmi podľa jeho slov veľa možností nemal. "Bol v mimoriadne ťažkej situácii, tým skôr, že vedenia troch politických strán sa sústredili len na parlamentný spôsob politického zápasu, neboli schopné čeliť tlaku komunistov a zorganizovať svojich stúpencov na obranu demokracie," myslí si.

Beneš síce nekomunistom prisľúbil, že demisiu ich ministrov neprijme, no podľa Pešeka pod tlakom situácie kolísal. "Ovplyvňovala ho neschopnosť občianskych strán zorganizovať akúkoľvek väčšiu akciu, chyby v postupe ich vedenia, intenzita nátlakových akcií komunistov, jeho dovtedajšie politické skúsenosti a spôsoby riešenia krízových situácií, vedomie o medzinárodnopolitickom postavení Československa, evidentne aj zdravotný stav a duševná depresia," dodal.

Beneš síce podľa historika mohol určitým spôsobom ovplyvniť formu prechodu od demokratického k totalitnému systému, nebolo však v jeho moci zabrániť porážke občianskych strán. Na československých komunistov totiž tlačila aj Moskva. V tom čase sa už vo všetkých štátoch sovietskej sféry vplyvu komunisti chopili moci, len v Československu ešte nie.

"KSČ za to bola ostro kritizovaná, a to aj na ustanovujúcej schôdzke Informačného byra na jeseň 1947. Pre vedenie KSČ bolo stanovisko Moskvy vždy smerodajné," hovorí Pešek.

Kým sa teda komunisti mohli oprieť o všestrannú sovietsku podporu, nekomunistickým stranám podľa historika zostávala len morálna opora, keďže Západ už Československo odpísal. "O výsledku stretnutia, ktorým sa Československo stávalo súčasťou sovietskeho bloku a jeho západnou hranicou, bolo vopred rozhodnuté. Otvorenou zostávala len otázka, akú podobu bude mať táto konfrontácia," uzavrel.