PAUER: Keď Dežo Hoffmann fotil The Beatles, mal už 50 rokov

Bratislava 7. decembra (TASR) - Viac ako štyri desiatky rokov sa zaoberá fotografiou ako historik, teoretik, kurátor výstav a tiež pedagóg. Realizoval okolo 250 výstav a multimediálnych projektov, podpísal sa pod takmer tridsiatku knižných publikácií a monografií. Slovensku vrátil dvorného fotografa The Beatles, rodáka z Banskej Štiavnice Deža Hoffmanna a tiež objavil generála Milana Rastislava Štefánika ako fotografa.


"Na Slovensku fotografická teória zaostáva za praxou. Nevieme, kto je dobrý, a kto nie, pretože dnes už každý, kto si kúpi digitálnu zrkadlovku, je fotograf. Na sociálnych sieťach sú strašidelné veci a ja sa toho desím. To je aj jeden z kameňov, ktorý ubíja fotografiu," uviedol v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky propagátor fotografického umenia Marián Pauer.

Príbehy fotoscény a osobností slovenskej fotografie doma i v zahraničí zbierate viac ako 40 rokov. Aká bola vaša cesta k tomuto umeniu?

Do Bratislavy a do Československej televízie som prišiel z Trenčína týždeň po maturite v roku 1963. Ešte som nemal 18, keď som nastúpil ako asistent kamery. Rok som robil v štúdiu, bola to vynikajúca skúsenosť, vtedy sa robili tie povestné bratislavské televízne pondelky. Týždeň sme skúšali, potom sa išlo na ostro a to bolo také napätie, adrenalín, ktorý som mal strašne rád. Chcel som študovať film na FAMU a pôsobiť v animovanom filme ako rozkresľovač, lebo ma veľmi oslovil Disney. Potom som zistil, aká je to robota, a teraz sa čudujem, ako mi to vtedy vôbec mohlo napadnúť.

Napokon sa z vás stal historik a teoretik fotografie. Vašou doménou je kurátorská, publicistická, knižná a umelecko-dokumentárna tvorba. Máte na konte takmer 30 kníh a monografií a okolo 250 realizovaných výstav. Ktoré patria medzi tie nezabudnuteľné?

Mal som 25 rokov to šťastie robiť s Martinom Martinčekom. Keď mi zomrel otec, chodil som za ním do Mikuláša ako za druhým otcom. Radil mi, ako mám žiť, čo mám jesť, ako sa mám chovať k starým, mladým, k ženám, to sú nádherné spomienky. Výstava, ktorú vám chcem opísať, bola v Kodani na radnici, kde má svoje priestory dánska kráľovná. Mal som tú drzosť prísť do Dánska, kde je najvyšší kopec 600-metrový s výstavou o vrchároch, Liptákoch. Mal som malú dušičku, že Dánom to bude totálne cudzie. Bolo to neuveriteľné. Keď som volal pánovi Martinečkovi, rozplakal sa mi v telefóne. Povedal som mu, že sa na jeho vrchárov prišla pozrieť kráľovná krajiny, ktorá je rovná ako dlaň. Odvtedy milujem Dánsko, keby som mal emigrovať, tak jedine do Dánska. Vyhovuje mi tá krajina, klíma. Vyhovuje mi najmä tamojšia tráva živená morskou vodou. Keď na ňu stúpite, robí puk-puk-puk a zase sa postaví, stále je krásne rozvinutá, nádherne farebná, nevidel som takú ani v Anglicku.

Spomínali ste, že významný slovenský fotograf Martin Martinček vás veľa naučil. Paradoxné je, že on sám tvrdil, že sa nikdy od nikoho neučil...

Pýtali sa ho, že kto mu je najbližší z fotografov, či sa poučil z Bressona alebo iného autora. Odpovedal, že sa nemal od koho poučiť, pretože po roku 1948 nemohol nikam cestovať, zobrali mu pas. Ako podozrivý sa musel v akcii B vysťahovať 200 km z Bratislavy. Bývalý prezidiálny šéf úradu predsedníctva Národnej rady musel ísť do Liptovského Mikuláša, nesmel robiť právnickú robotu. Pracoval na korčekovom rýpadle, kde si totálne zničil chrbticu, robil na slepačej farme... A potom sa už umelci okolo neho nemohli na to dívať, založili Múzeum Janka Kráľa a urobili ho riaditeľom. No nevydržal sedieť na stoličke a vrátil sa k fotografii. Chvalabohu, že musel ísť do Liptova, lebo keby ostal v Bratislave, bol by právnik. A tých máme dosť, fotografov, ako bol on, asi ťažko.

V čom spočívajú Martinčekove kvality?

V obrovskej úcte k starým ľuďom. Nesmierne si ich vážil a viedol k tomu aj mňa, veľmi mu za to ďakujem. Dokázal vidieť krajinu tak, ako ju nevidel nikto. Mal nesmiernu charizmu, podobnú som zaznamenal u Karla Plicku, Milana Rúfusa a Eugenea Cernana.

Práve slávny americký astronaut dokazuje to, že sa vo svojich projektoch sústreďujete na v zahraničí úspešné osobnosti so slovenským pôvodom. Cernanovi ste venovali multimediálny projekt Človek na Mesiaci (2004). Výstava zaznamenala fantastickú návštevnosť, prišlo si ju pozrieť 40.000 ľudí a nechýbal ani samotný Eugene Cernan, ktorý na Bratislavskom hrade pokrstil vašu príbehovú biografiu Žiť svoj sen. Šepká sa, že sa vám podarilo pozvať Cernana na Slovensko tak, že ste za ním iniciatívne vycestovali do Spojených štátov...

Bol som ho pozvať v Houstone, aby prišiel osláviť sedemdesiatku na Slovensko, mal odtiaľto deda. Hovorí mi - vy ste prvý, čo prišiel za mnou, lebo všetci mi len vyvolávajú, aby som prišiel, a nikomu sa nechce cez Atlantik. Letel som za ním a už to prvé stretnutie mi signalizovalo, že to bude niečo výnimočné. Prvé stretnutie som si nahrával, mám z toho dvaapolhodinový záznam.

Ten rozhovor je aj lajtmotívom spomínanej knihy Žiť svoj sen?

Vychádzal som aj z knihy, ktorú mi venoval, o poslednom lete na Mesiac, o jeho vesmírnych dobrodružstvách. Tiež som využil informácie a fotografie z archívu NASA, ktoré poskytujú niektorým vybraným médiám.

Projekt sa tešil veľkej popularite. S Cernanom ste prežili celý týždeň, debatovali ste o živote, rodine, viere, o ženách. Mohol to byť začiatok pekného priateľstva. Ostali ste v kontakte?

Sme v kontakte. Mal som z neho veľmi dobrý pocit, aj keď sa lúčil. Pred odchodom ma na letisku ešte objal a hovorí mi - bol som v 63 krajinách, ale tu som bol doma. To bolo nádherné, človeku s vysokým prahom citlivosti išli na letisku slzičky do očí. Tesne pred návštevou mu operovali koleno, lekár ho varoval, aby sa neopovážil ísť niekam mimo Houstonu a on "zdrhol" na Slovensko. Nepovedal to lekárovi a tu nikto netušil, že je týždeň po operácií.

Hovorme o ďalšom vašom projekte, ktorý ste označili za najsugestívnejší a najobjavnejší. Na hradnom nádvorí Bratislavského hradu vďaka vašej iniciatíve vystavili repliku lietadla Caproni Ca33, v ktorom tragicky zahynul pri návrate na Slovensko Milan Rastislav Štefánik. Tohto výnimočného Slováka, politika, diplomata, astronóma ste pre Slovensko objavili aj ako fotografa...

Vďačím za to Slovenskému národnému múzeu v Martine. Keď Štefánik zomrel, Francúzi ako slušní ľudia zbalili pozostalosť, poslali ju do Prahy. V Prahe povedali - a čo my máme so Štefánikom a poslali to naspäť do Paríža. Odtiaľ putovala pozostalosť do Bratislavy, kde sa jej zľakli, lebo to bolo v čase, keď tu Štefánik nebol v móde, tak to odpratali do Martina na povalu múzea a zabudli na to. Jedného dňa, keď upratovali tú povalu martinského múzea, zavolala mi dr. Králiková, že je tam nejaká debna a v nej škatule od kávy s fotografickými platňami, či nemôžem prísť. Okamžite som tam šiel. Štefánik bol obrovský pedant, v tých cigorkových škatuliach mal starostlivo zabalených vyše 400 fotografických platní z celého sveta. Niektoré boli prasknuté, niektoré nedotknuté. Urobili sme z nich výber, vyčistili sme ich od prachu a nič nemenili, ani tonalitu, ani kompozíciu. Štefánik musel byť dobrý fotograf, nemal expozimeter a zábery boli dobre naexponované a musel veľmi dobre komponovať. Tie zábery, tak ako sú v knihe a boli na výstave, nafotil on. Klobúk dolu, boli to fotky z rokov 1909 až 1913. Keď som to videl, išiel som do kolien, dovtedy som nič také nevidel.

V projekte Dezo Hoffmann ste slovenskej verejnosti predstavili ďalšieho výnimočného Slováka, ktorý sa presadil vo svete - dvorného fotografa The Beatles. Muselo byť náročné pátrať po stopách nežijúceho autora...

Päť rokov som chodil do Londýna, niekedy aj trikrát za rok. Chodil som po inštitúciách, nedalo sa to riešiť po telefóne alebo listom, všetko je o osobnom kontakte. Musíte tam ísť a presvedčiť tých ľudí, že to, čo robíte, má zmysel. Na prvej neúspešnej ceste v roku 1988 som na Jermyn Street, kde bývali Hoffmannovci, nikoho nenašiel. Dežo dva roky predtým zomrel. Dozvedel som sa, že jeho pani tiež zomrela, dcéra sa odsťahovala a syn je v Amerike. Nemal som sa čoho chytiť, nemal som nič. Až po polroku som sa náhodou dostal ku kontaktu na Dežovu osobnú asistentku. Keď som šiel za ňou, varovali ma, že v Londýne sa za rozhovor s osobnosťou platí 40 libier za hodinu. Vymenil som si peniaze na hodinový rozhovor. Napokon sme s pani Mellory sedeli pri Temži štyri a pol hodiny. Keď som sa jej spýtal, čo som dlžný, odpovedala: Ste sa zbláznili?! Vy ste prvý po Dežovi, čo mi doniesol kvety! Nezobrala ani libru, navyše mi dala adresy a vybavila veľmi podstatnú vec. V Londýne, keď voláte niekomu po siedmej, ste neslušný, arogantný a berú vás ako hlupáka, ktorý nerešpektuje rodinné zázemie. Mellory mi povedala, pokojne volaj kedykoľvek, kedy stihneš a len povedz, že od Mellory voláš. A tak som robil. Angličania mi vychádzali viac v ústrety ako Slováci, čo mi je veľmi ľúto.

Počas tých piatich rokov sa vám podarilo získať veľmi priaznivé vyjadrenia na adresu Deža Hoffmanna od takých hviezd ako Cliff Richard či Paul McCartney. Prečo si fotografa zo Slovenska tak cenili?

Bol iný ako ostatní. Keď fotil The Beatles, mal už 50 rokov. Sám povedal, že pri nich omladol o dvadsať. Chodil s nimi po parku, kde mohli skákať, behať, byť vo svojom živle. Dovtedy sa fotilo len v štúdiách, kde stáli alebo sedeli. Zrazu im Dežo povedal - poďme do parku. Odrátal im raz-dva-tri jump! a oni skákali. Dežo ležal v tráve a fotil ich, Beatles boli v siedmom nebi.

Je pravda, že vždy fotil bez blesku?

Presne vedel, ako zvýšiť citlivosť filmu, mal na to svoj recept, ktorý nikomu neprezradil. Ja som sa ho potom dozvedel. Bolo to neuveriteľné, on zvýšil 27-dinový film na 34, dvakrát zvýšil tú citlivosť, a preto tak mohol fotiť. Ostatní si mysleli, že to všetko bude čierne a on mal nádherné fotky.

V knihe venovanej Dežovi Hoffmannovi Fotograf Beatles, za ktorú ste v roku 2001 získali cenu Egona Erwina Kischa, píšete aj to, že bol veľmi podnikavý...

Napríklad na festivale v Cannes dokázal zmanažovať obrovskú šou. Rozhlásil, že popoludní bude na pláži fotiť nejakú hviezdu. Všetci tam prišli, videli, Dežo fotí, začali fotiť Deža, až sa všetci fotili navzájom. Dežo v pravej chvíli zmizol. Išiel na letisko, poslal film do Londýna, tam už čakalo auto, v ktorom cestou z letiska do štúdia film vyvolali, vysušili ho, prišli do štúdia, urobili fotky a okamžite zaniesli do redakcií. Tie podržali uzávierky a na druhý deň to prvým ranným lietadlom letelo do Cannes. A ráno pri raňajkách mal každý na stole anglické noviny, kde boli na prvých stranách Dežove fotky z minulého dňa.

Rýchlosťou mi to pripomína agentúrne spravodajstvo...

Ale vtedy agentúry týmto štýlom nepracovali. Keď fotky vyšli o tri dni, tak to bol úspech, nieže na druhý deň. A Dežo to mal hneď na druhý deň, fungovalo to.

Takže o Hoffmannových kvalitách a podnikavosti sa v Anglicku veľmi dobre vedelo...

Keď prišiel v 50. rokoch do Londýna, bratia Selbyovci z Rex Features mu povedali - ty foť a my to budeme predávať, založili obrazovú tlačovú agentúru a dnes je to najlepšia fotoagentúra na Britských ostrovoch.

Vy ste si agentúrne spravodajstvo rovnako vyskúšali. Boli ste šéfom obrazovej redakcie ČSTK (TASR). Ako si na to spomínate? Vyvíja sa nejakým spôsobom agentúrna fotografia?

Pri tejto otázke je mi smutno, lebo keď som tam bol, myslel som si, že agentúra, čo sa týka obrazu a fotografie, pôjde hore. Nemám ten pocit po tých rokoch, bohužiaľ. Keď som tam prišiel, bolo zaužívané, že sa urobil servis, a tým to končilo. Fotoreportéri nemali záujem urobiť niečo navyše. Rozmýšľal som, ako ich rozhýbať. Dostali za úlohu priniesť z každej akcie oficiálne fotky a neoficiálne, kde bude vidieť, že ich fotili z pasie, že tam niečo hľadali. Začali sme to praktizovať s tým, že som si každý mesiac zavolal Karola Kállaya a verejne sme vyhodnotili produkciu. Dotiahli sme to tak ďaleko, že som mal dokonca jedno obdobie šekovú knižku. Každý týždeň sme vyhodnocovali najlepšiu fotku a ja som mal právo vypísať honorár víťazovi, ktorý získal 100 korún. To mal navyše mimo platu. Robili sme aj výstavy fotoreportérov TASR. Prvá, ktorá mala veľký úspech, bola v Galante v esterházyovskom kaštieli, po prvom roku Michala Kováča v prezidentskej funkcii. Prezentovali sme jeho neoficiálne fotky z ciest po svete. Dodnes si nesmierne vážim, že pán prezident Kováč zobral na vernisáž do Galanty všetkých diplomatov z Bratislavy. Cestovali spolu autobusom, diplomati, ktorí majú svoje limuzíny. Výstavy výnimočných diel našich "foťákov" sme robili každý mesiac aj v starej budove TASR. Vtedy sa zliezol celý tím TASR. Išlo mi práve o to, aby sme žili ako jedna rodina, nemohli sme len prísť do roboty, zase odísť a tým to končí...

Ako vnímate súčasnú slovenskú fotografiu?

Tam sú potrebné dva pohľady - keď sa pozriete do médií a keď sa do nich nepozriete. Mám to šťastie, že chodím do porôt Czech Press Photo a Slovak Press Photo, takže vidím, čo sa mnohokrát nedostane do médií. A podľa toho máme dobrých fotografov. Publikované práce v novinách ukazujú, že tí fotografi nie sú až takí veľmi dobrí. Chyba nie je v nich, ale v ľuďoch, ktorí vyberajú ich fotografie a zaraďujú ich do médií. My sme s Karolom Kállayom po roku 89 búšili do slovenských médií, hovorili sme, že pokiaľ nebudú artdirectori, fotoeditori v obrázkových časopisoch, tak sa nepohneme. Nikto nás nepočúval. Až prišiel Týždeň a pozrite sa, kde je obrazovo ten časopis - niekde úplne inde ako tie ostatné. To mi je nesmierne ľúto, lebo všetky časopisy by mali mať svoju tvár, a oni sú ako jeden. Vymením hlavičku a nespoznáte, že som to zmenil. To mi prekáža.

Viacerí slovenskí fotografi sa cítia na Slovensku podceňovaní, skôr žnú úspechy v zahraničí. Súhlasíte s nimi?
Ale áno, na Slovensku fotografická teória zaostáva za praxou, tam je problém. Nevieme, kto je dobrý, a kto nie, pretože dnes už každý, kto si kúpi digitálnu zrkadlovku, je fotograf. Na sociálnych sieťach sú strašidelné veci a ja sa toho desím. To je aj jeden z kameňov, ktorý ubíja fotografiu. Niekto ide na pivo, príde do krčmy, dá si prvé pivo a už to musí zvestovať celému svetu. Keď si dá druhé, zas to musí byť na sociálnych sieťach. Myslel som si, že sociálne siete budú o tom, že budeme zdieľať veci, ktoré stoja za to, ale bohužiaľ sú tam strašidelnosti, lapálie a nepodstatnosti, ktoré pre širokú verejnosť nemajú absolútne žiadny význam.

Po 40 rokoch vo fotografickom biznise či umení máte právo označiť kvalitnú slovenskú fotografiu a jej autorov. V roku 2006 ste aj vytvorili prvú slovenskú fotografickú ročenku Foto SK, do ktorej ste zaradili autorov ako Karol Kállay, Vlado Bača, Andrej Bán, Ivan Čaniga, Milota Havránková, Alan Hyža, Števo Kačena, Joe Klamar, Jakub Klimo, Filip Kulisev, Fero Tomík, Martin Trenkler, Roman Uhliar. Toto je elita súčasnej slovenskej fotoscény?

To sú mená, za ktoré som ochotný dať ruku do ohňa, aj teraz. Karol Kállay už, bohužiaľ, nie je medzi nami, ale tí ostatní áno a všetci fungujú. Prvýkrát je tam spomínaný Kulisev, Joe Klamar je momentálne jeden z najlepších svetových reportérov. Keď som o týchto ľuďoch písal v roku 2006, mnohí sa ešte len rozbiehali, a pozrite, kde sú dnes.

Vaša práca to dokazuje, a sám to aj priznávate, že "máte nos" na dobrú fotografiu. Skúste laikom prezradiť, čo si majú predstaviť pod pojmom dobrá fotografia?

Hovorí sa, že v jednoduchosti je krása. Môžem potvrdiť, že keď fotograf začne vymýšľať a nesústredí sa na to, čo fotí, neurobí dobrú fotku. Fotka by mala mať buď veľký obsah - nikdy sa nebudem pri nej nudiť, môžem sa k nej kedykoľvek vrátiť a vždy ma osloví, alebo platí druhý prípad, že fotka má obrovskú formu. Fantastické je, keď má jedno aj druhé. Takou dokonalou fotografiou je napríklad Chicago Jakuba Klima, ktorý robí neuveriteľné veci v módnej fotografii - príbehy.

Móde sa venuje aj David LaChapelle, ďalší umelec, fotograf a režisér, ktorého ste predstavili v Galérii mesta Bratislavy (GMB) pred tromi rokmi...

To bola veľká vec, mal som z toho na začiatku obavy, považoval som ho za kontroverznú figúru. Bola to veľká výzva zo strany jednej pražskej agentúry, ktorá chcela urobiť prvú výstavu LaChapella vo východnom bloku. Bolo neuveriteľné, ako sme ju dávali dohromady. Američania chceli, aby sme ju skúsili urobiť z vecí, ktoré sú v Európe. LaChapelle mal vtedy výstavy v Nemecku a v Taliansku, ani jeden záber nám nemohli požičať, všetky skončili v súkromných zbierkach. Opäť som volal do Ameriky, požiadal som ich o link na jeho tvorbu, z ktorej som zostavil zoznam. Ten skresali, ale výber nemenili. Žiadali detailné informácie o tom, kde bude výstava, GMB musela poslať 26-strán informácií o budove, kedy a kto ju postavil, na akom pozemku stojí, z akého materiálu je postavená, či tam je klimatizácia, stabilná vlhkosť. Chceli vedieť všetko. Prvý kontakt s Davidom na diaľku, bola jeho reakcia na môj text v katalógu, v ktorom nič nezmenil, ani čiarku. To ma potešilo. Diela priviezli z letiska vo Viedni v niekoľkých kamiónoch. Bol tam napríklad obraz sedem metrov dlhý, ktorý bol z troch častí a vážil 240 kg. To sme trepali na poschodie, kde nebol výťah (smiech).

Bol LaChapelle spokojný s výberom a bratislavskou inštaláciou jeho diel?

Prišiel až po otvorení výstavy, bol som s ním asi dve hodiny. Prešli sme celú výstavu a keď sme skončili, objal ma a povedal, že si nesmierne váži, že našiel niekoho tak ďaleko od Ameriky, kto to cíti presne ako on. To bola pre mňa pocta.

Pri Davidovi LaChapellovi sa ľudia často pýtajú, či veci, ktoré tvorí, sú ešte umením, alebo je to komercia...
Až keď som sa s ním stretol osobne, pochopil som, že je to veľmi citlivý a zraniteľný človek. Dvanásť rokov žil v tom, že má AIDS a robil len čiernobiele fotky, bál sa farby, tá ho zraňovala. Všetci ho posielali k lekárovi, ale odmietal to. Po 12 rokoch ho k lekárovi doslova dokopali a zistilo sa, že žiadny AIDS nemá. Vtedy začal robiť farebné výbuchy, každá jeho fotka bola farebná explózia. Čo sa v ňom za tých 12 rokov nazbieralo, potreboval dostať zo seba von. Mnohí mu vyčítajú, že jeho diela sú na hrane gýča, skoro porna, ale keď sa na tie fotky pozriete lepšie, zistíte, že sa vracia k dielam veľkých majstrov, ktoré prenáša do súčasnosti. Všetky tieto veci má naštudované, presne vie, čo si môže dovoliť. Má dokonale vymedzené územie, v ktorom sa stopercentne pohybuje. Má istotu, že v ňom nemôže urobiť hlúposť.

Tento umelec je podľa časopisu American Photography v prvej desiatke najdôležitejších autorov fotografie na svete. Aká je teraz situácia na vrchole rebríčka?

Z času na čas sa vkus mení, tak ako sa menia ľudia a doba, ale čo sa nemení, sú hodnoty, ktoré tie fotky majú. Medzi prvými je napríklad Alfred Stieglitz, je tam Richard Avedon, to sú zaručené hodnoty. Kto sa trošku venuje fotke, musí uznať, že tie rebríčky sú spravodlivé. Tí ľudia tam nie sú náhodou.

Spomínali sme zahraničný rebríček svetových top fotografov, mohli by sme podobný vytvoriť pre slovenských autorov? Kto by sa asi umiestnil v prvej trojke, prípadne v TOP 5?

Nie je problém. Z môjho pohľadu by mal byť na tých prvých priečkach určite Martin Martinček, Karol Kállay, Tibor Huszár. Ak by sme chceli hovoriť o prvej päťke, dal by som tam ešte Alana Hyžu a z tých mladých by som tam pokojne mohol pripojiť Martina Trenklera. Aj Kubo Klimo by mohol byť v tom rebríčku a mohli by tam byť ďalší...

Rozhovor s Mariánom Pauerom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR