P. Vongrej píše aj o spore Hodžu a Štúra o písmeno Y v našom pravopise

Bratislava 17. decembra (TASR) - Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave vydalo v roku 2000 esej literárneho historika a básnika Pavla Vongreja Vyhnanec, s podtitulom Prípad Michal M. Hodža. Pavol Vongrej (1935 Liptovský Peter - 2001 Bratislava) bol celoživotným pracovníkom Matice slovenskej v Martine, kde istý čas zastával aj funkcie vedeckého tajomníka a správcu. Vo svojej bádateľskej činnosti sa venoval obdobiu nášho národného obrodenia. Napísal monografie a poeticky poňaté eseje o živote a diele Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča, Sama Vozára a Jána Bottu. K týmto dielam tematicky i žánrovo patrí aj esej Vyhnanec o dramatických životných osudoch Michala Miloslava Hodžu, jedného z hviezdnej trojice duchovných i politických vodcov slovenského národného pohybu v prvej polovici 19. storočia a jedného z najbližších spolupracovníkov a priateľov Ľudovíta Štúra. A tak je celkom zákonité, že autor pri písaní tejto eseje nemohol obísť osobnosť Ľudovíta Štúra.


Širšia verejnosť sa z nej môže po prvý raz dozvedieť, ako to bolo a ako sa to zatiaľ skončilo s ypsilonom v našom pravopisnom systéme. Ako vieme, Ľudovít Štúr so samohláskou ypsilon v systéme našej reči nerátal, čo v gramatickom spise Náuka reči slovenskej aj náležite prezentoval. Hodža bol za ponechanie ypsilonu a odôvodňoval to najmä historickým vývinom nášho jazyka a situáciou v iných slovanských národoch. A navyše, pri akejsi príležitosti Štúrov pravopis nazval „svojepisom“. Tento odborný spor chcel využiť Ján Kollár vo svojej kampani proti spisovnej slovenčine. A urobil to rafinovane. Do neba vychválil Hodžovu duchovnú tvorbu, najmä nábožné piesne v kraličtine. Chcel ho tak získať na stranu odporcov a proti Štúrovi. Lenže Štúrov génius to prehliadol. 14. apríla 1845 napísal Hodžovi list, v ktorom nájdeme i tieto vety: „A prečo by tento pravopis nebol slovanský? Že tam niet y? No to je malý znak slovanskosti. Ale načo nám y, keď je v našom vyslovovaní nula? Prezývaš ešte aj tento pravopis mojím svojepisom. Ale k tomu veru, braček, práva nemáš! To môže mať všelijaký význam, ale zo žiadnej strany nie je svojepis: či nie je podľa týchto zásad vypracovaný, na ktorých sme sa v Tatríne uzniesli? Podľa tých istých. Teda akým právom ho Ty svojepisom voláš? Ja som veľa z môjho upustil, to Ty dobre vieš. Vaše rady a návrhy som poprijímal a podľa tých pravopis vypracoval - a teraz ho Ty svojepisom prezývaš! (...) I vždy som prijal dobré rady a návrhy, ale vecou našou zaujatý a toho si povedomý, prezývanie nestrpím. No nebudem nič viac na to hovoriť a zabudnem na to. Ale aj pevnú vieru mám, že mi Ty budúcne s takým pokoj dáš, Miško! Toto ma veľmi rozbolelo!“

Nič nie je také samozrejmé, ako to po rokoch vidia potomkovia. Zdalo by sa, že tento vnútorný odborný spor Ľudovít Štúr nakoniec prehral. Ypsilon nám v hláskosloví zostal. Do systému sa nám vrátil po poradách štúrovskej a bernolákovskej strany o reforme spisovnej slovenčiny v Bratislave v októbri 1851. Na týchto stretnutiach sa predstavitelia slovenskej národnej myšlienky definitívne dohodli na podobe spisovnej slovenčiny podľa kodifikácie Ľudovíta Štúra, no s úpravami v pravopise, hláskosloví a tvarosloví podľa zásad Martina Hattalu a Michala M. Hodžu. Pre úplnosť dodajme, že na týchto poradách sa za evanjelickú stranu zúčastnili Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža a za katolícku Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Martin Hattala bol prizvaný až na záver. Dom, kde sa tak stalo, stojí v Bratislave dodnes. Miestom tejto pamätnej schôdzky je budova na Primaciálnom námestí, ktorá stojí hneď vedľa dnešnej budovy Magistrátu Hlavného mesta Bratislavy a svojou južnou stranou spolu s radnicou vytvára Kostolnú ulicu, v skutočnosti - uličku.

Napriek tomu, že Štúr v tejto čiastkovej otázke ustúpil, on bol víťazom, vyhrala jeho idea jednotného slovenského spisovného jazyka. A to bol rozhodujúci krok za zachovanie nášho národného spoločenstva. No a ypsilon? Máme ho dodnes. No pre Štúra v tom čase to bolo, ako keď postavíme krásny a mocný dom, a treba sa už dohodnúť len na farbe fasády. Vy chcete belasú farbu neba, ale rodinná väčšina chce žltú farbu slnka. Neškriepite sa, mávnete rukou, veď najhlavnejšie je, že dom už stojí a má nepremokavú strechu.







Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR