P. HOLÚBEK: Jaskyniarstvo je iba prostriedkom na čítanie ľudských duší

Liptovský Mikuláš 11. augusta (TASR) – Absolvent elektrotechnickej priemyslovky a strojníckej fakulty pracuje paradoxne už viac ako dve desaťročia ako profesionálny speleológ Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. „Slovenská speleologická spoločnosť registruje približne osemsto jaskyniarov. Každý mal svoj dôvod, prečo sa vybral touto cestou, túžbu po objavoch, dobrodružstve či hľadaní pokoja od civilizácie. Mňa fascinuje, že poznáme len malú časť úžasných podzemných krasových priestorov, ktoré pomohla vytvoriť voda," uviedol pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky 47-ročný renomovaný speleológ Peter Holúbek. Rodák z Martina, autor nespočetného množstva štúdií a článkov o jaskyniach, ktorý sa kvôli nim presťahoval z Turca do Liptova, sa s nami ochotne podelil o svoje ojedinelé životné skúsenosti priamo vo svojej kuchyni pri šálke čierneho čaju.



-Ako sa to vlastne celé začalo, lebo jaskyniarstvo nie je bežný koníček?-

Môj úplne prvý kontakt s jaskyňou tomu príliš nenasvedčoval. Keď som mal asi desať rokov, otec zorganizoval výlet na vrch Tlstá nad Gaderskou dolinou. Zobrali sme si so sebou aj lampáš, ale po vstupe do jaskyne Mažarná zrazu prestal fungovať. Chcel som sa pozrieť, ako vyzerajú tie kvaple, o ktorých som dovtedy iba počul, tak som kráčal ďalej, pokiaľ to dovolil aspoň záblesk svetla. Zrazu som v šere zbadal na zemi niečo lesklé. Nesmierne som sa potešil, že vidím krásny kvapeľ. Tak som sa ho hneď s nadšením dotkol. Samozrejme, nebol to žiadny kvapeľ, ale pamiatka na turistu, ktorému bolo treba vykonať veľkú potrebu. Táto voňavá prvá návšteva jaskyne ma veľmi neupútala.


-Tento, s odstupom času úsmevný, zážitok vás od jaskyniarstva napokon neodradil. Kedy ste tejto nevšednej vášni prepadli natrvalo?-

Ako dospievajúci 18-ročný chlapec som, podobne ako množstvo mladých ľudí, nevedel nájsť sám seba. Chodil som na koncerty rockových skupín, mal som dlhé vlasy, rebeloval som, no nedarilo sa mi nájsť svoju cestu. Cítil som, že to nie je ono. Až raz ma zobral priateľ do jaskyne v Belskej doline v Malej Fatre a od tých čias sa mi zmenil pohľad na život. Prekopávali sme, plaziac sa po centimetroch v stiesnenom priestore, novú chodbu. Uchvátila ma zvedavosť, čo môže byť za tou prekážkou. Bol to pravý nádych tajomstva nepoznaného.


-Tak ste sa strmhlav pustili do pátrania po zatiaľ neobjavených podzemných priestoroch?-

Prvé, čo som spravil, ostrihal som sa a začal podrobne študovať všetku dostupnú literatúru. Vtedy, v 80. rokoch, ešte nie na internete, no našťastie v Martine sídli Matica slovenská a mal som tak možnosť dostať sa ku všetkým jaskyniarskym materiálom. Celé týždne som tam vo voľnom čase chodieval hltať informácie o jaskyniach. Každý človek príde na svet s nejakým poslaním a šťastný je ten, kto zistí, na čo sem prišiel. Možnože som tu preto, aby som sa vŕtal pod zemou a prinášal odtiaľ poznatky na denné svetlo. Využívam každú možnosť na návštevu podzemia.


-Ženie vás dopredu už tri desaťročia túžba po objavovaní nepoznaného?-

Je faktom, že som sa podieľal na objavoch nespočetných kilometrov jaskynných chodieb, ale pochopil som, že to nie je podstatou. Minule ma jeden priateľ upozornil, že už aj v jaskyniach fotím iba ľudí. Zrejme mojím najväčším objavom je, že som spoznal množstvo krásnych ľudí, s ktorými ma viaže úprimné priateľstvo. Keď ste s niekým celý deň v jaskyni, otvárate si úplne prirodzene navzájom svoje vnútro. Jaskyniarstvo je iba prostriedok na čítanie ľudských duší. Do jaskýň v podstate chodievam iba preto, aby som zažil príjemné chvíle v kruhu spriaznených duší.


-Ste spolutvorcom už štvrtý rok fungujúceho odvážneho projektu sprevádzkovania Stanišovskej jaskyne v Jánskej doline partiou jaskyniarov.-

Jánska dolina je vyhľadávaným turistickým centrom s niekoľkými tisíckami lôžok. Mnohí ubytovatelia nás v rámci rozšírenia ponuky služieb a atrakcií žiadali, aby sme zobrali ich klientov do nejakej tunajšej jaskyne. Párkrát sme im provizórne vyhoveli, ale mali sme pritom pocit márnosti času. Tak sme sa to rozhodli urobiť poriadne, aby verejnosť mohla precítiť aspoň časť tunajšej podzemnej krásy. Ako priateľská partia okolo speleoklubu Nicolaus sme túto myšlienku, ktorá v nás zrela dlho, premenili na skutočnosť. Teraz sme všetci veľmi radi, že sa toto naše dieťa ujalo a žije. Najväčším zadosťučinením je, keď nám návštevník povie, že tu nie je po prvý raz a príde opäť, lebo v našej jaskyni nájde zakaždým niečo nové.


-Ako vyzerá taká ozajstná bádateľská jaskyniarska výprava?-

Bežný človek si predstaví čakany, lopaty, v blate sa plaziacich ufúľaných chlapov, ale nie je to celkom verný obraz. Ako príklad nech poslúži jeden z našich posledných objavov. Novoobjavené dlhé chodby končili takým hlinito-piesčitým sifónom a zdalo sa nám, že tam cítime prievan. Na základe podrobného nákresu sme zvažovali, čo a ako ďalej. Začali sme opatrne po pár centimetroch odoberať materiál poľnou lopatkou. Zrazu sme začuli ozvenu, čo je vždy dobré znamenie objavenia ďalšej chodby a podarilo sa nám nájsť veľké priestory zatápané vodou. Pravdepodobne je to len prvý krôčik k objaveniu ďalšieho veľkého jaskynného systému v Jánskej doline, ktorého večnú tmu ešte nepreťala lampa žiadneho jaskyniara.

-Kam sa radí Slovensko z pohľadu jaskýň v celosvetovom meradle?-

Súčasným svetom vládnu rekordy. Aj jaskyne sa už dajú ľahko zmerať, ale o to nejde. Nemôžeme sa porovnávať s obrovskými pohoriami tvorenými vápencom a jaskyniarskymi možnosťami v nich, ale určite sa nemáme za čo hanbiť. Počas nedávneho medzinárodného speleologického kongresu v Brne nás požiadali, aby sme účastníkom z ďalekej cudziny pripravili nejaké exkurzie. Povedali sme si, že im ukážeme tie naše lokality, ktorým k dnešnej podobe prispela ľudská ruka. Stretli sme sa s veľmi dobrými ohlasmi a poklonami pred šikovnosťou a pracovitosťou slovenských jaskyniarov v ťažkých podmienkach Západných Karpát.


-Je stále čo objavovať v našich jaskyniach a ich blízkom či vzdialenejšom okolí?-

Nepochybne a tvrdím to iba na základe pomerne dôvernej znalosti Jánskej doliny, kde sú určite ešte desiatky kilometrov skrytých chodieb. To je večný otáznik a výzva pre tých, ktorí hľadajú odpovede v čarovnom podzemí. Verím, že ešte nie som najstarší, pár rokov to potiahnem, niečo zaujímavé objavím a získané skúsenosti odovzdám ďalším generáciám slovenských jaskyniarov. Pozývame do našich radov všetkých záujemcov. Netreba mať žiadne obavy. Jaskyniarstvo je úplne bezpečnou záľubou, keď sa robí s rozumom, nadhľadom a skúsenosťami. Mám kamarátov futbalistov, hokejistov, ktorí bývajú často riadne dochrámaní, čo sa nám nestáva.


-Takže si usilovne vychovávate nástupcov, ktorí po vás prevezmú bádateľskú štafetu?-

S dnešnými mladými ľuďmi je problém. Konkurencia moderných zábaviek, počítačov a internetu ich odpútava od podstaty života. Verím však, že nájdeme dostatok pokračovateľov. Aj preto organizujeme tzv. Jaskyniarske leto, kde deťom ukazujeme prostredníctvom bezplatných jednodňových výletov všetky podoby jaskyniarstva. Mnohí zdatní chlapci, ale i dievčatá javia záujem. Napĺňa ma to presvedčením, že slovenské jaskyniarstvo určite prežije. Jaskyne tu boli milióny rokov pred nami, budú sa vyvíjať ďalej a počkajú si trpezlivo na nových nadšencov.

Rozhovor s Petrom Holúbekom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR