P. ČERNOCKÁ: Saxana ma sprevádza dodnes

Bratislava 22. marca (TASR) - Koncert s názvom Zlaté hlasy Československa zavíta po českých vystúpeniach v máji aj do Bratislavy. Jednou z účinkujúcich bude i známa speváčka Petra Černocká. Tí dospelejší fanúšikovia si ju dodnes pamätajú ako Saxanu z filmu Dívka na koštěti.


Petra Černocká (*24.11.1949, Praha, speváčka a herečka) vyštudovala operný spev a hru na klavíri na pražskom Konzervatóriu, po jeho skončení začala spievať so skupinou Pastýři, ktorej vedúcim bol Petr Hannig. Jej prvým hitom z tohto obdobia bola pieseň Ovečka. Účinkovala v divadle Semafor, v roku 1972 hrala hlavnú úlohu Saxany vo filme Dívka na koštěti režiséra Vladimíra Vorlíčka. Od polovice 70. rokov účinkovala so skupinou Kardinálové. V roku 1975 vydala prvú LP platňu s názvom Lidí se ptej.

Na svojom konte má dnes desať albumov, v roku 2006 vyšla kompilácia Se mnou si píseň broukej / 20x Petra Černocká aj nový štúdiový album s názvom Souhvězdí střelce. V novembri 2009 vyšla k životnému jubileu speváčky nová kompilácia najväčších hitov Pop galerie Petra Černocká. V septembri 2011 mal premiéru film režiséra Václava Vorlíčka Saxána a Lexikon kouzel, v ktorom hrá Petra Černocká opäť hlavnú úlohu. V stopách úspešnej mamy kráča aj dcéra Barbora Vaculíková, ktorá je členkou vokálnej skupiny Yellow Sisters. V roku 1987 vyšla knižka Hermíny Frankovej a Miloša Macourka Dívka na koštěti, v novembri 2003 druhá s názvom Co mě maminky nenaučily.

Milá, usmiata a najmä otvorená je Petra Černocká, jednoducho taká, ako ju poznajú fanúšikovia už desiatky rokov. Potvrdila to aj v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

Na úvod dovoľte jednoduchú otázku - kde ste vyrástli?

Som čistý Pražák, to znamená aj nenávidený Pražák. Ale vôbec na to nie som namyslená. Zároveň som šťastná, že som vyrastala v meste, ktoré má takú krásnu architektúru. Som veľkým fanúšikom Prahy a veľmi ju milujem. Vyrástla som v rodine, kde bol tatínek právnik, maminka úradníčka, proste taká normálna slušná rodina. Mám staršieho brata Petra, ktorý bol dosť známy dídžej, teraz je prezidentom Elvis Presley Fan klubu CZ, napísal knihu Legenda jménem Elvis Aaron Presley.

To však nie je všetko, maminka zomrela, táta sa znovu oženil a mám ešte jedného bráchu, ten je autobusák. Proste my sme boli taká pestrá rozvetvená rodina. Nová maminka bola fajn, mala som ju rada. Už tu, žiaľ, nie je. A práve ona ma priviedla k tomu, že som spievanie začala brať vážne. Poslali ma na konzervatórium, potom som bola v Semafore a maminka mi vždy zbierala všetky časopisy s titulnými stránkami. Hovorila som jej – mami nerob to – vyzeralo to, že si ma piplá, robí zo mňa idol. Musím ale povedať, že keď teraz tie štósy časopisov nachádzam na pôjde, tak som šťastná, pretože mám aspoň nejakú dokumentáciu. Ale nerobím to dobre. Od tej doby, čo už maminka pri nás nie je, nič nezbieram a budem mať tak veľkú dieru v životopise.

Na konzervatóriu ste vyštudovali spev a hru na klavíri. V speváckej profesii vás poznáme a v tej klavírnej?

Áno, ale na klavíri veľmi hrať neviem. Vedela som hrať z nôt, zahrala som všetko, sonáty, ale nenaučila som sa dobre sprevádzať sa v rôznych štýloch. Chvíľu ma to učil Miloš Nop, to bol môj výborný spolužiak, skvelý muzikant. Ale je to so mnou mizerné, dnes sa na klavíri už sprevádzať neviem. Pri klavíri si už iba skladám pesničky, ale to tak, aby nikto nepočul, ako na ňom hrám.

Aká ste boli školáčka?

Taká vzorňáčka, trošku buchta. Povedala by som, že ten zaujímavý temperament som dostávala až s vekom. Uvidím, ako to pôjde ďalej (úsmev). Ale myslím si, že som mala študovať skôr psychológiu alebo sociológiu. Totiž na staré kolená som sa vyprofilovala tak, že prakticky všetky moje kamarátky a známe, keď majú nejaký problém a chcú si s ním poradiť, tak volajú mne. Ja som taká baba - radkyňa. Veľa o tom čítam a myslím, že dosť rozumiem ľudskému konaniu, a dosť ma to baví. Vlastne som taká "drbna".

Zalistujte trocha v pamäti, pamätáte sa na vaše prvé vystúpenie?

Chodila som do školského zboru a tam som už mala sóla, už tam bolo jasné, že mám na to. Najúspešnejšia som bola s ľudovou pesničkou Kačenka divoká, letela zvysoka, naletela nad Janíčka, strelil jej do boka. To bolo veľmi dojemné, že to nikto nevydržal. Ja mám niekedy taký dojímavý hlas a ten som mala už ako dieťa.

Pamätáte si ešte na svoj prvý honorár?

Keď som chodila na konzervatórium, nebolo dovolené si niekde privyrobiť, alebo verejne vystupovať. Tajne som spievala v Kabarete u Fleků, bola som tam jasne najmladšou v celej sále, vrátane divákov. Vtedy tam bol senzačný kabaretný súbor, fajnoví ľudia, všetci mali okolo päťdesiatky, ja som mala vtedy šestnásť. Chodili tam hlavne Nemci na pivo a u tých starších som mala veľký úspech. To mi čiastočne vynahradilo to, že som dostala iba pár stovák.

Možno povedať, že pre populárnu hudbu vás objavil Petr Hannig?

Chodila som s ním na konzervatórium, tam založil kapelu z muzikantov zo školy, kombinoval pop s aranžmánmi prvkov vážnej hudby a bolo to zaujímavé. Raz som s ním išla po ulici a hovorím mu – zložila som pesničku – a zaspievala som mu Ovečku, ktorá má výraznú melódiu. Povedal, že je to pekné a dalo by sa to nahrať. Bola to moja prvá nahrávka. On mi dal ešte dve svoje pesničky a nejakú dobu sme existovali ako Pastýři, ale nie veľmi dlho. Dokonca sme vycestovali aj do Moskvy, na festival študentov, a tam sme mali úspech. Hannig bol už vtedy kreatívny muzikant, ktorý vedel spájať žánre. Na konzervatóriu som potom ešte musela byť dosť dlho, pretože som si robila nadstavbu aj ako učiteľka spevu. Ale nikdy som neučila. Miesto toho som išla do Divadla Semafor.

Spomínate Semafor, ako vás tam privítali?

Začínala som v súbore Grossmanna a Šimka v hre Besídka v rašeliništi. Rok nato som prešla k Suchému a Šlitrovi. Bolo to v roku 1968, v roku, ktorý iba ťažko prekonávalo aj také divadlo, ako bol Semafor. Divadlo, ktoré malo byť veselé v smutnej dobe. Normalizácia na začiatku 70. rokov postupne zatrhla účinkovanie po anglicky spievajúcich skupín. Boli medzi nimi aj Cardinals, ktorí mi ponúkli spoluprácu.

Aké to bolo v Semafore? Vtedy sa hovorilo, že kto prešiel Semaforom, bude z neho hviezda.

No, do istej miery je to pravda. Boli tam však aj stálice, ktoré účinkovali v súbore veľmi dlho. Ale väčšinou sólistky odchádzali na vlastnú dráhu, bola medzi nimi napríklad aj Anna K. Ak prišla šanca, k tomu pridali šarm a mali schopnosti, tak si obyčajne postavili vlastnú kapelu a vybrali sa vlastnou cestou. To bol aj môj prípad.

Vráťme sa však ku skupine Kardinálové, s tou ste spolupracovali po semaforskej ére.

To bola ponuka, ktorá sa nedala odmietnuť. Ich hlavným spevákom a manažérom bol môj budúci manžel Jan Vaculík. Ten si ma vyhliadol tak aj onak, a pretože v tej dobe prichádzal zákaz spievať po anglicky a Kardinálové hrali cudzí repertoár, niekto im odporučil zobrať si do kapely ženu speváčku. Možno ten ich bigbít potreboval trocha inú speváčku ako bol môj zvonivý hlások, kapela to musela prehltnúť a málinko zjemniť repertoár, pretože pri hlasnejšom bigbíte ma nebolo niekedy počuť. Potom sa to menilo viac do popového, pretože prišiel Zdeněk Merta ku Kardinálom ako kapelník, a ten pochopil, čo asi ja potrebujem. Skladal mi pekné pesničky.

Fajn, hovoríte o pesničkách, môžeme sa k niektorým z nich vrátiť? Tá prvá je Náklaďák.

Náklaďák pre mňa vybral jeden môj kamarát, ktorý mi raz povedal – príď, mám tu americkú speváčku Oliviu Newton-John, to by sa ti mohlo páčiť. Chcel by som, aby si spievala práve túto pesničku (v origináli Banks Of Ohio, pozn. TASR). Bol to novinár, dali sme to otextovať Pavlovi Žákovi, ktorý je dnes neprávom prehliadaný textár. Písal famózne texty, hlavne pre Hanku Zagorovú. Ale vždy sa hovorí o Pavlovi Vrbovi alebo o niekom inom, a na Žáka sa zabudlo. Bol to perfektný popový textár, teraz žije v Amerike a sem veľmi nechodí. Dodnes sa mi tá pesnička veľmi dobre spieva. Tá sa hodí aj k mojej vekovej kategórii, pretože spievať napríklad pieseň Hádej mámo, kdo to byl, kdo mě dneska políbil, už veľmi spievať nemôžem.

Ďalším vaším hitom je pieseň Pouštím po vodě proutí.

Tú hráme stále, bola to Zdeňkova pesnička, bola veľmi pekná, spievala som ju s Mirkom Dudáčkom. On mi ohromne pomáhal, mal silný hlas a veľmi nám spoločné duetá sadli. Teraz prevzal jeho part môj manžel a musím povedať - aj keď ho mám veľmi rada - že to už nie je také. Pekná pesnička s krásnym textom.

Ale najväčším hitom je Saxana. Tá vás vlastne sprevádza celú spevácku dráhu. Aj vďaka filmu Dívka na koštěti.

To je zvláštna pesnička, síce má jednoduchý refrén, ale je trocha džezovejšia, trocha ťažšia pre poslucháča. Zložil ju Angelo Michajlov a nemôže dodnes chýbať pri mojich vystúpeniach. Niekedy na ňu dôjde hneď na začiatku, aby som ju – obrazne povedané mala z krku – ale na konci pri prídavkoch si ju diváci znova vyvolávajú. Poviem však, že je pri nej hlavne dávka nostalgie, pretože film ju veľmi podporil.

Bude pre vás veľmi ťažké vymenovať päť vašich najobľúbenejších piesní, z pohľadu vášho aj diváckeho záujmu?

Musím povedať, že najradšej mám Náklaďák, myslím že to bola šťastná voľba. Neskôr som začala spievať aj country a táto pesnička ma na to naviedla. A ak by som mala urobiť zostavu piatich piesní, podľa obľuby a ohlasov u divákov, bol by to teda Náklaďák, Koukej, se mnou si píseň broukej, Rákosí, čo bola pesnička z repertoáru skupiny Rangers, ale ja som k nej napísala text, tak som si ju privlastnila. Ďalej Mississippi a spievam ju hlavne preto, že bola veľmi populárna. No a Saxana, tá ma sprevádza od premiéry filmu celý môj život.

Pri názve a mene Saxana diváci či poslucháči dodnes zareagujú - Dívka na koštěti. Komédia režiséra Václava Vorlíčka mala premiéru 8. septembra 1972. Ako ste sa ocitli v hlavnej úlohe tohto dnes už kultového filmu?

Ani to presne neviem. Stretla som v živote troch ľudí, ktorí hovorili, že je to ich zásluha, keď ma na konkurz poslali. Režisér Vorlíček má na to tiež svoju teóriu. Bol v Semafore a videl ma hrať spolu s Věrou Křesadlovou v muzikáli Čarodějky, kde sme hrali dve čarodejnice. To ho oslovilo a on ma zavolal na konkurz. Dnes to už nikto presne nerozšifruje.

Rýchlo skočíme do deja tohto úspešného filmu. Máte rada čaj z Babského ucha?

(úsmev) Šalvia, nesmierne zdravý čaj, dávam si ho. Hovorí sa, že kto má šalviu v záhradke, že nezostarne. Dúfam, že to platí.

Pamätáte si ešte niektoré zaklínadla z Lexikónu kúziel?

Ale hej, viem jedno, ktoré nevie nik, je dlhé – xydravoplexvegetemexamboplex. Všetci si pamätajú dexempo krumplex alebo vederex a podobne. Ale toto nevie nik, súvisí s premenou na sovu.

V závere filmu odchádza žiačka Kudláčková zo školy s aktovkou pod pazuchou a sadrou na nohe. Prihodil sa vám potom niekedy ešte úraz, aby ste dostali sadru na nohu?

Nie. Musím zaklopať, nikdy som si nič nezlomila a dúfam, že to tak ostane. Rada by som ostala "kompletná" bez zásahu chirurgov.

Bola atmosféra pri nakrúcaní Dívky na koštěti filmu taká skvelá, ako to ponúka samotný film?

Áno, vtedy to tak bolo. Keď sa v tej dobe nakrúcali filmy, bolo to v pohode, pomaly, s dobrou podporou štátnych financií, nakrúcalo sa poctivo. Pred pár dňami som nakrúcala nový film, ktorý bude mať premiéru v apríli. A to je už o niečom inom. Snaží sa všetko robiť rýchlo–rýchlo, keď vyjde prvý záber, tak sa to už neopakuje. Nakrúca sa dlho, do noci, ani som netušila, aké to bude ťažké. Mám v ňom dosť veľkú úlohu, má názov Andílek na nervy a hrám v ňom starostku. Ona je trocha zvláštna, ako celá obec, však je to komédia. Oproti tomu režisér Vorlíček nakrúcal niektoré zábery aj trikrát.

Dívka na koštěti nie je ale vaším jediným filmom.

Keď sme už pri filme, tak musím povedať, že som bola pyšnejšia na niektoré iné filmy, napríklad aj tie, ktoré som nakrúcala na Slovensku. Bola to Nepokojná láska, trojdielny televízny seriál, kde som podľa môjho názoru podala lepší výkon, ale nebola to komédia. Hrala som po boku Silvie Turbovej a Júliusa Pántika, ale aj film Otec, kde som mala hlavnú úlohu matky malého chlapca. Mala som tridsať, bola som mladá a pekná (úsmev). Mám jednu fanúšičku, ktorá má zmapované všetky moje filmové zástoje.

Preskočíme do súčasnosti, Dívka na koštěti má svoje pokračovanie vo filme s názvom Saxána a Lexikon kouzel. Premiéru mal 15. septembra 2011.


Ten film bol už nakrúcaný v iných podmienkach, nakrúcalo sa rýchlejšie. Povedala by som, že scenár už nebol taký "vykoumaný", ako pri prvom filme. Ale možno je to aj tým, že pri tom už nebol scenárista Miloš Macourek (zomrel 30.9.2002, poznámka TASR). A nepatrí už do takej priaznivej doby, ako bol ten prvý. Filmov je dnes veľa, Saxana bola v tej dobe jedinečná a mimoriadna. Bolo až prekvapujúcim, že v dobe, keď sa nakrúcali iba ideologické filmy, prešiel film s nadprirodzenými bytosťami a kúzlami. Jednoducho, nad rámec podmienok tej doby - a ľudia sa do kina hrnuli ako do kúpeľov na preliečenie. Pokračovanie filmu, úprimne povedané, využívalo potenciál prvého, ale ten úspech už nemohol byť taký veľký.

V súčasnosti sú módne aj snímky, ktoré sa vracajú do minulosti, aby ponúkli situáciu toho–ktorého predošlého obdobia.

Dnes žijeme rýchlejšie, preto má retro úspech. Pripomína nám dobu, keď sme boli mladí, milí. Dobu, ktorá nebola veľmi priaznivá, sme prehliadali, lebo sme boli plní elánu a zháňali sme známosti. Že neboli napríklad banány, nám veľmi nevadilo. Dnes je toho všade plno, ale nálada je už iná.

Ak dovolíte, nahliadneme aj do vášho rodinného zázemia.

Moja dcéra Barbora Vaculíková sa dala rovnako na spev, je členkou vokálnej skupiny Yellow Sisters. Je veľmi šikovná, ale zdá sa, že bude musieť uvažovať o nejakom povolaní. Má vyštudovanú Fakultu sociálnych vied na Karlovej univerzite, mohla by robiť aj iné, ale spievanie ju zatiaľ baví najviac, tak sa skúša zatiaľ uživiť spievaním. Spieva výborne, lepšie ako ja. Ale dnes spieva celá republika, keď pozerám na rôzne súťaže (úsmev). Ale pozor, mám ešte jednu nádejnú speváčku, mám vnučku Oliviu Coco, má štyri roky. Je veľmi šikovná a ja som rada, že ten gén muziky sa preniesol aj na ňu, spieva si celý deň. Nahrali sme s Bárou uspávanky a Olivia ich všetky vie naspamäť. Podedila talent po dcére a aj po mne.

Aká je vaša hudobná súčasnosť?

No, tá už, bohužiaľ, nikoho nezaujíma. Ale viem, že to nie je iba môj problém. Ráno som išla autom, v rádiu hrali Mira Žbirku a Biely kvet. Mala som túto pesničku veľmi rada, ale viem, že Miro nahral po revolúcii určite najmenej päť cédečiek, ako ja. Nerozumiem, prečo hrajú dookola len staré pesničky, pritom medzi novými má výborné veci, však ten talent na muziku nestratil. Občas zahrajú aj nový hit. Ja som mala tiež po revolúcii hity Jednou otevřu si cukrárnu a Krásná a hloupá, trochu do country, a tie sa hrali na staniciach, kde neodmietajú tento žáner. Ale na to, že mám päť cédečiek, je to slabé. Od nás berú staré piesne, od mladých interpretov to, čo robia teraz.

Aký je váš názor na hudbu ako životný artikel?

Myslím, že hudba je životná potreba. A preto som rada, že aj moja vnučka je muzikálna. Ľudia, ktorí majú radi hudbu, sú duchovne bohatší, jednoducho zásah do správneho miesta. Hudba rozoznieva dušu, dáva životu, podľa mňa, aj iný rozmer. Keď ľudia hudbu cítia a majú ju radi, tak majú o rozmer viac. Podobne, ako s výtvarným umením.

Ak by ste si mali možnosť ešte raz vybrať profesijnú dráhu, bola by to opäť hudba a spevácka dráha?

Určite. Ja som celú dobu atakovala aj herectvo, ale môžem vám povedať, že mám veľa kamarátov hercov a obdivujem ich. Sú to pracanti, v istom zmysle slova sú v akejsi škatuli herectva. Stále čakajú na prácu a úspešnú rolu v divadle či v seriáli. Myslím si, že život musí byť o viacerých veciach. Herci v tom ostanú, sú v hereckom klube, na javisku, skúšajú a skúšajú, sú stále spolu a mne to pripadá ako obmedzený pohľad na svet. Je to často drina, čo som pochopila aj ja, teraz, pri nakrúcaní posledného filmu. Som veľmi vďačná za tento luxusný život speváčky, ktorá si navyše vie aj sama napísať pesničky, takže nemusí stále niečo zháňať. Som takto spokojnejšia, než by som mala robiť niečo iné. Ale pozor - ani takú poradkyňu pre vzťahy medzi ľuďmi by nebolo zlé robiť. A ak by to bolo dobre platené ... (úsmev). Alebo čarodejnícku veštiareň, však zaklínadlá viem (opäť úsmev), to by bolo veľmi dobre platené, pretože ľudia sú dnes niekedy prihlúpli a stále majú problémy, alebo chcú niečo vedieť.

Ako trávite voľný čas, ak ho máte?

Do mojich voľných chvíľ sa pravidelne triafa dcéra, ktorá mi donesie vnučku, čo je na druhej strane sladké a senzačné. Ak mám ale úplné voľno, tak si dokonca niekedy namaľujem obraz. Teraz napríklad dopisujem knižku. Aj pri úplnom voľne potrebujem, aby pri tom bolo nejaké umenie.

Koncertujete spolu s manželom. Bavíte sa o hudbe aj doma?

Môj manžel je taký rezistentný na moje výkony, veľmi ho to nezaujíma. Keď som v televízii, tak ho musím k obrazovke pritiahnuť, aby sa pozrel. Ale keď je tam so mnou, tak to sa pozrie, chlap "ješitný". Nesleduje ma umelecky. Jedine, keď sme spolu na javisku, to dáva pozor na každý okamih vystúpenia, čo budeme hrať. Mne to ale nevadí. Celý život ma desila predstava, ako sa to starším speváčkam stáva, že skončia vo zväzku so svojím bývalým fanúšikom. Mať doma obdivovateľa, to musí byť hrôza.

Nechcete hádam povedať, že váš manžel nemá mimo koncertného pódia aj pozitíva?

Má. Máme malý, roztomilý domček, pri ňom kus záhrady. Manžel sa príkladne stará o naše zvieratká, plní každú ich túžbu. Máme vždy psa, nejaké mačky, prednedávnom priniesol veveričku. Tá mu ale ušla z klietky a každý deň sa pozeral, či sa vráti. Predstavte si, ona sa vrátila, hopsá po trávniku a on jej hádže oriešky. Už roky som ho nevidela takého šťastného. Je prírodný typ, často chodí na chalupu, je rád sám v lese.

Pôsobíte veľmi spokojne, znamená to, že sa máte dobre? Prídete v tejto nálade v máji aj na Slovensko s koncertom Zlaté hlasy Československa?

V rámci možností a môjho veku sa mám celkom dobre. V tejto šou ale nemám konkurenciu, lebo všetci sú o trocha starší. Mám ich veľmi rada, dnes si rozumiem skôr s tými staršími ako mladšími. Neviem narýchlo povedať, čím to je. Už sa mi to dlho nestalo, že budem najmladšou v šatni.

Čo si želáte do najbližších dní?

Už si nejaký čas hovorím, že si musím sadnúť ku klavíru. Síce hovorím, že skladám piesne, ale už to nejakú dobu nie je celkom pravda. Viem, že rádiá to tak či tak hrať nebudú. Ale teraz v spojení s dcérou chceme niečo vymyslieť. Spolu sme už spievali dva duetá a znie nám to dobre. Naviac je to zaujímavé v spojení mama s dcérou. Chcem zložiť pesničku, ale nebude to ľahké, pretože dcéra má skôr alternatívny cit, má rada veci skôr do džezu a moje country ju veľmi nebaví. Tak musím pri klavíri nájsť nejaký štýl, aby to nebol taký klasický pop.

Máte nejaké porekadlo alebo životnú múdrosť, ktorou sa riadite?

Dlho som mala krédo – Hlavne nenudiť. Neznášam ľudí, ktorí hovoria veľmi dlho iba o sebe a nikoho to nebaví. A v poslednej dobe si hovorím – Nemusíš vykecať všetko, čo vieš. Ale pre TASR som dnes toho povedala dosť (záverečný úsmev).

Rozhovor so speváčkou a herečkou Petrou Černockou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory a fotografie osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR