P. BARABÁŠ: Prírodní ľudia nemusia toľko hovoriť ako my

Tagy: Pavol Barabáš

Bratislava 13. decembra (TASR) - Bráni sa titulu najoceňovanejší slovenský dokumentarista, ale asi nie je na svete festival horských alebo dobrodružných filmov, z ktorého by nemal trofej, či dokonca niekoľkonásobné ocenenia. Filmársku profesiu nikdy neštudoval, do svojich diel však vkladá srdce. Jeho rozsiahla tvorba dostane divákov z útrob Zeme na najvyššie zasnežené vrcholy, zo zelených džunglí na zamrznuté, nehostinné póly Zeme, z neznámych krajín na Slovensko do jeho milovaných Tatier. Hovorí, že ho fascinuje všetko na Zemi, od zrnka pšenice až po kvapku vody, ľadové hory, obrovské vodopády, hlboké jaskyne. Rád vyhľadáva príbehy, v ktorých sa človek dostáva až za hranicu svojich možností. Pešo dosiahol Severný i Južný pól, žil s Pygmejmi v Kongu a prešiel najťažší kaňon sveta Trou de Fer. "Málokto si vie predstaviť, čo za takým filmom je. Ale film nikdy nebol mojím prvotným cieľom, chcel som byť s priateľmi na tom najodľahlejšom mieste sveta, spoliehať sa len na vlastné sily, niečo nové objaviť, zakresliť na Zemi vlastnú stopu," povedal v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky dokumentarista Pavol Barabáš.


-Suverénne patríte medzi najoceňovanejších slovenských režisérov. Máte spočítané filmy, ktoré ste vyprodukovali a ten oceán cien, ktoré ste získali?-


Nemám rád toto zaradenie, dokonca je mi nepríjemné. U nás je veľa dobrých filmárov. A tých filmov? 40? 50? Je to 20 rokov môjho života a môj pohľad na našu planétu, z ktorého sa dá vytušiť, ako by sme sa k našej Zemi mali správať. V štúdiu vydávame DVD kolekciu filmov Grand Prix. Dostali sa tam filmy, ktoré získali na festivaloch vo svete hlavnú cenu. Zbierka už obsahuje 32 DVD filmov plus 50 rôznych bonusových filmov v naozaj peknej krabičke.

-Kedy ste pochopili, že práve expedície a filmy o prírode a ľuďoch planéty Zem je pre vás "to pravé"?-


Vždy som chcel žiť, byť a tvoriť o horách, celá moja tvorba je predznamenaná už tým, že som ako študent kreslieval vtipy o horolezectve. Aj moje prvé filmy boli o horských športoch, ktoré mám rád - skialpinizmus a horolezectvo. Potom som začal robiť filmy z expedícií a ciest, ktoré mali zaujímavé ohlasy vo svete. Baví ma to, veľmi, dokonca aj to neskutočné množstvo odriekania a útrap. Málokto si vie predstaviť, čo za takým hodinovým dokumentom je, pokiaľ to neskúsi. Ale filmy z expedícií neboli mojím prvotným cieľom, skôr som chcel byť s priateľmi na tom najodľahlejšom mieste sveta, spoliehať sa len na vlastné sily, niečo nové objaviť, zakresliť na Zemi vlastnú stopu.

-Ako sa rodia vaše filmy? Nepredpokladám, že si doma pred cestou píšete scenár toho, čo vás čaká v neprebádanom svete...-


Pravdou je, že kvalitný film nemôže vzniknúť bez kvalitného scenára. Ale neviete, čo vás na expedícii do neznáma môže čakať. Musíte improvizovať. Spomeniem film Pururambo, kde sme prechádzali územie Novej Guiney, brodiac sa dva dni v močarinách a dúfajúc, že objavíme domorodcov, ktorí ešte nevideli bieleho človeka. Vy neviete, či sa vám neschovajú. Neviete, ako sa k vám budú chovať, či vás pustia ďalej, prijmú vás alebo nie. Na druhej strane sa dotýkate niečoho, čo už na tejto planéte asi nikdy nezažijem. Ste naživo v dobe kamennej a chvíľu v nej chcete pobudnúť. Máte naozaj pocit, že ste v stroji času. V hlave sa postupne rodí príbeh... Ale aj tak, keď prídem domov, ešte dlho mi trvá, kým získam od cesty odstup. Postupne sa objavuje zmysel toho, čo som zažil a až potom príde čas rozmýšľať, či urobím film a začnem pracovať na scenári. Z mnohých ciest som film neurobil.

-Takých stretnutí na neznámych miestach s "prírodnými ľuďmi" bolo vo vašom prípade viac. V konžskom pralese, kde ste tiež hľadali domorodcov, ktorí ešte žijú prírodným spôsobom života, ste sa osobne zoznámili s pralesnými Pygmejmi. Čo sa vám v tomto momente vybaví z tohto stretnutia?-



Mali sme indície, že Pygmejovia žijúci prírodným spôsobom života už na tejto planéte neexistujú. Preto aj hľadanie bolo naozaj intuitívne. Išli sme len dvaja s priateľom Ivanom Bulíkom. Bez sprievodcu. Pygmejovia si nás v pralese odovzdávali, až nás prepašovali do Konga k prírodným ľuďom. Zažili sme osudy bytostí, ktorí sú podľa DNA najstaršími ľuďmi na tejto planéte, lovili sme s nimi, chodili zbierať plody, zbierali s nimi med, zažívali denné aj nočné radosti. Tešili sme sa na každý večer s nimi. Vtedy tancom a spevom kumulujú energiu, ktorou potrebujú vyriešiť mnohé veci v kmeni. Tancujú, aby bol zajtra dobrý lov, aby bol náčelník zdravý. Keď chcú, aby sa susedia pomerili, tak zaspievajú a susedia sa pomeria. Tá spoločná energia naozaj fungovala. Je to pre mňa vzácnosť, byť s ľuďmi, ktorí do našej doby priniesli niečo až z praveku.

-Asi nebolo ľahké si prírodných ľudí získať, ako ste postupovali?-


Často sme prichádzali do stretu s kultúrou, ktorej reč nepoznáte, prišli sme na územie, kde sme nevedeli, ako sa jeho obyvatelia zachovajú. Musíte si ich získať na svoju stranu, prelomiť ten múr, prelomiť predsudky a presvedčiť ich, že nimi neopovrhujete, ale naopak si ich prírodné zručnosti vážite. Stalo sa mi, že som mal z pár metrov namierený šíp na moju hruď. Pozeral som do vystrašených očí neznámeho domorodca a nevedel som, čo sa môže v ďalšej sekunde stať. Ale ja stále verím, že človek vyžaruje niečo zo seba podľa toho, aký je. Takže nakoniec nás domorodci prijali a mohli sme spať v ich chyži. Prírodní ľudia nemusia toľko hovoriť, ako hovoríme my. My sa schovávame za vety, hoci si myslíme úplne niečo iné. Prírodní ľudia sú ako deti v škôlke. Keď sa zadívate do čistých detských očí, presne viete, čo si myslia. To isté platí pre prírodných ľudí. Nebadať tam pretvárku, či lesť. Komunikácia neprechádza cez vás verbálne, ale zmyslami. Napríklad som si pomyslel, že by sa mi zišiel povraz a o chvíľu mi ho domorodec podal.

-Všetky tie zážitky z ciest museli vo vás jednoznačne zanechať stopu. Cítiť z vás neskutočnú energiu, ale aj pokoj. Aj to spôsobili objavné expedície?-


Sú expedície, z ktorých prídem neskutočne zničený a dávam sa dlho dokopy. Ale sú expedície, ktoré vás, aj keď sú veľmi ťažké, nabijú neskutočnou energiou - nezabudnem na prvý prechod mohutného Ellsworthového pohoria v Antarktíde alebo pochod na Južný pól. Hoci od rána ťaháte planinou ťažké sane, máte pocit, že ste len sám na inej planéte. Šliapete monotónne tri týždne v bielom priestore iba so svojimi myšlienkami, až sa vám ich tok pomaly zastaví. Dostávate sa do bezmyšlienkovitého stavu, do akejsi meditácie: každý krok je rovnaký, aj každý deň. Ťaháte sánky a zrazu začínate chápať, prečo pred vami chodili do týchto krajín aj prví polárnici. Nikdy som to nevedel pochopiť, keď som čítal ich dobrodružné príbehy. Teraz to už vďaka vlastnej skúsenosti viem. Ste v obrovskej bielej a chladnej prázdnote. Nemáte žiadne vnemy zvonka, necítite žiadne pachy, nevidíte inú farbu, len ten biely sneh, nepočujete žiaden zvuk okrem vetra. Ponoríte sa do svojho vnútra, ktoré je už očistené od myšlienok, a to vám umožní hľadať niečo nové vo vlastnom vnútri.

-Keď sme pri tej meditácii, vy ste mali to šťastie, že ste mohli pozorovať v Zemi kráľovnej Maud obrovskú kolóniu tučniakov cisárskych...-


Boli tam štyri mesiace 100 km vzdialení od mora. Tie štyri mesiace nejedli, len stáli na jednom mieste starajúc sa o mláďatá, ktoré sa len nedávno vyliahli do mínus 30-stupňových mrazov. Sedel som pol dňa uprostred obrovského kŕdľa a pozoroval ich. Po jednom prichádzali ku mne na dva metre. Poobzerali si ma a pomaly sa odknísali na miesto, kde s prižmúrenými očami nepohnute stáli. Uvedomil som si, že v tak nehostinnej krajine môžu prežiť len vďaka meditácii. Myslím si, že meditatívny stav zažívajú zvieratá veľmi často. Nám ľuďom v tom bráni ťažko zastaviteľný tok myšlienok. Dá sa to naučiť aj v našich podmienkach, ale je to ťažké. Tých vnemov okolo nás je veľa. Pre mnohých je však záchranou práve beh alebo chôdza v prírode, pobyt v horách s dlhou túrou, ktorý k tomuto zážitku smeruje.

-Čo vyhovuje vášmu organizmu viac, teplo alebo chlad? Preferujete expedície skôr do nehostinnej džungle alebo neprebádaných polárnych oblastí sveta?-


Mňa fascinuje všetko na Zemi od zrnka pšenice až po kvapku vody, od púšte po obrovské vodopády ukryté v džungli, hory i ľadové pustatiny, mám rád step i kaňony. Dôležití sú však ľudia, s ktorými idete. Veľa objavného dobrodružstva človek zažije i v jaskyniach. O stolových horách na Guyanskej vysočine sa ešte do roku 2004 hovorilo, že sa tam nemôžu vytvoriť horizontálne jaskyne. Ale sú tam! My sme tam objavili vďaka jaskyniarom zo Slovenska obrovské systémy. Pred tými objavmi je mnoho prvých prechodov stolových hôr. Patríme medzi prvých, čo prešli naprieč stolovú horu Chimantá. Nakoniec som prešiel štyri najväčšie stolové hory a nepoznal som v tom období nikoho na svete, komu by sa to podarilo.

-Ale ešte stále neviem, či vám viac vyhovujú horúčavy alebo mrazy? Čo je pre vás nepríjemnejšie?-


Pre mňa je najnepríjemnejší týždeň-dva pred cestou. Lebo človek má najväčší strach z neznáma. Ako sa zbaliť? Čo tam budem potrebovať? Zvládnem to? Množstvo myšlienok prelietava hlavou, aby som na niečo dôležité nezabudol. Musíte sa zbaliť do batohu tak, aby ste si to odniesli na chrbte, lebo viete, že to nikto za vás neponesie. Potrebujete techniku, veci na bivakovanie buď do mrazov alebo horúčav, jedlo na celé obdobie, každú hlúposť od ihly až po náhradnú baterku do kamery. Musíte rozmýšľať, ako to všetko stlačiť, aby ste to aj odniesli a aby vám nič nechýbalo. To sú nervy, špekulácie ako to vymyslieť, to je najnáročnejšie.

-Neviem si predstaviť ako celé týždne existujete ako filmár v končinách bez prívodu elektriny, ako tam dobíjate baterky do kamery?-

Keď sme išli na Mount Vinson z okraja Antarktídy, vedeli sme, že tam budú veľmi nízke teploty. V stane sme mali -38°C, vonku bolo skoro - 50°C. Neboli ešte solárne nabíjačky do takých mrazov. Mal som len dve baterky a s nimi som nakoniec robil 40-minútový film. Musel som ich vyberať z kamery a ohrievať ich stále na vlastnom tele. Keď to dnes hovorím, nikto tomu nechce veriť, ale je to tak.

-Vašou vášňou podľa filmografie je i kaňoning. Máte krásny film Trou de Fer. Práve o ňom sa hovorí, že je to najťažší kaňon na svete...-


Keď som mal na ostrove Reunion zlaniť v najťažšom kaňone Trou de Fer 300 metrov vzduchom, povedal som si, že ak toto prežijem, už do takého niečoho nikdy nepôjdem. Tri dni sme boli stále v neopréne, premýšľali nad každým krokom, veľa sme zlaňovali a prechádzali v noci. Ale človek, našťastie, má takú pamäť, akú má, zabúda, a ostáva len to pekné a príjemné - to množstvo energie, ktoré sa do nás vyplavilo po dokončení kaňonu, išli sme priam vykričať šťastie a radosť.

-Zlé spomienky mozog väčšinou vytesní, ale spýtam sa vás na tie čerstvé expedičné zážitky, ktoré nevyšli...-


Veď práve. Tento rok ma kamaráti znova prehovorili. Vraj existuje ešte ťažší kaňon ako Trou de Fer. Tiež je na ostrove Reunion a volá sa Bras Magasin, ktorý prejde maximálne jedna expedícia ročne. Bolo veľké množstvo vody a nevhodné podmienky na prechod. Tridsať zlanení a niektoré naozaj veľmi dlhé. Mal som nový foťák a 4K kameru vo vodotesnom súdku v batohu. Pri 100 m zlaňovaní vo vodopáde som zistil, že lano končí päť metrov nad hladinou jazera, kde mám dopadnúť. Musel som tých päť metrov skočiť a dopadol som na batoh. Dno toho vodotesného súdka sa vyrazilo, dostala sa tam voda, nový foťák aj kamera plávali, takže z tohto prechodu jednoducho film nebude.

-Pri takýchto náročných akciách a život ohrozujúcich situáciách sa zrejme príkladne odkryjú ľudské charaktery...-


To je to najkrajšie, čo na expedícii je, že tam dokonale spoznáte ľudí. Nikoho nespoznáte lepšie ako práve ľudí v extrémnych, krízových situáciách. Tam si najviac uvedomíte, že expedícia sa dobre skončí vtedy, keď dôjde do cieľa aj ten posledný. Vzájomná pomoc je na cestách to najkrajšie, čo človek spoznáva a zažíva.

-Nedokážem spočítať vaše festivalové trofeje, aj keď vaše domovské K2 studio zdobia len niektoré, a musím priznať, že to tu máte pekne preplnené... Čo pre vás znamenajú ocenenia?-


Festivalová cena, samozrejme, poteší, naznačí, či je film životaschopný, ale nakoniec každý film ohodnotí čas. Až čas ukáže, ktorý film je dobrý alebo zlý, nezistíte to na premiére, alebo že niekto o ňom napíše recenziu. Podľa mňa je najrozhodujúcejším činiteľom čas. Pre mňa osobne, keď si raz poviem, že tento film je hotový, už ho nechcem vidieť, už sa nechcem ním zaoberať, lebo celá moja osobnosť by už chcela tvoriť nový film.

-Hovorili ste, že čas ukáže, či je film dobrý. Ako sa pozeráte na svoj prvý veľký film z roku 1998 a ako ho dnes vnímate?-


Paradoxne je to film, ktorý som nenakrútil, ale dal som mu myšlienku - 118 dní v zajatí ľadu s Petrom Valušiakom. Pozeral som si jeho materiál a povedal som mu, že o tom sa nedá žiaden film urobiť (smiech). Tak smutný išiel do rôznych inštitúcií, ale napokon sme film predsa urobili spolu. Dva týždne sme sedeli v strižni. Až tu som si uvedomil, že s tromi Rusmi prešiel neskutočne odvážnu cestu z Ruska do Kanady cez Severný pól, čo sa takýmto štýlom ešte nikomu nepodarilo. Vzniklo z toho dielko, ktoré zarezonovalo po celom svete, na tých najväčších festivaloch.

-Veľmi pekne rozprávate o prírode, máte k nej ozaj krásny vzťah. Niekto vás "infikoval", alebo ste to zdedili po rodičoch?-


Beriem prírodu ako svoju súčasť. Som z Prievidze, ešte ako žiak základnej školy som chodil každý týždeň na Kľak. Videl som, ako sa tá hora v Malej Fatre, vysoká 1352 metrov každý týždeň a mesiac mení, chcel som spoznať všetky hory na Slovensku. Za pár rokov som naozaj prešiel všetky naše pohoria. Stále som bol v horách, aj som organizoval množstvo výletov a podujatí, lebo som chcel ukazovať aj iným to najkrajšie, čo na Slovensku je. Potom som prišiel na Zbojnícku chatu, to bol môj sen. Počas štúdií som tam deväť sezón nosil, liezol... Skrátka som bol v Tatrách, horách, ktoré ma formovali a tá horská filozofia sa na mňa nalepila.

-To znie tak vlastenecky...-


Stále hovorím, že aby si človek vedel vážiť to, čo má doma, musí sa na čas toho vzdať a pochodiť a porovnať rôzne svety. Po návrate si znova uvedomím, že žijem v krásnej krajine. Som spokojný na Slovensku a vôbec nikde sa mi nechce cestovať. Keď som náhodou trošku nespokojný so životom, že niekedy začnem hundrať na život okolo seba, tak viem, že už by som mal ísť niekde do prvej domorodej osady, prísť znova o hodnoty okolo nás, aby som si začal vážiť ten jednoduchý život a jeho zmysel.

-Pochodili ste kus sveta a napriek tomu stále tvrdíte, že Tatry sú najkrajšie. O nich a Wieslawovi Stanislawskom, ktorý ako študent hľadal tie najzaujímavejšie línie v tatranských stenách, ste nakrútili ďalší oceňovaný film Žiť pre vášeň...-


Hľadal som paralelu s dnešným svetom, či aj dnešní mladí ľudia majú taký istý silný citový vzťah k Vysokým Tatrám, ako mal ten 23-ročný horolezec pre deväťdesiatimi rokmi. Mladí chlapci sa vydali po jeho stopách a chceli spojiť niekoľko jeho tatranských prvovýstupov. Som rád, že myšlienka filmu zarezonovala. Urobil som ho hlavne pre horolezcov na obidvoch stranách Tatier a príjemne ma prekvapilo, že film oslovil ľudí aj na mnohých zahraničných festivaloch, kde získal aj tú najvyššiu cenu. Napríklad v Drážďancoch film nahovorili do nemčiny. Mnohí diváci povedali, že musia znova prísť do Tatier. Pre rokom 1989 ich navštevovali východonemeckí horolezci naozaj často.

-Dôležitý prvok vo filmoch býva hudba, dokresľuje každý váš dokument? Akú hrá úlohu?-


Nemala by byť dominantná, je to len pomocník na vyjadrenie emócií. Hudobník má jedno šťastie - ťukne na kláves a vy už viete, o akú emóciu ide. Veľmi rád spolupracujem s Michalom Novinskim, je to veľmi citlivý človek, vie film posunúť do roviny. Upozorním na skvelú hudbu vo filme Mongolsko - V tieni Džingischána. Aj Martin Tesák - Maok mi robil do pár filmov osobitú hudbu. Ticho nad oblakmi, Bhután - hľadanie šťastia, to sú len niektoré dokumenty. Dôležité je, že s každým hudobným tvorcom som si veľmi ľudsky rozumel a sme výborní priatelia. Dal som tú možnosť v posledných filmoch aj synovi Martinovi, robí zaujímavo a dobre.

-Nekráča vo vašich šľapajach, nebude z neho lezec, dobrodruh? Nechystá sa s vami na expedície?-


Každý človek má vlastnú cestu životom a každý by mal hľadať tú svoju. To je najkrajšie dobrodružstvo života. Najväčšou chybou rodičov je, keď nechtiac svoje deti zvedú z ich hľadania. Deti sa potom musia veľmi zložito navracať naspäť k tomu, čo ich baví. Dúfam, že Martin si našiel svoju cestu práve v hudbe.

-Ešte máte druhého syna Juraja, tiež nenašiel šťastie v horách?-


Niektoré deti nechcú ísť po vyšliapaných chodníkoch rodičov. Juraj odišiel do Ameriky, chcel robiť s filmami. Chodí po veľkých filmových festivaloch a obchoduje s hranými filmami. Patrí k najmladším v tejto brandži. Keď som mu povedal, že by mohol predávať aj moje, reagoval - oco, ja sa s malými dokumentmi nezaoberám (smiech).

-Ste mladý tvorca, ale už v roku 2011 vám v talianskom Trente udelili Grand Prix za svetový prínos a kameramanskú prácu v dokumentárnom filme s vysokohorskou, horolezeckou a objaviteľskou tematikou v extrémnych častiach sveta. Ako ste to prijali?-


Samozrejme, to bolo veľké prekvapenie. Udeľuje to Medzinárodná aliancia horských filmov, rozhoduje o tom hlasovaním 20 riaditeľov festivalov z celého sveta. Myslel som si, že také niečo sa dostáva až v penzii (smiech).

-Je zaujímavé, ako vám príroda dovolila, aby ste do nej vstúpili, aby ste filmovali nielen jej krásu, ale aj drsnosť. Pri ktorých filmoch to bolo už na hrane, kedy vám naozaj išlo o život?-


Ono sa to nezdá, ale ja som človek veľmi opatrný, nejdem do ničoho bezhlavo, som analytický typ, musím mať veľa veci premyslených a, samozrejme, spolieham sa aj na vlastnú intuíciu. Je dosť dôležité vypestovať si intuíciu ako zviera svoje inštinkty. Pomáha to i pri filmovaní, keď vycítim, že sa niečo zaujímavé udeje a zapnem podvedome kameru...


-Vo vašich filmoch sú však zaznamenané riskantné situácie a nie je ich málo. Nakoniec vaši diváci a fanúšikovia sa vás práve na to často pýtajú. Pred naším rozhovorom som si pozrela váš profil na Facebooku a hneď som narazila na otázku - Pali, vysvetli mi, prečo ťa stále láka ísť do tých obrovských rizík vlastného života?-


Ja to neberiem ako riziko. To, čo zažijem na expedíciách, zažijem aj vo Vysokých Tatrách. Ako som už spomínal, človek má najväčší strach a obavu z nepoznaného. Napríklad, máme strach z utečencov, lebo je to pre nás veľké neznámo. A človek sa bojí neznáma.

-Ako sa vy pozeráte na utečeneckú krízu v Európe?-


Tu v Európe žijeme v nesmiernom bohatstve. Nerastné suroviny, nafta, však pochádza z tretieho sveta. Myslím si, že Európe sa karmicky vracia to, čo spôsobil kolonializmus a v súčasnosti spôsobujú ťažobné korporácie a predaj zbraní. Všetci obyvatelia EÚ na jar vedeli, že ten problém s utečencami bude veľký. Ale Európsky parlament to začal riešiť až po dvojmesačných dovolenkách na jeseň, lebo tie boli pre nich dôležitejšie. Konanie tých, ktorí by mali Európu riadiť a usmerňovať, je pre mňa jedno obrovské sklamanie. Teraz si množstvami zákonov zväzujeme vlastnú slobodu.

-Čo by ste navrhli?-


Považujem sa za najmenšieho odborníka v tejto oblasti. Myslím si však, že ak v celej spoločnosti prevážia negatívne emócie: aha, niečo sa udeje, hrozí konflikt, tak to je kumulácia energií, ktoré spôsobia to, že tú udalosť pravdepodobne sami začneme privolávať. Zmeniť to však môžeme. Práve v tomto vianočnom období by mal človek viac myslieť na to príjemné, na mier, pokoj a radosť. Negatívne vibrácie sveta by sme mali prerušiť práve pozitívnou energiou, aby tá bola ďaleko silnejšia.

-Aké budú Vianoce u Pavla Barabáša?-


Dúfam, že biele (smiech). Ja si prajem sneh (smiech). Väčšinou sú najvzácnejšie tie veci, ktoré sú zadarmo, ako sa to spieva v jednej pesničke.

-Sú ďalšie odľahlé kúty sveta, ktoré vás lákajú? Máte ešte niečo vytypované, čo by ste chceli zachytiť vo filmovom príbehu?-


O expedičných plánoch nehovorím dopredu, lebo nikdy neviete ako skončia. Kde vás to pustí a kde nie. Každý rok však túžim vydať sa na cestu, kde ste len vy a tá najčistejšia príroda, kde máte len to, čo si odnesiete na chrbte v batohu. A nemusí to byť vôbec na opačnom konci Zeme.

-A aké sú vyhliadky? Môžeme sa okrem vašej exkluzívnej 32 DVD kolekcie Grand Prix, ktorú ocenia zvlášť zberatelia, tešiť v roku 2016 aj na nový film?-


Dokončujem dokument Sloboda pod nákladom o nosičskom remesle, ktoré aj mňa kedysi formovalo. Vo Vysokých Tatrách sú ešte štyria nosiči v dôchodkovom veku, ktorí aktívne vynášajú náklady na tatranské chaty. Najstarší má 76 rokov. Ich inšpiratívny pohľad na tvrdú prácu, na život a Tatry prinesie zaujímavé poznanie.

 

 

Tagy: Pavol Barabáš