Otec Hamšíka: Občas som neskrotil rodičovské vášne

Banská Bystrica 3. októbra (TASR) - Richard, otec futbalistu Mareka Hamšíka, vyzdvihol úlohu rodiča na úroveň košatého stromu. Nie príliš vysoko, no ani prinízko, tak akurát. Ak by príliš vyčnieval, narušil by symetriu koruny a žiadalo by sa ju pristrihnúť. Ak by pôsobil ako spodná prebytočná vetva, zohral by bezvýznamnú rolu.


"Rola rodiča dodáva základný impulz celému mládežníckemu športu," zdôraznil. "Ideálna je súhra otca i matky a ich snaha nenásilným spôsobom vštepovať deťom odmala lásku k športu, aj ku kultúre. Rodič je ten, ktorý privedie ratolesť k pohybu a usmerní ju, aby nesedela len za počítačom a nezmyselne pozerala na rozihraný display."

Ťažko na bojisku bez zbraní, ťažko v športe bez financií, v bezvetrí sa lístok nepohne a talent nezveľadí. "Je to realita a tú obchádzať nemožno. Podlieha času, dobe, v ktorej žijeme. Za starých čias šetril naše peňaženky štát, teraz ich skôr otvára, či už v individuálnom, alebo kolektívnom športe. Bez rodičov by kluby ťažko fungovali. Ja tvrdím, že v individuálnom športe rodičovské náklady narástli až na 90 percent a kluby zaťažuje len ten nepatrný zvyšok."

Či je to správne, možno polemizovať a jednoznačnú odpoveď ťažko formulovať. "V športovej praxi a v jestvujúcej legislatíve sa považujú nadšenci, ktorí dávajú peniaze do športu, za dobrodruhov nahradzujúcich štát. Keby nebolo podnikateľov a rodičov, tak by šport a kultúra u nás zanikli. Áno, súhlasím, slovenský šport trpí podvýživou a ochorel na nedostatok financií. Štát je s nemennou pštrosou politikou mimo a svojou krátkozrakosťou mládežnícku základňu výrazne pristrihol. Spôsobil aj zrod okrídlenej vety - kedysi sa talenty vyberali, dnes sa zhurta naberajú. Detí odbúda, je ich ako šafranu, každá jedna ruka a noha je dobrá. Kluby zháňajú, ponúkajú, lákajú, aby si deti rodičov získali a mohli ako-tak fungovať. A rodičia plaťte, pomáhajte, ako môžete."

Galéria z kariéry Mareka Hamšíka

Ekonomicky silnejšie krajiny, kde sa pohybujú zárobky rádovo viacnásobne vyššie, športová nadstavba postavená na pomoci rodičov oveľa ľahšie funguje, no na Slovensku kopírovanie takéhoto modelu je doslova samovražedné. "Nedá sa to," skonštatoval Richard Hamšík. "Len si porovnajme, čo sme prežili v dvoch režimoch. Boli vrcholové strediská, tréningové strediská mládeže a štát, alebo rezorty celý systém výchovy zastrešovali. Fungovalo to, bez peňaženiek rodičov, a boli výsledky. Nehovorím síce, že teraz nie sú, no zdroje financií sa roztrúsili, zbierať ich treba od všelikadiaľ. V zahraničí vznikli rôzne akadémie, s bohatými sponzormi, ktorí vidia, že do športu sa oplatí investovať. U nás pomáhajú ľudia, ktorí mali kedysi blízko k športu, alebo nasledujú svoje deti a šport podľa svojich možností podporia. Takéto nastavenie nerobí dobrotu."

Bol by Marek Marekom, keby rodič inak fungoval, Richard Hamšík presne definoval. "My sme boli športovo založená rodina, ja futbalista, manželka hádzanárka, deti, dcéra Michaela i Marek sa neustále točili okolo športu a takéto prostredie dostali do vienka. Marekovi to vyšlo najviac, jeho športový vývoj zapasoval ako skielka v mozaike, ako puzzle, kde do seba všetko perfektne zapadá. Manželkina výchova, Marekov kus talentu, odhodlanie a veľký kus športového šťastia byť v správnej chvíli na správnom mieste sa prejavil. Nebolo to teda ani tak o mne, ako o celej rodine a Marekovej veľkej vôli presadiť sa."

Tvrdiť, že aj bez podpory niekto vyrastie do formátu Mareka Hamšíka by bolo odvážne. "Tie financie v úplnom začiatku až také veľké neboli, rodina klasicky fungovala. Marek chodil od piatich rokov do klubu Jupie Podlavice a potreboval od nás len malé financie v podobe mesačného príspevku. Až prišiel zlom, presedlal do Slovana a bolo treba peniaze, aby mohol prestúpiť. Dvojročný život v Bratislave taktiež niečo stál a ubral z rodinného rozpočtu. V správnom čase sa však pobral novou cestou a mohol napredovať. Uvažovali sme nad dvoma klubmi, v pražskej Sparte sa to nejako nedotiahlo a vyšiel Slovan. Dva roky v ňom poznačila úspešnosť, vytvoril si odrazový mostík na to, aby sa stal súčasťou veľkého futbalu a otvoril si dvere do zahraničia. Všetko zafungovalo ako malo, Marek vedel, čo chce, aj keď bol mladý, trinásť, štrnásťročný chalan. Doma sme neriešili kam pôjde, či do Sparty, alebo Slovana, ja som mu len povedal, že mu túto možnosť viem sprostredkovať a on, že to skúsi. Vytvoril si vlastný cieľ a hnala ho k nemu túžba už odmala. Ešte ako maličký povedal, že chce byť raz známy futbalista a veľká túžba sa mu splnila."



Dôvod, prečo je na Slovensku tak málo Marekovcov, je podľa Richarda Hamšíka debata na dlhšie. "Asi by sa pri pive ľahšie rozpitvával. Ani to presne neviem vysvetliť, no myslím si, že niekde sa v mládežníckom futbale robí chyba. V slovenskom futbale boli pri mládeži tréneri, ako v minulosti Valovič, teraz Galád, Pecko, ale to sú svetlé výnimky. Zhodou okolností sa okolo nich vytvorila výborná partia, sprevádzaná náhodami a šťastím. Ich výsledky nevyplynuli ani tak z koncepcie. Do nejakého veku držíme krok aj s vyspelejšími krajinami, no odrazu, niekedy v sedemnástke, osemnástke, o dvadsaťjednotke ani nehovoriac, o áčku dupľovane, na míle zaostávame. Asi sa niekde robí zle, či už v nastavení zväzu, alebo v ľudskom faktore. Tréneri sa vzdelávajú, máme rôzne odborné stáže, disponujeme značným počtom profesionálnych trénerov, no akosi to nevidno. Do mládežníckého futbalu prúdi strašne málo financií, podpora klubov síce existuje, no kedysi z takých bášt ako Žilina, Trenčín, Nitra, Banská Bystrica a iných zostali dnes horko ťažko dve tri, kde sa trochu mládež podporuje. V peniazoch sa uprednostňujú tréneri pri tímoch áčka, mládežnícki si zarobia odrobinky. Aj tam sa systém narúša, pretože práca s najmenšími sa pretavuje do celej kariéry futbalistu. Hráč v osemnástich rokoch, ak nabral nesprávne návyky, sa už ťažko zmení k lepšiemu, preto práca s najmenšími detičkami by mala byť najviac zaplatená. U nás je to presne naopak, my si mládežníckych trénerov nevážime."

Prílišná angažovanosť

Rodič sa nezriedka stáva rozhodujúcim faktorom, často aj brzdou vo vývine svojho dieťaťa, keď sa príliš angažuje. "Prehnane ambiciózny rodič narobí dosť škody. Aj tu sa objavuje faktor peňazí, ak rodič otvorí peňaženku, myslí si, že mu vzniklo aj právo na rôzne zásahy. Futbal je vďačný v tom, že oproti trebárs hokeju je na výstroj menej náročný. Vznikajú nám elitárske športy, zvykne sa hovoriť, že pre bohatých, a tým nastala zvláštna anomália."

Richard Hamšík nevlastní zázračný prútik, rozumy nerozdáva, no z jeho hlavy prúdia overené skúsenosti, treba len pozorne načúvať. "Ja nikomu nerozprávam o nejakom zaručenom modeli, o mojom videní športu. Marek dosiahol vysokú úroveň, aj sa zabezpečil, funguje nám škola Mareka Hamšíka s históriou zachádzajúcou do Podlavíc a Badína. Aj v nej sa žiada podpora rodičov, ktorú však nemožno nejako narysovať. V prvom rade si ľudia hore musia uvedomiť ako pomôcť, pomeniť zákony, aby financie do športu viac prúdili. V našej futbalovej škole musia rodičia pomáhať, takto je šport nastavený a netušíme dokedy. Máme často rodičovské združenia a rodič presne vie, kam peniaze putujú, do akého prostredia. Ich deti si zaužívali kolobeh presne taký, aký mal kedysi Marek. Prišiel zo školy, odložil tašku a ponáhľal sa na tréning. Ak by sme zrátali čas strávený s rodičmi, tak s trénerom si ho užíval oveľa viac. No a mesačný rodičovský príspevok u nás vychádza na 15 eur."

Bezútešnú situáciu v slovenských podmienkach, so zastavením futbalového rastu v určitom veku by bola podľa Richarda Hamšíka chyba pripomínať. "Rodič a dieťa nemôžu vstupovať do športu s tým, že budem Messi, alebo nejaká iná hviezda. V prvom rade zaváži láska k športu a keď všetko vyjde a prejaví sa naplno talent, niečo dobré sa udeje. Takýto vývin však nemožno nalinkovať, aj sebalepší talent sa nám často vytratí a veľkú kariéru si neužije. Na príčine u mnohých nádejných futbalistov bola možno hlava, možno okolie, prehnane ctižiadostiví rodičia a ďalšie faktory. Aj tu sa skrýva odpoveď na otázku, prečo nie je viac u nás Hamšíkov."

Zahraničná cesta sa považuje za nadstavba vývinu, treba si ju však zaslúžiť. "V prvom rade považujem za nutnosť presadiť sa na Slovensku a upútať na seba tak, aby ste vzbudili záujem. Ak sa to nepodarí, netreba ľutovať financie, ktoré rodič do svojho dieťaťa investoval. Ja som nikdy neváhal, snažil som sa urobiť pre syna toľko, aby mi v tridsiatke nevyčítal, že som ho nepodržal, neuľahčil kariéru a šetril. Ak sa presadíš, dobre bude, ak nie, prídeš domov a nič sa nedeje, opakoval som. A možno si budeš hrať futbal len tak, pre radosť. Veľkých skúšok a rôznych výziev sa nesmiete báť, bez nich sa neposuniete vpred, no vyžadujú si aj nejaké obete. V mladom veku sa talentovaný futbalista musí osamostatniť, neplnoletý Marek napríklad išiel do Talianska, nevedel reč. Našťastie mal za sebou už dvojročnú skúsenosť z Bratislavy a veľmi mu pomohla, týždňový cyklus už pri maminke nemal, musel sa starať o seba, zadeľovať čas, aj hospodáriť, nepodľahnúť rôznym lákadlám veľkomesta a kamarátskym výzvam. Veľa kamarátov Mareka z bratislavských čias futbal už nehrá, zo 40 - 50 hráčov z mladšieho, staršieho dorastu zrátam na jednej ruke, kto hráva doteraz aktívne prvú ligu. Odpad je teda obrovský."


Otec Hamšík sa označil za veľmi nepríjemného pri zveľaďovaní talentu Mareka Hamšíka. "Priznávam, bol som na Mareka i trénerov tvrdý. Syna som nemusel presadzovať, našťastie som to nepotreboval, bol z detí najšikovnejší. Tvrdý som bol v inom, preháňal som kritiku, kričal som, niekedy až nevyberane. No len do 14-tich rokov, Marek odišiel do Bratislavy a vtedy som si povedal, prišla chvíľa, keď sa už z futbalovej abecedy niečo naučil a sám si všetko oddiriguje, ustráži. Veľa rodičov je rovnakých ako ja, iní sa len pokojne pozerajú, veľká skupina zasa poriadne ani nevie, že ich deti športujú. Aj preto sa vytvárajú rodičovské partie s podobným vzťahom, chodia spoločne na zápasy, tréningy, varia guláše. Z 20 detí možno len desiati rodičia takto trávia chvíle, ďalších desať sa nezapája a z toho vznikajú rôzne paradoxy."

Pozor na rodičovskú angažovanosť, často sa preháňa a v športovej praxi vytvára až desivé príbehy. "Ja viem, aký som a myslím si, že by som bol vždy rovnaký, s citom odhadnúť možnosti dieťaťa, neklásť pred neho prehnané požiadavky a podľa toho sa aj správať. Priveľká ambicióznosť rodiča dieťaťu škodí, šport si doslova zhnusí a nadobudne presvedčenie, že je ako otrok na kľúčik, ktorý plní želanie rodiča. My sme mali s manželkou šťastie, Marek bol nadmieru šikovný. A povahovo sa nezmenil, ľudia, čo ho poznali zamlada, mi to aj teraz potvrdia slovami, je stále rovnaký. Vychovali sme ho dobre, neuškodili mu ani financie, ani sláva. Musíte zostať pri zemi, či ste taký, alebo onaký futbalista. A ako bude vychovávať Marek deti, no nie som presvedčený že rovnako ako ja jeho. Žijú v iných podmienkach, na čo ukážu, to aj majú. Marek je prísny, tvrdý, no je neustále preč, manželke pribúdajú starosti a možno sa prejavuje aj štipka rozmaznávania v dobrom slova zmysle. Svojho ocina však majú na očiach, vidia ako hráva futbal, odmalička kopú do lopty aj oni a čo z nich vyrastie, kam sa zaradia, je otázne. Za najdôležitejšie považujem, aby z nich vyrástli dobré a slušné deti."

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR