Otcom po prvý raz

Svojho muža som skutočne spoznala, až keď som po svadbe otehotnela. Niežeby som počas dvoch rokov nášho randenia netušila, čo v ňom drieme. Môj Igorko bol jednoducho chlap. Miloval futbal, keď bol v telke hokej, ani nedýchal. Rád spal a občas býval poriadne lenivý. Väčšinu času trávil v robote, a preto nečudo, že si chcel mimo nej oddýchnuť. No vždy, keď som potrebovala pomoc, stál pri mne. Aj keď ofrfľal moju ustavičnú snahu udržať v našom bytíku poriadok, poslušne mi vešal záclony či vymenil žiarovku. Dokonca, keď som bola v nemocnici, popolieval aj fialky.
K šťastiu mi však začalo chýbať dieťa. Igor nebol proti, a tak netrvalo dlho a ja som otehotnela. Natešená som vybehla od gynekologičky a namierila som si to rovno do obchodu s detským oblečením. Nemohla som tam nevidieť malinké papučky zabalené v úhľadnej škatuľke. „Potrvá ešte dlho, kým ich nasadím na nôžky nášmu drobčekovi,“ pomyslela som si vtedy a trochu sa aj preľakla z toho, že môj život sa zrazu úplne zmení.
Večer, keď sme s Igorom sedeli v obývačke, položila som papučky na stôl. „Jéj, a to si načo kúpila?“ Opýtal sa, ale odpoveď mu vzápätí došla sama. „Jani, ty si tehotná!“ Vyletelo z neho ako strela. „My budeme mať dieťa!“ zvolal nadšene a chystal sa ma objať. Na polceste sa však zastavil a už vážne riekol: „My budeme mať dieťa.“ Strach, či akási priveľká zodpovednosť, sa zrazu objavila v mužovi, s ktorým som toho preskákala už dosť, ale takého som ho ešte nevidela. „Igorko, ja budem mamina a ty ocino a tuto je náš malý drobček,“ chytila som mu dlaň a položila na moje brucho. „Jani, ja tomu nemôžem uveriť...“ Hlas mu zastal kdesi v hrdle a v očiach mal slzy. Obaja sme boli veľmi šťastní, aj keď podvedome sme tušili, že to nebude ľahké. Naše platy neboli vysoké a často sme sa museli poriadne obracať, aby sme zaplatili všetky účty a splátky. Ale mali sme tridsať rokov a cítili sme, že chceme žiť aj pre niekoho tretieho - pre naše dieťa, ktoré sa malo o necelých deväť mesiacov narodiť.
Dni plynuli rýchlo. Moje chute sa menili z minúty na minútu a bruško pekne rástlo. Igor sa prekonával - kvôli mne sa učil variť, večer mi masíroval nohy a dokonca zaviedol aj „povinné čítanie“. Vždy pred spaním mi čítaval z veľkej knihy o materstve. Horlivo sa zaujímal o to, ako sa má náš drobec (predbežne sme ho volali Peťo). V jednu noc dokonca vyhlásil, že možno by zvládol byť aj pri pôrode... Pokladala som to za hrdinstvo, aj keď som vedela, že nemocníc a krvi sa bojí ako čert kríža.
Prišiel toľko očakávaný deň. Plodová voda mi odtiekla nad ránom, a keď som rozospatému Igorovi povedala, že už je čas, najprv mi nechcel veriť. Avšak výraz mojej tváre ho dostatočne presvedčil o tom, že chvíľa, keď sa prvýkrát stane otcom, je tu.
V pôrodnici prebehlo všetko rýchlo. Odvoz na sálu, vyšetrenia a stupňujúce sa kontrakcie. Igor stál pri mne a držal ma za ruku. Keď som bledla ja, strácala sa krv aj z jeho tváre. Keď som kričala od bolesti, pomáhal mi rovnako vytrvalo. O necelé dve hodiny sa náš spoločný boj skončil. Sálou zaznel plač - detský plač. Vlastne sme v tej chvíli plakali traja - ja, môj muž a naša dcéra Peťka.
Odvtedy prešlo sedem mesiacov. Každý deň je pre nás krásny, pretože ho „oddiriguje“ naša dcérka. Pekne priberáme, rastieme, v noci spíme i nespíme. Ale najmä, tešíme sa zo života. Z Igora sa stal takmer profesionálny otec. Malá najradšej zaspáva v jeho náručí. A kúpanie? To je čisto otcovsko-dcérska jazda. Pohľad na tých dvoch ma napĺňa nevýslovnou radosťou. Kedysi som mala obavy, či Igorova pohodlnosť a komplikovaná povaha nebudú náš vzťah ničiť. Teraz však viem, že všetko bude dobré. Vlastne už je... Svoje otcovstvo zvláda výborne. A veľmi sa mu to zíde... Myslím, že som opäť tehotná.
Jana z Nitry