Osudovým pre J. M. Hurbana bolo ochotnícke divadlo s A. Jurkovičovou

Bratislava 4. mája (TASR) - Všetko sa raz pominie, a najrýchlejšie študentské časy. Po návrate Ľudovíta Štúra z Halle koncom septembra 1840 si Hurban uvedomil, že spôsob ich kontaktov a komunikácie sa razantne zmenil. Už neboli študenti. Život ich zavolal, aby odovzdali to, čo tak dychtivo nasávali počas školských rokov. Ľudovít Štúr nastúpil na pôvodné miesto námestníka profesora Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej a Jozef Miloslav Hurban od polovice júna zarezával ako kaplán v Brezovej pod Bradlom. Najdôležitejšie však je, že pôvodné ciele, záujmy, chuť i nadšenie im zostalo. A tak v nasledujúcich rokoch cesta Hlboké - Bratislava a Bratislava - Hlboké sa stala najdôležitejšou národno-kultúrnou osou v našich novodobých dejinách.


Hurban bol každú chvíľu v Bratislave. Pripravuje knižné vydanie almanachu Nitra, ktorý čoskoro vstúpi do dejín, zháňa autorov, radí sa so Štúrom, dychtivo počúva jeho zážitky a poznania z dvojročného štúdia a jeho ciest po Nemecku, dozvedá sa aj o Štúrovej nehode počas pobytu v Hradci Králové a o krásnej Márii, ktorá pred rokom očarila aj jeho. Sú to muži v zrelom mladom veku, a tak je celkom prirodzené, že mysle a jazyky im občas zablúdili aj na ženy a lásku a všetko, čo s tým súvisí. A ak sa doteraz zhodli prakticky na všetkom, v tejto jedinej veci mali odlišné názory. J. M. Hurban to v životopisnom diele Ľudovít Štúr zaznamenal takto: „Pováž, prosím ťa, stav hrozný národa nášho, ktorý už temer ani spôsobný je nie pojať podmienky života národného, a ktorý sme si predsa zamilovali tak, že životy zaň klásť hotoví sme, či nevyžaduje láska táto naša k národu tak upadlému celučkú celú obeť nás samých?“ Tak Ľudovít. „Založ“, hovoril na to ja, „rodinu na základe lásky opravdovej k dievke tak nadšenej ako Mária, založ rodinu“, poviem... „Možnosť neupieram“, vetí on, „keby len tých nastávajúcich búrok nie. Ale čože si počneš s rodinou, keď to začne zo všetkých strán - ako predvídam - búrať sa a váľať?“ Tým sa obyčajne v zadumaní obapolnom končievali hádky, ja sám dlho konečné rozhodnutie otázky ohľadom seba samého odkladal. Spor mal vybúšiť do verejnosti v tú dobu, keď ja prakticky odvetil som Ľudovítovi pozvúc ho na svadbu svoju. Lenže vtedy Hurbanovi do svadobnej noci zostávalo ešte celých päť rokov a Anička Jurkovičová mala iba šestnásť.



No duchovné veci nemožno odkladať ako plachty do almary. Hurban je dospelý, usilovne študuje, organizuje nedeľné školy, píše proti alkoholizmu, na dôvažok založí spolok miernosti, vypisuje listy, zháňa príspevky a po prvý raz v živote má pravidelný príjem. Síce len taký kaplánsky, ale pravidelný. No a začína na svet a na jeho sociálnu biedu pozerať očami dospelého človeka s prvými skúsenosťami. Vidí sociálnu nespravodlivosť, hľadá vinníka i liek na jej postupné odstraňovanie. Najbližšie a najpohotovejšie je zasa literatúra, literárna tvorba. Na prekvapenie priateľov a blízkych v Brezovej i v Bratislave formou brožúry vydáva zbieročku satirických veršov pod názvom Ohlasy. Lenže... - poniektorým Brezovanom by sa to nemuselo páčiť, a tak sa podpíše pseudonymom. A ten znie: Slavomil F. Kořennatý. Literárny historik Stanislav Šmatlák tomuto ranému Hurbanovmu dielku venoval dosť značnú pozornosť. „J. M. Hurban roku 1840 v malej brožúrke pod názvom Ohlasy od Slavomila F. Kořennatého publikoval dve básne, stíhajúce výsmechom odrodilcov i vlastnú národne ľahostajnú inteligenciu a v roku 1842 uverejnil v Slovenskom pozorníku báseň Chlebař, v ktorej satiricky zobrazil postoj prízemného ´chlebárstva´, ktorému je vlastné plné brucho nekonečne viac ako národné či iné ideály (Mne jest jedno, ať mi Maďar, ať mi Cikán, ať mi Tatár chleba dáva, já všude sem, kde dostáva moje břicho chlebička. A tak kdo mne míti chceš, oval chleba rýchle řež!).“ Ukazuje sa, že tento satirický epigram spred vyše sto sedemdesiatich rokov dodnes nestratil osteň aktuálnosti.

Ani jedna moc na svete nemá rada, keď jej bedač strká prst do pohára s medom. Rok po skončení štúdií v Bratislave Hurbana vyšetrujú pre podozrenie z tajnej spolkovej činnosti počas štúdia na bratislavskom lýceu. Našťastie, nič závažné nenašli. Osnovateľ tajného spolku Vzájomnosť Alexander B. Vrchovský bol už tri roky advokátom v Pešti a Pavol V. Ollik dva roky advokátskym praktikantom v Banskej Štiavnici.

V tomto čase J. M. Hurban ešte stále intenzívne premýšľa o štúdiách v Nemecku a každodenne študuje diela nemeckých filozofov. Profesionálna kariéra kazateľa, ako aj prirodzená dynamika mladosti, a v prípade Hurbana ešte umocnená vrodeným charakterom, boli však neústupné a pýtali si svoje. Hurban sa čoraz viac zapletá do kolobehu každodenného i sviatočného života neďalekého kopaničiarskeho mestečka - Sobotište. Mestečka, ktoré chce v duchu doby žiť maximálne kultúrne. No a kolektívna kultúra je predovšetkým divadlo. Mladý evanjelický kaplán Hurban sa v priebehu niekoľkých mesiacov dostal do zákulisia i na javisko ochotníckeho súboru v Sobotišti.

V sobotu 5. augusta 1841 bola v Sobotišti premiéra hry nemeckého dramatika Augusta Kotzebua Povozník Petra III. Uvedenie hry zároveň znamenalo vznik Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti. Jozef Miloslav Hurban sedí v hľadisku a užasnuto hľadí na prekrásne sedemnásťročné dievča Aničku Jurkovičovú, dcéru miestneho učiteľa, známeho Samuela Jurkoviča, ktorá po prvý raz v našich dejinách ako žena vystúpila v divadelnej hre na javisku v postave ženy. Dovtedy totiž aj ženské postavy hrávali muži. Hurban sedí v prvom rade hľadiska a nespúšťa oči z Aničky. Už ju videl v kostole, v zákulisí i skúšať na javisku. Teraz je to však akési iné. Patrilo sa, aby na slávnostnom posedení po predstavení niečo povedal. Aj to spravil, zarečnil, ale pozorným poslucháčom neušlo, že tentoraz to bolo podstatne kratšie ako obyčajne.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR