Osobnosť povojnového exilu Dr. Imrich Kružliak sa dožíva sto rokov

Detva/Bratislava 7. decembra (TASR) – PhDr. Imrich Kružliak je poprednou osobnosťou slovenského povojnového exilu, politikom, krajanským pracovníkom, organizátorom kultúrneho a politického života, redaktorom, publicistom, básnikom, spisovateľom, historikom a prekladateľom. V pondelok 8. decembra sa dožíva sto rokov.


Za jubilantom vycestuje do nemeckého Mníchova primátor Detvy Ján Šufliarský, aby čestnému občanovi mesta Detva (1994) odovzdal gratulácie z jeho rodnej vlasti.

Imrich Kružliak sa teší všeobecnej úcte. Bol medzi prvými exilovými pracovníkmi, ktorý sa po páde komunistického režimu vrátili na Slovensko. Zasadzoval sa za vytvorenie samostatnej demokratickej Slovenskej republiky (SR) a po jej vzniku (1993) bol externým poradcom prezidenta SR Michala Kováča. V rokoch 1992-1995 bol členom predsedníctva Matice slovenskej (MS).

Imrich Kružliak sa narodil 8. decembra 1914 v Detve. Študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave vyštudoval slavistiku, dejiny a sociológiu a v roku 1940 získal doktorát (PhDr.). Bol jedným z najaktívnejších katolíckych študentských lídrov zo Svoradova (bratislavský vysokoškolský internát, v rokoch 1922-1945 najdôležitejšie miesto formovania slovenskej katolíckej inteligencie). Od roku 1938 pracoval v Slovenskej lige. Najskôr ako organizačný a literárny tajomník a redaktor, neskôr ako správca a generálny tajomník.

Historici poukazujú na Kružliakovu prácu pre Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). V časoch vojnového tzv. Slovenského štátu bol organizátorom sčítania ľudu (1940), v roku 1941 bol tajomníkom Prípravného výboru Memorandových slávností. V rokoch 1941-1943 pracoval ako vedúci Úradu slovenskej tlače (v roku 1943 ho pre politické rozpory pozbavili tejto funkcie). Okrem toho bol ústredným tajomníkom HSĽS a v roku 1943 sa stal vedúcim kultúrneho oddelenia na generálnom sekretariáte. V apríli 1942 získal funkciu prednostu tlačového oddelenia na propagačnom odbore Úradu propagandy. Po mobilizácii v roku 1944 narukoval do Banskej Bystrice. Počas protifašistického odboja redigoval v Banskej Bystrici vojenský časopis Bojovník (po vojne ho z neho vyhodili, pretože pripravoval rozhovor so zostrelenými americkými letcami), bol redaktorom (do leta 1946 aj šéfredaktorom) Národných novín a pomocným technickým redaktorom Pravdy.

Po druhej svetovej vojne sa angažoval pri zakladaní kresťansko-demokratickej strany, aktívne pôsobil medzi jej katolíckou inteligenciou a viedol volebnú kampaň Demokratickej strany (DS, 1946). V rokoch 1946-1947 pracoval ako tajomník Povereníctva Slovenskej národnej rady (SNR) pre výživu a zásobovanie. Pri hromadnom zatýkaní katolíckych pracovníkov DS ho v tzv. sprisahaní proti republike na jeseň 1947 zatkli. Po dočasnom prepustení z väzenia pracoval v obchodnej spoločnosti Svojchémia. Na Silvestra 1949 emigroval do Rakúska. V neprítomnosti ho odsúdili na 15 rokov. V Rakúsku spolupracoval s J. Vicenom vo vysielaní ilegálneho vysielača Biela légia. Nadviazal spoluprácu s rozhlasovými stanicami Hlas Ameriky vo Washingtone (USA) a londýnskym BBC (Veľká Británia). Na jeseň 1950 sa skontaktoval s nemeckou rozhlasovou stanicou Radio Free Europe (RFE, Rádio Slobodná Európa), ktoré sa pripravovalo na vysielanie. V tom istom roku emigroval do Spojených štátov amerických, ale vrátil sa naspäť do Nemecka. V nemeckom Mníchove začalo 1. mája 1951 vysielať RFE. Kružliak v ňom pracoval až do odchodu do dôchodku (1980) v jeho slovenskej redakcii.

Kružliak sa považoval za politického utečenca, ktorý odišiel do exilu bojovať za slobodu, demokraciu a ľudskosť. Po odchode zo Slovenska rozvinul svoju literárnu a kultúrnu činnosť. Publikoval články, recenzie, úvahy a glosy vo viacerých exilových časopisoch (Most, Rozhľady, Proměny, Slovák v Amerike, Jednota a i.). Prekladal maďarskú, poľskú, ruskú a nemeckú poéziu. Zhromaždil ju v knihe Podaj nám ruku, Európa (1959, 1994). V roku 1987 sa stal predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí (bol ním aj v roku 1990, od roku 1992 bol čestným predsedom nástupníckej organizácie Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov v zahraničí). Po vzniku Svetového kongresu Slovákov (1970) sa zapojil do práce v kongrese. Pracoval ako predseda kultúrnej komisie, potom dlhé roky ako výkonný podpredseda. Popri tom sa venoval lyrike a publicistike. Spolupracoval s exilovými časopismi Most a Rozhľady. Bol spoluzakladateľom a šéfredaktorom nezávislého slovenského exilového časopisu Horizont (1972-1992). Spoluzakladal aj Slovenský kultúrny spolok v Mníchove (1974). Aktívne pracoval aj v medzinárodných organizáciách: v exilovom PEN Centre of Writers, Blatnickej kresťanskej službe oslobodenia národov, Pan Európe a i. Je členom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v talianskom Ríme.

Je autorom mnohých literárno-historických a politologických štúdií. Pri tvorbe Kružliak používal pseudonymy Marian Žiar, Anton Prokop a i. V emigrácii vydal výber z tvorby väznených slovenských básnikov Modlitby v putách (1955). V roku 1956 vyšla jeho kniha Chlieb a sloboda, v roku 1972 na počesť Martina Benku napísal Rekviem za maliara, v roku 1974 mu vyšla jediná básnická zbierka Piesne a smútky, v roku 1975 Živé stopy. Po roku 1989 mu vyšiel výber z jeho publicistiky V čakárni dejín (1990), Starý národ, mladý štát (1994), V čakárni dejín: Obrazy slovenských osudov (1999), Viera a vzdor v slovenských dejinách (2004), Úteky z tiesne. V tôni dvoch totalít (autobiografia, 2004) a i.

Dr. Kružliak vlastní bohatú korešpondenciu, ktorá zaznamenáva kus slovenských dejín. Za svoju literárnu činnosť dostal viaceré zahraničné i domáce vyznamenania a ocenenia, mimo iného: Rad Ľudovíta Štúra (1995), Cyrilometodskú medailu (1996), Cenu Ondreja Štefanka od Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku (2012), Cenu Matice slovenskej za celoživotnú aktivitu v prospech národa (2013), mimoriadne ocenenie Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska (2014).

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR