Osobnosť a dielo Štúra boli celoživotnou srdcovkou Alexandra Matušku

Bratislava 13. júla (TASR) - Nad ideovým odkazom Ľudovíta Štúra pre slovenský národ, ale aj v európskych súvislostiach, sa zamýšľali mnohí naši literáti a myslitelia. Jedným z nich bol literárny kritik, majster slovenského slova, Alexander Matuška (1910 Vlkanová - 1975 Bratislava). Osobnosť Ľudovíta Štúra a jeho dielo jazykovedné, politické, organizačné i literárne bolo jeho srdcovou záležitosťou po celý život a viackrát sa k téme vrátil.


Už 1. mája 1945 uverejnil v 11. čísle časopisu Vatra článok pod názvom Štúr včera a dnes. Dôvodom bolo sté výročie vzniku Slovenských národných novín, a teda aj výročie „zavedenia slovenčiny ako spisovného jazyka“. Článok má politický charakter a polemický tón. Alexander Matuška v ňom svojím nástojčivým a briskným spôsobom kritizuje tendenčnosť vtedajšej vládnucej politickej špičky, ktorá si prispôsobila Štúra na svoj obraz. Článok sa končí takto: „Pravdaže, 'kryštalizačným jadrom Štúrovej ideologickej koncepcie bol slovenský národ', ako to povedal jeden z týchto mudrcov, lenže Štúr rátal pri tom, a veľmi reálne, so Slovanstvom, zatiaľ čo niektorí z jeho pravnukov sa bez hanby opreli v starosti o slovenský národ na - Germánov. Ďalekozraký rojko Štúr sa ukázal - s rojkami to často býva tak - oveľa reálnejší ako nedávni jeho nacistickí vykladači.“ Aby sme správne pochopili zmysel Matuškových slov, treba si ešte raz uvedomiť, že sa písal máj roku 1945.

Druhýkrát sa Alexander Matuška k Štúrovi vrátil v esejisticky poňatých širších prednáškach v Bratislave 28. apríla 1948 a na Valnom zhromaždení delegátov miestnych odborov Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši, ktoré sa konalo 22. - 23. mája 1948 na pamäť stého výročia mikulášskych Žiadostí slovenského národa. Text následne vydalo Nakladateľstvo Pravda v Bratislave v roku 1948 pod názvom Štúrovci. Bol to jeden z najdôstojnejších príspevkov k storočnici Slovenského povstania 1848-1849.

O 22 rokov (1970) esej vyšla ako literárny klenot v druhom vydaní v bibliofilskej úprave vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave. Autor v nej vidí Ľudovíta Štúra ako celistvú osobnosť, ako nášho najväčšieho a doteraz neprekonaného politika a vedúcu osobnosť celej jednej generácie, ktorá nám dala národnú i európsku tvár. Štúra a štúrovcov vidí komplexne, preto napíše: „Osamostatnenie slovenčiny je hlavným činom štúrovcov, urobili sme však z neho bezmála ich čin jediný, a filologicky zaťažení nevyniesli sme na svetlo, aby to všetci vedeli, najpodstatnejšie Štúrove argumenty proti bibličtine a za slovenčinu, argumenty literárne vo svojom východisku, no spoločensko-kultúrne vo svojom zacielení.“

Tretíkrát sa Alexander Matuška vrátil k osobnosti Ľudovíta Štúra v eseji, v knižných vydaniach nazvanej jednoducho Štúr. Časopisecky vyšla v 20. ročníku týždenníka Kultúrny život v roku 1965, v čísle 44 na 1. strane s presahom do vnútra čísla, pod lakonickým názvom Ľ. Š. Je to prenikavý esejisticko-poetický pohľad do charakteru Ľudovíta Štúra, odhaľovanie jeho duchovna a jeho ideových postulátov. Pritom kritizuje schizofréniu slovenskej spoločnosti, ktorá je v náhľadoch na Štúra rozpoltená. „Hodnotenie jeho počinu sa vždy pohybovalo medzi chválou a hanou, alebo ho vynášali, alebo ho udupávali do čiernej zeme.“ Nevyhýba sa však ani Štúrovmu súkromiu. „Ak vám vôľa posudzovať ma, povedal Štúr v článku K odohnaniu ovadov roku 1846, vezmite to... súďte ma po tom, ako verejne pôsobím, ale súkromnému môjmu životu dajte pokoj, do toho nikoho nič! Lež vy... vždy len do tmy súkromného života zaliezate a stadiaľ... potvárania na moju osobu vynášate."

Všetky tri eseje vyšli v 3. zväzku Vybraných spisov Alexandra Matušku, ktorý má názov Profily a portréty a ktorý vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave v roku 1972.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR