Osloboďte sa od strachu a pocitov viny: Otrok

„Túto knihu sa naozaj oplatí čítať, a nielen raz,“ tvrdí doktor Héctor Salama Penhos, rektor Gestalt University of America. „Jej štýl je príjemne priamy; príbeh ozajstný, nefalšovaný. Autor nás rýchlo a jednoducho sprevádza vesmírom mysle na miesto, kde môžeme nájsť svoje zdravé ja, ktoré zrejme môžeme počuť len vtedy, keď sami nemôžeme rozprávať.“

 

Kto z nás nebol a nie je otrokom svojich problémov či obáv?
Obviňujeme druhých zo svojich neúspechov a čakáme, kedy sa vyriešia naše problémy, kedy bude všetko dokonalé a my začneme žiť. Lenže toto je život. Ten prebieha práve teraz, pri čítaní týchto riadkov. Je to zázrak, no my ho vnímame ako samozrejmosť.

Otrok je silný, dojímavý príbeh  o mladom mužovi, ktorý sa po autonehode ocitá v bdelej kóme. Je ochrnutý, nedokáže komunikovať. Takto odrezaný od rodiny a priateľov vedie vnútorný rozhovor so svojím duchovným sprievodcom a s jeho pomocou sa obracia do seba.

 

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:

 

 

Hrdina knihy Otrok predstavuje nás všetkých. Vďaka nemu začíname chápať, že keď sa pred realitou pokúšame ujsť požívaním alkoholu a drog, sami sa oslepujeme pred zázrakmi okolo nás. Vďaka nemu začíname chápať, že si nevážime, čo máme, kým to nestratíme.
Je to óda na život, ktorý môže byť lepší, krajší a plnohodnotnejší.
Záleží len na nás. Záleží na tom, ako sa rozhodneme teraz. V tejto chvíli...

 

Anand Dilvar sa dlhodobo zaujíma o staroveké i moderné filozofie a techniky. V mexickom meste Valle Bravo založil meditačné stredisko Vision Quest Centre, ktoré navštevujú ľudia z celého sveta a kde už vyše pätnásť rokov organizuje konferencie, meditačné sústredenia a semináre.

 

Začítajte sa do novinky Otrok:

Keď som sa prebral, okamžite som si uvedomil, že sa stalo čosi veľmi zlé.

Oči ma boleli od prudkého svetla, no nemohol ich zatvoriť. Chcel som odvrátiť zrak, pohnúť rukami a zakryť si tvár, no nemohol som.

Celé telo som mal ochrnuté, vnímal som neznesiteľné bolesti a chlad, aký som dosiaľ nikdy nezažil.

Skúšal som sa zakričať, volať o pomoc, no márne. Z čohosi v ústach som mal pocit, akoby mi horelo hrdlo, a v ušiach mi hrozne hučalo.

Uplynulo niekoľko hodín a zmocňovalo sa ma zúfalstvo, ktoré sa postupne menilo na hrôzu, keď som sa napriek bolesti zmohol na niekoľko súvislých myšlienok...

 

Kde som?

Čo sa to so mnou deje?

Určite som mŕtvy...

 

Od bolesti, strachu a zlovestných myšlienok som stratil vedomie, a vďakabohu, na chvíľu som si oddýchol.

Neviem, či prešli hodiny alebo dni, keď som sa znova prebral.

Stále som sa nemohol hýbať, oči som mal dokorán. Bolesť trochu ustúpila, svetlo ma ešte oslepovalo, ale bolo to znesiteľnejšie. Vtedy som si uvedomil, že hučanie, ktoré som vnímal, bolo namáhavé dýchanie, hlboké, ťažké... no nepatrilo mne, o tom som nepochyboval.

Fyzické utrpenie mi otvorilo dvere k úplne novému druhu utrpenia – k duševnému zmätku a naliehavej potrebe nájsť odpovede na otázky:

 

Som naozaj mŕtvy?

Koho to počujem dýchať?

Čo mi spôsobuje bolesť v hrdle?

 

Po troške, kúsok po kúsku, sa mi začali vracať spomienky z predošlého dňa – párty, pijatika, hádka s Laurou, naliehanie Edwarda, aby som vyskúšal tú sprostú drogu. Jeho fascinovala.

 

„Prosím ťa, prestaň piť! Nevidíš, ako sa ničíš?“ kričala Laura. „To chceš? Chceš sa zničiť?“

„Nechcem zomrieť – chcem iba uniknúť.“

„Uniknúť – pred čím? Si blázon.“

„Áno, som blázon a nechápeš ma. Nikto ma nechápe...“

Hodil som do seba dve modré tabletky od Edwarda. Na viac som sa nepamätal

 

„Ach Bože! Konečne som to dokázal. Je po mne.

To hádam nie je možné. Čo sa so mnou deje? Prečo sa nemôžem pohnúť? Prečo nemôžem zatvoriť oči?

Ten debil ma otrávil, pomyslel som si. Teraz som v pekle a platím za to, čo som urobil... Je to ešte horšie, než by som si vedel predstaviť.

 

Neveril som v život po smrti, no teraz sa mi zdalo, že iné vysvetlenie neexistuje.

 

  Pane Bože, prosím ťa! Prosím ťa odpusť mi! Daj mi ešte šancu...

 

Myšlienky sa mi prerušili, keď som zaregistroval, ako sa otvárajú dvere.

Počul som ženský hlas:

 

„Aký hluk robí tá stará rachotina,“ povedala.

„Máme iba tú. Vieš, aká je toto nemocnica,“ odpovedal muž.

„Naozaj máme iba jeden prístroj na umelú respiráciu?“

„Nuž, je to jednoducho tak. Musíme s tým robiť najlepšie, ako vieme.“

„Čo sa mu stalo?“

„Vyzerá naozaj úboho. Nepozrieme sa naňho?“

 

Cítil som, že ma odkrývajú, a videl som ženu v bielom plášti. Zdesene na mňa hľadela.

 

„Prebral sa.“

 

Muž vedľa nej sa nahol, aby ma videl lepšie.

„Nie, takto vyzeral, keď ho priviezli. Keď ho vyložili na urgentnom príjme, povedali, že mal haváriu, no bol na mol. Kým bol pri vedomí, stále opakoval: Laura, prepáč. Potom upadol do kómy teraz to vyzerá ako rigor mortis – nemôžeme mu zatvoriť oči.“

„Chudák. Bolo by preňho lepšie, keby zomrel.“

„Myslíš, že by sme ho mali odpojiť? Teraz tu budeme udržiavať pri živote zvädnutú kvetinu na lôžku, ktoré potrebuje niekto iný. Zbytočné plytvanie elektrinou.“

„Myslíš si, že nás vidí alebo počuje... cíti niečo?“

„Samozrejme, nie, sleduj...“

 

Videl som, ako sa k posteli blíži nejaká trubica, v ramene som pocítil prudké bodnutie.

 

  To bolí, vy potvory. Ja žijem... Prebral som sa. Pomôžte mi!

 

Zbytočná námaha.

 

„Môžeš mu vymeniť infúziu, keď sme už tu,“ ozval sa muž. „Niekto by mal poliať túto kvetinu.“

 

Obaja sa schuti zasmiali, mňa sa zmocnilo zúfalstvo a hnev.

Muž odišiel. Žena vymenila fľašu zavesenú na posteli a rýchlo sa pobrala za ním.

Teraz som dostal niekoľko odpovedí. V duchu som si zopakoval ich rozhovor:

 

„Nehoda...“

„Upadol do kómy...“

„Laura, prepáč...“

„Niekto by mal poliať kvetinu...

„... poliať kvetinu...“

„... kvetinu...“

 

Milan Buno, literárny publicista