Országh po operácii už zarezáva vo Švédsku.

Na majstrovstvách sveta vo Viedni ste si vážne zranili koleno. Čo sa vlastne za ten dlhý čas u vás zmenilo?
- Snažil som sa naberať kondíciu, veľa som rehabilitoval. Nebolo to nič príjemné, ale som rád, že som sa z toho dostal a môžem vôbec túto sezónu ešte hrať hokej.
Mali ste potrhané väzy v ľavom kolene. Museli ste podstúpiť aj plastiku?
- Nie, našťastie nie. Zošívali mi bočný a predný krížny väz. Reparovali iba tie roztrhnuté časti.
Neuvažovali ste o možnosti nechať si ju urobiť, aby ste s tým mali pokoj?
- Mám tam stále zdravý kus väzu, bola by škoda nahradiť ho niečím umelým. Môže to držať, ale nemusí. Plastika sa dá urobiť hocikedy.
Zámorské kluby však podmienili váš návrat do NHL práve týmto chirurgickým zákrokom...
- Áno, bolo to tak. V Amerike sú iné metódy, ale ja som už začal s tréningom. Nechcel som tých päť mesiacov len tak hodiť za hlavu a ísť na plastiku. Koleno zatiaľ drží, ja som spokojný. Uvidíme, čo bude ďalej.
Je pre vás pôsobenie za morom stále otvorenou záležitosťou?
- Otvorené to je, ale či je šanca, to sa dá ťažko povedať. Boli nejaké ponuky, ale je to dosť komplikované. Podpísali novú zmluvu medzi IIHF a NHL a je tam trochu chaos. Viem, že sa objavili informácie, že ja musím zostať do konca sezóny vo Švédsku, ale volal mi agent a povedal, že to nie je pravda. Ak bude o mňa záujem, môžem odísť. Druhá strana však tvrdí niečo iné.
Máte štatút voľného hráča pre zámorie?
- Áno, môže si ma vybrať ktorýkoľvek tím. Zložitejšie je to
v tom, že keby som podpísal zmluvu, klub ma musí dať na 24 hodín na waiver listinu a odtiaľ ma môže získať iný klub, ktorý dá vyššiu ponuku. Ja sa môžem dohodnúť s jedným tímom, no môžem skončiť niekde úplne inde.
Ako ste vnímali situáciu pred začiatkom NHL, keď sa rozhodovalo o štarte?
- Výsledok nie je pre hráčov najlepší. Keby sme vedeli, ako sa to skončí a kam to až vedenie NHL doženie, boli by sme hrali radšej za tých podmienok, aké boli predtým. Dali sme sa na boj, bojovali sme, ale dá sa povedať, že sme prehrali na plnej čiare.
Považujete plošné zníženie platov a zavedenie stropu za prehru hráčskej asociácie?
- Bolo jasné, že platy sa budú znižovať, no ten strop mal byť pôvodne vyšší. Čo viem od chalanov, kluby im stále strhávajú veľké sumy. Nezarábajú totiž toľko, ako by si predstavovali.
Momentálne hráte vo švédskej Luley. Vyhovuje vám škandinávsky hokej?
- Áno, bol som predtým
v Djurgaardene, takže som vedel, do čoho idem. Navyše, sú tam naši chalani Jaro Obšut a Ľuboš Bartečko, je tam viac Čechov a aj český tréner. Klub za mnou poslal lekára, aby zistil môj stav. Ten mi dal zelenú, preto som sa rozhodol, že tam idem a zatiaľ  som spokojný.
Cítite v plnej záťaži nejaké bolesti v kolene alebo je to úplne
v poriadku?
- Samozrejme, že koleno cítim. Nie je tam ešte úplne v poriadku sval. Horšie  však je, že sa mi začína ozývať druhá noha. Ľavú podvedome šetrím a pravú zaťažujem viac. Vyzerá to, že sa budem sústrediť len na švédsku ligu
a reprezentáciu vypustím. Aby som to zbytočne nesilil a nespôsobil si ďalšie zranenie.
Naskočili ste do rozbehnutej sezóny. Mali ste veľké resty? Naháňate ešte aj teraz kondičku?
- Áno, nemyslel som si, že to bude až také zlé. Päť mesiacov je veľký výpadok a nevýhoda je, že tú operovanú nohu zaťažujem iba na nejakých 70 percent. O to viac sa musím snažiť pravou a cítiť to, je to iné. Som typ hráča, ktorý v lete potrebuje trénovať, aby mal v zime z čoho čerpať. Tým, že som vlastne celé leto iba rehabilitoval, chýba mi to a začínam to cítiť.
Ako vyzeralo tých päť mesiacov, počas ktorých ste museli nútene oddychovať? Nešlo vám to už trochu na nervy?
- Určite áno. Bola to denno-denná rehabilitácia na Sliači, tréning v posilňovni. Doma
v Banskej Bystrici som sa venoval nášmu penziónu, ktorý sme opravovali. Dni ubiehali v pohode, len som bol trochu nesvoj, keď už ostatní chalani išli na ľad a ja som ani nebicykloval. Videl som ich ako trénujú, odchádzajú do Ameriky a ja som bol stále doma. Nebolo to príjemné, ale čo sa dá robiť. Je to súčasťou hokeja.
Ubíja to človeka aj psychicky?
- Niekedy to bolo veľmi náročné. Chcel som skočiť na bicykel, na ľad a nešlo to. Nechcel som to urýchľovať, aby som si neublížil. Hovoril som si, že niektorí hráči museli vynechať celú sezónu a sú na tom horšie. Snažil som sa byť trpezlivý.
Pripúšťali ste si možnosť, žeby ste v tejto sezóne vôbec nehrali?
- Áno a pomaly som sa na to psychicky pripravoval. Keď prišiel doktor zo Švédska a dal mi zelenú, bol som rád, že som dostal šancu. Nebol som si však istý tým, ako sa bude koleno správať v záťažových situáciách, v súbojoch pri mantineloch. Zatiaľ však drží.  
Bola teda ponuka zo Švédska pre vás výzvou?
- Samozrejme, ale hlavne som chcel hrať hokej. Dúfam, že počas sezóny všetko dobehnem. Možno príde aj šanca z NHL. Uvidím, ako bude slúžiť zdravie.
Nádej z NHL teda stále bliká?
- To áno. Agent mi volá, že je záujem, kluby sa na mňa pýtajú. Momentálne si však nie som istý, či je moje telo pripravené na NHL. Je tam oveľa väčšia záťaž. Podľa všetkého dohrám sezónu
v Európe a v lete sa dobre pripravím.

Nechcem zbytočne držať miesto

Olympiáda v Turíne láka všetkých. Hokejisti to majú dosť ťažké, hlavne tí z Európy. Základ mužstva trénera Františka Hossu budú totiž tvoriť hráči z NHL. O miesto musí tvrdo bojovať aj Vladimír Országh. „Musím sa ešte porozprávať s trénerom, lebo to koleno ma dosť zaťažuje. Musím prehodnotiť situáciu,“ povedal realista Országh a jedným dychom dodal: „Nechcem niekomu zbytočne držať miesto v tíme.“ Takéto slová často nepočuť. Predsa len olympijské hry sú pre každého športovca obrovským lákadlom. Rodák z Banskej Bystrice si je vedomý, že konkurencia je veľká. „Viacero hráčov je na jednej úrovni a ja viem, že kondične na tom nie som najlepšie. Koleno sa pomaly začína ozývať,“ doplnil Országh. Svoje šance chce zhodnotiť reálne. „Ak mám byť pripravený iba na 60-70 percent, nemá to význam a nebudem držať miesto niekomu inému, kto má za sebou dobrú sezónu,“ uzavrel olympijskú kapitolu Vladimír Országh.

Lucia Petrincová, Marián Korbel