Orgány verejnej moci majú hľadať spôsob, ako vyhovieť podnetu

Bratislava 3. januára (TASR) - Orgány verejnej správy by sa mali snažiť správať k občanom ústretovo a najprv preveriť všetky možnosti, ako možno podnetu od občanov vyhovieť. Až v prípade neúspechu takéhoto postupu vydávať zamietavé stanoviská. Na margo zamietnutia žiadosti občanov Tešedíkova na premenovanie ich obce to v rozhovore pre TASR povedala verejná ochrankyňa ľudských práv Jana Dubovcová.


Dodala, že ohľadom novoprijatého zákona o hmotnej núdzi pripravuje podanie na Ústavný súd (ÚS) SR a v parlamente ešte stále nerokovali o mimoriadnej správe, ktorou ombudsmanka reaguje na porušovanie práv maloletých rómskych detí.

"Začala som v priebehu roka robiť aj veci, ktoré predtým verejný ochranca práv nerobil. Okrem vybavovania podnetov robíme aj systémové prieskumy fungovania orgánov verejnej správy," povedala Dubovcová, ktorá chce do portfólia týchto prieskumov na budúci rok zaradiť aj otázku seniorov.


Jednou z veľkých tém tohto roka boli zmeny vo vyplácaní sociálnych dávok. Podľa nového zákona o hmotnej núdzi, pokiaľ obec ponúkne sociálne odkázanému občanovi prácu, musí odpracovať aspoň 32 hodín mesačne. Inak nemá nárok na dávku vo výške približne 60 eur. Prezident mal pochybnosti o tom, či je tento zákon v súlade s ústavou. Aký je váš názor, je tam riziko protiústavnosti?
Na takto položenú otázku môžem odpovedať iba to, že v zákone sú niektoré ustanovenia, ktoré podľa môjho názoru nie sú v súlade s ústavou. Ale jediný, kto je kompetentný na takúto dilemu odpovedať, je Ústavný súd (ÚS) SR. Preto sa ako verejný ochranca práv obrátim v priebehu januára na ÚS a požiadam o to, aby sa začalo konanie o súlade niektorých ustanovení tohto zákona s Ústavou SR.

Čo budete namietať?
Budem namietať viac vecí. Práve pripravujeme návrh na začatie konania na ÚS, takže to nebudem rozoberať do detailov. Ale v zásade máme viacero otáznikov nad tým, či zákonná úprava, ktorá viaže poskytnutie dávky v hmotnej núdzi na nejakú povinnosť, je v súlade s ústavou. Ja sa domnievam, že nie. Je viac oblastí, o ktorých si myslím, že táto právna úprava nezodpovedá ústave.

Existujú úvahy, podľa ktorých by parlament v prípade, že ÚS označí zákon za protiústavný, mohol zmeniť ústavu a vlastne ju dať do súladu s týmto zákonom. Bol by to podľa vás korektný spôsob riešenia?
Zachytila som to aj ja. Existuje nález ÚS, ktorý, hoci v inej súvislosti, ale predsa len hovorí o tom, že ani ústavným zákonom nie je možné meniť princípy právneho a demokratického štátu a princípy, na ktorých je ústava založená. Počkáme si na nález ÚS a na to, aké bude ďalšie konanie zodpovedných inštitúcií. Nebol by to najlepší príklad fungovania demokratického a právneho štátu, ak by nastala situácia, že ÚS povie, že niektoré ustanovenia zákona sú v rozpore s ústavou a následne by prišla iniciatíva zmeniť ústavu tak, aby bol prelomený nález ÚS.

Nedávno sa na vás obrátili občania Tešedíkova, ktorí opäť neuspeli so žiadosťou, aby ich obec získala svoj pôvodný názov Pered. Žiadosť ste odložili s tým, že v tejto veci nie ste oprávnená konať. Prečo, netýkala sa táto žiadosť ich ľudských práv?
Zmena názvu?

Áno ...
Nie, zmena názvu obce sa netýka základných ľudských práv. Nie je to žiadne základné ľudské právo alebo sloboda, ako sa bude volať určité mesto alebo územie. Riešila som však otázku obecného referenda. Je to veľmi citlivá záležitosť. Okrem toho, že som odložila podnet v časti, ktorá smerovala voči vláde Slovenskej republiky, na ktorú sa pôsobnosť verejného ochrancu práv nevzťahuje, som verejne vyjadrila svoje stanovisko, pokiaľ ide o prístup k výsledkom obecného referenda. Poukázala som na to, že orgány štátu mohli konať citlivejšie a vnímavejšie. Zákon im umožňoval konať aj tak, aby sa na ministerstve kultúry najprv overilo, či navrhovaný názov obce Pered, ktorý obyvatelia Tešedíkova veľmi chcú, čo už preukázali dvakrát vo verejnom hlasovaní, je možné včleniť do slovenského jazyka, a tak akceptovať vôľu obyvateľov obce. Ak by však výsledkom odborného posúdenia bolo, že názov Pered je v takom zásadnom rozpore s pravidlami a slovotvorbou slovenského jazyka, že ho nie je možné do neho včleniť, bol by to dôvod na odmietnutie výsledkov obecného referenda. K takémuto odbornému postupu neprišlo, iba sa začalo špekulovať o tom, akého pôvodu je toto slovo. Pritom názov je starobylý, prvá písomná zmienka o ňom pochádza z polovice 13. storočia...

To asi nie je podstatné...
Vôbec to nie je podstatné. Podstatná je iná otázka. Ak zákon ukladá, aby názvy obcí boli v slovenskom jazyku, potom by podľa môjho názoru bolo minimálne slušné a v súlade s dobrými mravmi a princípmi právneho štátu, aby si štát, alebo jeho orgány najprv zistili, či je navrhovaný názov obce naozaj v takom príkrom rozpore so slovenským jazykom, že navrhovaný názov obce do neho nie je možné včleniť. Ak by to bolo tak, že jeho dodatočné včlenenie nie je v zásadnom rozpore s pravidlami slovenského jazyka, bolo by vhodné ho do neho zaradiť, čím by bola splnená aj zákonná podmienka, že názov obce je v slovenskom jazyku. Z tohto dôvodu by som očakávala ústretovejšie správanie zodpovedných štátnych orgánov k výsledkom obecného referenda.

Nemusíte konať len na základe podnetu, ale aj z vlastnej iniciatívy. Ako to bolo v tomto prípade?
Dostala som podnet. Podávatelia nechceli, aby boli údaje o nich zverejnené. Preto moja odpoveď neobsahuje údaje o podávateľoch, ale je celá zverejnená na našej internetovej stránke. Je možné sa s ňou oboznámiť a prečítať si argumentáciu verejného ochrancu práv. Aj jeho stanoviská môžu ovplyvňovať právne vedomie v štáte. Z môjho stanoviska v tejto veci vyplýva odporúčanie pre orgány verejnej správy, aby sa snažili správať k občanom ústretovo. Aby pri vybavovaní veci najprv využili všetky možnosti, ako ich uskutočniť a usporiadať. V prípadoch, ak ide o verejný prejav vôle v referende, by takto mali vždy postupovať. Veď moc štátnych orgánov pochádza od ľudu. Ak by v tomto prípade argumentovali tým, že názov obce Pered sa pre nezlučiteľný rozpor so slovenským jazykom nemôže stať jeho súčasťou, a preto nemožno splniť zákonnú podmienku a vyhovieť referendu, bolo by to akceptovateľné. Ale to sa nestalo. Odpoveď na otázku, či sa názov Pered môže alebo nemôže stať súčasťou slovenského a štátneho jazyka, stále nemáme. Namiesto toho sa tu začalo verejne maturovať nad tým, akého pôvodu je slovo Pered, či maďarského, či slovenského, a to mohlo oživiť a nanovo spustiť aj nacionalistické vášne, pritom úplne zbytočne.

Mimovládne organizácie rady porovnávajú situáciu v rôznych krajinách z hľadiska ľudských práv. Ak by ste z pozície ombudsmanky mali porovnať situáciu na Slovensku v roku 2012 a 2013, aký by bol výsledok?
Je pre mňa ťažké porovnávať to. Nastúpila som do tejto funkcie v marci 2012. Začala som v priebehu roka robiť aj veci, ktoré predtým verejný ochranca práv nerobil. Okrem vybavovania podnetov robíme aj systémové prieskumy fungovania orgánov verejnej správy. S predchádzajúcim obdobím preto môžem porovnať len výsledky z vybavovania podnetov. Tie sú približne rovnaké, aj čo do počtu podaní, aj čo do zistenia porušení základných práv a slobôd osôb. Ale už máme aj výsledky z inej činnosti. Napríklad robili sme prieskum v reedukačných centrách, vo väzniciach, dokončovali sme systémový prieskum vykonávania funkcie kolízneho opatrovníka, prieskum prístupu cudzincov k právnej pomoci, prieskum prístupu rómskych detí k vzdelávaniu. Zistenia sme vyhodnotili, navrhla som opatrenia a ako budú opatrenia orgánmi verejnej správy realizované, budeme vidieť v priebehu budúceho roka. Budem sledovať, či majú nejaký vplyv na ich činnosť, či sa mení ich prax, alebo je stále rovnaká. Ak bude rovnaká, budem biť na poplach. To je úloha verejného ochrancu práv.

Prečo ste sa rozhodli pre tieto projekty?
V zákone je výslovne uvedené, že verejný ochranca ľudských práv môže konať na základe podnetu, ale aj na základe vlastnej iniciatívy. Ja som okrem podnetov začala konať aj na základe vlastnej iniciatívy. Z poslania verejného ochrancu práv vyplýva, že by sa mal zaoberať aj celkovými oblasťami, v ktorých štát uplatňuje svoju politiku a v ktorých pôsobia orgány verejnej správy. To je napríklad poskytovanie výchovy deťom, nad ktorými zodpovednosť zobral štát, alebo oblasť vzdelávania, sociálnych vecí, zariadení, v ktorých sú z rôznych dôvodov umiestnené fyzické osoby, aj väzni a pod.

Boli signály, že situácia v tejto oblasti nie je v poriadku?
Áno, boli také signály. V budúcom roku sa chcem venovať aj postaveniu a právam seniorov. Je veľa oblastí, do ktorých verejný ochranca práv v každej krajine vstupuje a zisťuje, akým spôsobom štát a orgány verejnej správy plnia svoju úlohu v oblasti ochrany základných práv a slobôd. Úlohou verejného ochrancu práv je spätná väzba, ktorú týmto orgánom alebo najvyšším predstaviteľom štátu v Národnej rade (NR) SR dáva preto, aby na základe toho mohli robiť opatrenia, prípadne aj zmeny právnej úpravy.

Na parlament ste sa obrátili aj s mimoriadnou správou. Čoho sa týkala?
Stalo sa historicky prvýkrát, že sa verejný ochranca práv obrátil na Národnú radu SR s mimoriadnou správou. V zákone o verejnom ochrancovi práv je uvedené, že keď zistí zásadné porušovanie základných práv alebo porušovanie práv vo väčšom rozsahu, môže sa obrátiť s mimoriadnou správou na NR SR, ku ktorej môže pripojiť aj žiadosť o jej prerokovanie na najbližšej schôdzi Národnej rady. Mne sa pri preskúmavaní podnetov stalo, že som narazila nielen na zásadné porušovanie ľudských práv, ale aj na ich porušovanie väčšieho rozsahu. Týka sa to veľkého počtu rómskych detí a ich prístupu k vzdelávaniu. Bola to situácia, keď som sa jednoznačne na NR SR s mimoriadnou správou obrátiť musela a pre závažnosť veci som žiadala o jej prerokovanie na najbližšej schôdzi. Kvôli deťom ma mrzí, že sa ňou NR SR, napriek závažnému obsahu, doteraz nezaoberala.

Čo bolo obsahom tejto správy?
Napríklad som navrhla opatrenia, ktoré by NR SR mala prijať, aby sa predišlo ďalšiemu porušovaniu práva na prístup k vzdelávaniu tých rómskych detí, ktoré majú ísť na zápis do školy v januári 2014. Reflektovala som na desaťročné priebežné informácie a podrobné správy mimovládnych organizácií, ale aj na informácie z iných zdrojov, ktoré poukazovali veľmi fundovane na to, že porušujeme práva rómskych detí na prístup k vzdelávaniu a k vzdelaniu. Kancelária verejného ochrancu práv v praxi overila, že je to skutočne tak. Náš prieskum potvrdil, že postupom orgánov verejnej správy je prístup veľkej časti maloletých rómskych detí k vzdelávaniu systémovo nastavený tak, že deťom zo sociálne slabého prostredia porušujeme právo na prístup k vzdelaniu a k vzdelávaniu.

Je to ten problém, že sa do osobitných škôl preraďujú aj deti, ktoré majú dostatočné schopnosti na absolvovanie klasickej základnej školy?
Medzi deťmi a ľuďmi, ktorí s nimi robia pohovory, je jazyková bariéra. Je tam aj sociálna bariéra. Keď tieto deti prichádzajú bez akejkoľvek prípravy a pomoci na vstupný pohovor, často sa stane, že sú zaradené do špeciálnej triedy, školy, s odôvodnením, že im takto chceme pomôcť. Veľká časť detí je sem zaradená iba z dôvodu, že pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia, teda nie zo zdravotných dôvodov. Následne deti nie sú takmer nikdy preradené do riadnej triedy, školy. Špeciálna školská vzdelávacia vetva je systémovo nastavená tak, že jej absolventi spravidla nemajú vzdelanie na takej úrovni, ako žiaci z normálnych základných škôl. Z toho vyplýva, že tieto deti nemajú šancu dosiahnuť maturitu ani sa dostať na vysokú školu. A to ani v prípade, ak by to bol rovno génius. Boli sme konfrontovaní s tým, že do týchto špeciálnych škôl je zaraďované veľmi vysoké percento práve rómskych detí. Vysoké percento rómskych detí, zaradených do špeciálnych tried, samotné poukazuje na to, že nemôže ísť iba o deti, ktoré majú nejakú formu mentálnej poruchy. Teda nie sú to zdravotné dôvody, pre ktoré sú tie deti takto zaraďované. Samozrejme, v niektorých prípadoch to môže byť oprávnené, ale tie nemôžu predstavovať takéto vysoké percento.

Kedy ste parlamentu svoju správu predložili?
V auguste. Urobila som tak preto, aby pre deti, ktoré pôjdu na zápis v januári 2014, už mohli byť vytvorené také podmienky, aby sa im niekto aspoň zo dva mesiace pred pohovorom venoval, aby dostali pred pohovorom odbornú pomoc a prípravu. Tým by bolo možné ovplyvniť počty detí, ktoré budú zaradené do normálnych a do špeciálnych tried. Ale Národná rada SR sa správou v pléne, napriek tomu, že to tam bolo takto napísané, nezaoberala. Z toho dôvodu žiadne opatrenia dočasného charakteru prijaté neboli. To znamená, že deti, ktoré pôjdu na zápis v roku 2014, budú v rovnakej situácii ako v minulosti.

Prečo sa podľa vás parlament správou nezaoberal?
Domnievam sa, že preto, že súčasťou tej správy boli aj iné zistenia. Bolo to zistenie, ktoré sa týkalo okolností policajného zásahu v Moldave nad Bodvou. Vlastne sa týkalo konania ministra vnútra SR, ministerstva vnútra a Policajného zboru Slovenskej republiky. A bolo tam aj neoprávnené vysťahovanie alebo zasahovanie do základných práv a slobôd osôb v Košiciach, ktoré realizovalo mesto Košice. Ja osobne som si vysvetlila postup NR SR k tejto mimoriadnej správe tak, že Národná rada dala prednosť ochrane nominantov Smeru-SD, ktorými sú minister vnútra a primátor Košíc, pred ochranou základného práva rómskych detí na ich prístup k vzdelávaniu. Podľa mňa NR SR nemala záujem, aby sa preberali v pléne aj tie zistenia verejného ochrancu práv, ktoré sa týkali policajného zásahu v Moldave nad Bodvou a vysťahovania osôb v Košiciach a tomu obetovala aj ochranu záujmov maloletých detí z rómskej komunity. Som presvedčená o tom, že týmto postupom Národná rada vyslala do spoločnosti veľmi negatívny signál, ktorý časť našej spoločnosti mohla prečítať aj tak, že na rómskych deťoch, ľuďoch a na ich právach nezáleží a netreba ich dodržiavať. Alebo aj, že voči Rómom je možné používať aj neadekvátne policajné postupy a silu. Ak ma za tieto slová niekto napadne, že politikárčim, nie je to tak, robím to, čo verejný ochranca práv robiť má.

V akom štádiu je správa teraz?
Je predložená v Národnej rade Slovenskej republiky. Je len na predsedovi NR SR, či ju zaradí, alebo nezaradí do programu schôdze na prerokovanie. Podľa mňa by tak urobiť mal, môže ju kedykoľvek zaradiť. Od augusta na začiatku každej schôdze navrhuje skupina poslancov, aby bola správa do programu schôdze zaradená, ale sú prehlasovaní.

Aké najčastejšie podnety rieši verejný ochranca ľudských práv?
Najčastejšie podnety chodia napríklad na činnosť katastra nehnuteľností, kde máme na jednej strane orgán verejnej správy, na druhej strane nespokojného občana. Často chodia podnety na prieťahy v konaní pred súdom. Tu máme na jednej strane občana, ktorý je nespokojný a na druhej strane orgán štátnej moci, súd. Mnohé podnety sa týkajú stavebného konania, nespokojnosti s vybavovaním na úradoch, prichádzajú podnety, ktoré sa týkajú sociálneho zabezpečenia a rôznych dôchodkových dávok, iných dávok a dávok v hmotnej núdzi. V týchto prípadoch máme na jednej strane osobu a na druhej strane úrad. Podnety, ktoré môže verejný ochranca práv riešiť, sú tie, v ktorých preskúmava činnosť orgánu verejnej správy vo vzťahu k uvádzanému porušovaniu základného práva alebo slobody osoby. Približne polovica podaní sú také, ktoré nemôžem riešiť. Je to preto, lebo občan sa v nich sťažuje na veci alebo situácie, ktoré sa nevzťahujú k činnosti verejného orgánu, napríklad na suseda, na obchod, na firmu a pod.

Aké napríklad?
Napríklad neboli spokojní v obchode. Alebo sa dostali do situácie, akú dnes médiá označujú nálepkou "šmejdi". Napíše sem občan, že uzavrel nevýhodnú zmluvu a žiada o môj zásah. Verejný ochranca práv v takejto situácii nemôže pomáhať, nemá pôsobnosť v oblasti súkromného práva. Vždy, keď koná verejný ochranca práv, musí byť na jednej strane občan a na druhej nejaký orgán verejnej správy, úrad.

Takže nemôže ísť o problém medzi dvoma občanmi, alebo občanom a súkromnou firmou?
Nie. V takomto prípade sa snažíme dať aspoň usmernenie o tom, čo by občan v takejto situácii mohol urobiť. Okrem konania na základe podnetov, ako som už povedala, verejný ochranca práv koná aj z vlastnej iniciatívy. Sú ľudia, ktorí nikdy nenapíšu verejnému ochrancovi práv, ani netušia, že existuje verejný ochranca práv, dokonca ani to, že aj oni majú nejaké základné práva. Preto svoju činnosť nemôžem obmedziť iba na to, že budem riešiť len tých, ktorí sú ako-tak v obraze a obrátia sa na verejného ochrancu práv. Pokiaľ ide o fungovanie štátu vo vzťahu k občanovi, môže verejný ochranca práv skúmať niektoré systémové veci aj z vlastnej iniciatívy. Máme tematické celky, ktoré riešime a sú z toho zaujímavé výsledky. Niektoré inštitúcie ešte nezažili prieskum, aký robí verejný ochranca práv, a tak sa zamestnanci Kancelárie verejného ochrancu práv pri svojej práci stretnú aj s nepochopením.

V akých inštitúciách napríklad?
Napríklad polícia je taká precitlivená na akýkoľvek pohľad zvonka na jej činnosť, že už toto samotné je dôkazom, že v nastavení fungovania inštitúcie môže byť chyba. Aj niektorí predstavitelia súdnej moci sa bránia pohľadu zvonka na svoju činnosť.

Spomínali ste, že na budúci rok sa chcete venovať aj otázke seniorov. Sú aj nejaké ďalšie oblasti, ktoré chcete preskúmať?
Začali sme sa zaoberať problémami reedukácie a výchovy detí, problémami kolíznych opatrovníkov a ich fungovania v sociálnej oblasti, väzenstva a práv cudzincov. Vo svojej činnosti máme jednu takmer nedotknutú oblasť, a tou je ochrana práv seniorov. Budeme sa jej venovať v roku 2014. V budúcom roku budeme ďalej ťahať veci, ktoré sme už začali robiť, dbať na to, aby boli prijaté opatrenia a otvoríme ďalší nový priestor, ktorý sa týka práv seniorov. Ak niečo pribudne v priebehu roka, budeme sa tomu venovať. Napríklad policajný zásah v Moldave nad Bodvou (Budulovská) sme riešili na podnet občanov.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR