Oliver Andrásy : Dcérinho frajera by som hnal

Scénarista, režisér a moderátor známy aj ako inšpektor vedomostnej základne slovenského národa sa tiež občas pomýli a v hlave nosí aj poznatky, na ktoré by radšej zabudol. Prednedávnom spolu s Eňou Vácvalovou získali televízne ocenenie za reláciu Aj múdry schybí.
Myslíte, že sme ako národ zmúdreli, keď už vieme oceniť aj toho, kto  si z nás vystrelí?
- Dúfajme, že áno. A pokiaľ narážate na udeľovanie TOM-a, tak musím  povedať, že sledovanosť Aj múdry schybí bola vždy  väčšia ako Dereša, a napriek tomu Dereš vyhral už dvakrát. Neviem, či je tohtoročné víťazstvo Aj múdry schybí prielomom alebo len výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo.
Naďabili ste pri hľadaní vedomostných otázok pre divákov na také, na ktoré ste ani vy nevedeli odpoveď?
- Áno, ale nebolo ich veľa. Keď sme mali otázku, že koľko detí mali Adam a Eva, mysleli sme si, že dvoch: Kaina a Ábela. Diváci nám však potom napísali, že mali ešte ďalšieho syna Seta a podľa Biblie mnoho ďalších detí. A potom som sa ešte pomýlil, keď sme dávali otázku: Čo je to kamelot? My sme si mysleli, že na to je iba jedna odpoveď: Človek, ktorý predáva noviny. Ale vysvitlo, že kamelot bol aj stredoveký rytier, ktorý sa pohyboval okolo stola kráľa Artuša. To som nevedel.
Akým ste boli žiakom? Pamätali ste si všetko, čo vám tlačili v škole do hlavy?
- Všetko určite nie, ale paradoxné je, že najhorší som bol z humanitných predmetov. Mne nešli jazyky. Ruštinu som sa nebol schopný naučiť, ale ani zo slovenčiny som nebol extra dobrý. Okrem slohov, tie mi išli, ale gramatika nie veľmi. Ale vcelku dobrý som bol vo fyzike a v chémii. No a najhorší v telocviku.
Na čo by ste z toho, čo ste sa v škole naučili, najradšej zabudli, pretože vám to zbytočne zaberá miesto v pamäti?
- Neviem, načo sme sa učili rôzne diferenciálne rovnice alebo integrály. Priznám sa, že dnes by som už nevedel, čo si s nimi počať, napriek tomu,  že vtedy som sa to naučil.
Pamätáte si učiteľa, ktorý učil strhujúcim spôsobom?
- Na vysokej škole sme mali výborného pedagóga. Chudák, už je nebohý, bol ním docent Ivan Tomašov. Ten mi dal veľa zo svetovej žurnalistiky a ponúkol nám prehľad o rôznych formátoch. Predstavil nám napríklad časopis Playboy, ktorý  bol pre nás v časoch komunizmu nedostupný asi ako mesiac na nebi. Dal nám, skrátka, všeobecný prehľad o svetovej žurnalistike. Ale aj na základnej škole sme mali dobrú učiteľku slovenčiny, ktorá ma viedla k písaniu slohov a organizovala v nich súťaže, ktoré som ešte s jednou spolužiačkou na striedačku vyhrával. Priznám sa, že už neviem, ako sa volala. To ma však neskôr priviedlo k písaniu ako zamestnaniu.
A ako sa cítite v koži moderátora?
- Ja v prvom rade nie som moderátor, ale autor. Takých moderátorov, ako som ja, je veľa, ale myslím si, že takých autorov zábavných textov je málo. V tom sa cítim ťažko nahraditeľný. Ale ako moderátor som ľahko nahraditeľný. A ešte si myslím, že som dobrý v strižni. Tam som sa naučil sám ovládať počítače a dokážem s nimi čary.
Ako k vám prichádzajú tvorivé impulzy? Máte nástup tvorivého procesu zautomatizovaný alebo je spontánny?
- Netuším. Ja to volám zázrak. Pretože, keď nemusím písať, vôbec na to nemyslím. Na tvorbu začnem myslieť až v deň D, keď sa jej už musím venovať. A len čo text donahrávam, okamžite ho zabudnem. Nepamätám si ani to, kto bol hosťom. Úplne to vypustím z hlavy a snažím sa ju vyvetrať. Mám rád, keď mám pred ďalšou prácou pár dní prestávku.
Keď hlavu vetráte, čo v nej je?
- (Smiech.) Nič. Vtedy je prázdna ako dubový sud. Iba víno sa tam dá nájsť.
Rád vraj relaxujete v baroch a kaviarňach. Stretávate sa s priateľmi a bavíte sa o iných veciach?
- V baroch nie, v kaviarňach áno. Veľmi dbám o to, aby sme s kamarátmi nehovorili o zábavných reláciách, ale zistil som, že aj ľudia z iných profesií veľmi neradi hovoria o svojej práci. Napríklad môj kamarát, ktorý má stavebmnú firmu, mi povedal, že keď vidí miešačku, tak ho okamžite začne bolieť hlava.
Aké sú potom témy, o ktorých sa bavíte?
- Rôzne. Napríklad cestovanie.
Využili ste leto na cesty do cudzích krajín?
- V lete sme boli v Grécku, ale len za dcérou. A ešte v Portugalsku, kde sme si pozreli Lisabon a Porto. Vrchol sezóny sme však zažili vo februári, keď sme absolvovali veľký okruh Brazíliou od Fortalezy cez Rio de Janeiro až po vodopády Iguazu.
Máte z ciest nejaký zberateľský artikel?
- Fotky, ktoré si sami robíme. Máme album z každej cesty. Naposledy sa mi však fotoaparát pokazil a, samozrejme, práve vo vláčiku, ktorý ide  na Corcovádo. A ja som si chcel odfotiť Krista nad Riom, čo je najznámejší záber z toho miesta. Tak som sa v tom vláčiku pokúšal uprosiť svojich spoluturistov, ktorých som nepoznal, aby ma odfotili a potom mi záber posielali mailom. Nakoniec som si na letisku v Riu de Janeiro kúpil malý digitálny fotoaparát, ktorý, dúfam, aspoň rok vydrží.
Vraveli ste, že ste boli za dcérou v Grécku. Znamená to, že tam študuje, alebo žije?
- Nie, ona má tam frajera a študuje tu - na City univerzity. Od 15. júna bola na ostrove Samos. Takže sa po tri a pol mesiaci vracia. Ja však predpokladám, že keď sa skončí semester, zase tam bude chcieť ísť.
Dcéry bývajú na otcov naviazané.
- Ale hlavne otcovia bývajú naviazaní na dcéry. (Smiech.)
Vybrala si aspoň partnera podľa vášho obrazu?
- Neviem, asi nie.
Vnímate ho ako konkurenta?
- Ako konkurenta ho teda beriem. Ja by som ho zabil. Veď mi „odľúbil“ jedinú dcéru. (Smiech.) Ťažko to znášame. Jediná dcéra, ktorú sme tak piplali, zrazu inklinuje viac k nemu ako k nám. Najradšej by sme ho hnali, ale nepovedal som mu to. Veď on na to príde, keď sám bude mať dcéru. On si na to ešte spomenie, čo som asi cítil... Ale to sa ťažko vysvetľuje. Človek to pochopí, až keď sa ocitne v rovnakej situácii. Aj moju mamu, ktorá bola dosť žiarlivá a trošku zlostná na moju manželku, teraz už viac chápem. Ja som tiež bol jej jediný syn.
Ako ste sa stavali k tomu napätiu medzi mamou a manželkou?
- Ja som bol na strane manželky. Mama to, samozrejme, ťažko znášala. Preto sa snažím aj poučiť, aj spomenúť si na seba. Taký je už svet, že malý vtáčik z hniezda vyletí. Nie je možné, aby v ňom ostal naveky.
Vráťme sa ešte k vašej pracovnej partnerke. Iskrilo to medzi vami niekedy? Nestalo sa vám, že ste sa do seba jednosmerne alebo aj vzájomne zaľúbili?
- Nie, náš vzťah bol celoživotne viac pracovný. Ale jasné, že keď sme šli spolu na víno, tak nejaké sympatie medzi nami byť museli.
Aký ste k žene? Môže v kritických životných situáciách využiť vašu mužnosť napríklad na to, aby ste vyvalili dvere jej horiaceho bytu, alebo aby ste sa pobili s jej nepriateľom?
- Našťastie som sa v takej situácii ešte neocitol. (Smiech.) Ani nie som ten, čo by sa bil, pretože fyzická sila nie je moja silná stránka. Riadim sa heslom: Viac rozumom ako silou.
 
Galina Lišháková