Obyvateľom Kiribati, zaplavovaným morom, Nový Zéland azyl zatiaľ nedá

Wellington/New York 19. októbra (TASR) - Koncom septembra deportoval Nový Zéland zo svojho územia občana Kiribatských ostrovov, ktorému zodpovedné úrady odmietli udeliť štatút "klimatického utečenca" - vôbec prvého na svete -, keďže na to podľa nich neexistoval dostatočný dôvod. Obyvateľom koralových ostrovov Kiribati sa pritom doslova a dopísmena stráca zem pod nohami. Republika pozostávajúca z 33 koralových atolov a jedného koralového ostrova leží len tri až štyri metre nad hladinou mora a je tak jednou z krajín sveta, ktoré sú najviac ohrozené stúpaním hladiny morí v dôsledku klimatických zmien.


Ak bude hladina morí stúpať tak ako doteraz, Kiribati bude do konca 21. storočia úplne zaplavené. Jeho obyvatelia už teraz zápasia s problémami: príliv spôsobuje eróziu pobrežia, pitná voda je kontaminovaná morskou vodou a splaškami a orná pôda je slaná a neúrodná. Vláda Kiribati preto vlani kúpila 220 hektárov pozemkov na ostrove Vanua Levu, ktorý je druhým najväčším v súostroví Fidži, aby tak zabezpečila dodávky potravín pre svojich 112.850 obyvateľov a potenciálne aj nový domov pre nich.

Ioane Teitiota, ktorý sa z Kiribati na Nový Zéland presťahoval s manželkou v roku 2007 a narodili sa im tam aj ich tri deti, mohol byť prvým oficiálne uznaným klimatickým utečencom na planéte Zem, ale určite nie je ani prvým, ani posledným človekom, ktorého z jeho vlasti vyhnali zhoršujúce sa prírodné pomery. Teitiota navždy zostane tým človekom, ktorý na fenomén klimatického utečenca upozornil a upriamil pozornosť na to, že svet je na problémy ľudí ako on nepripravený, a to aj v oblasti legislatívy.

Problém utečencov, ktorých z domova vyženú klimatické zmeny, bude veľkou výzvou 21. storočia, tvrdia odborníci vo výročnej správy Global Estimates pri Nórskej rade pre utečencov. Len v roku 2013 sa kvôli prírodným katastrofám muselo presťahovať 22 miliónov ľudí, čo je trikrát viac než počet utečencov, ktorí sa vydali hľadať útočisko pred vojnovým konfliktom vo vlastnej krajine. Spomedzi 22 miliónov utečencov odchod 31 percent spôsobili hydrologické nešťastia – povodne - a 69 percent vyhnali z domovov meteorologické úkazy: búrky, uragány, tajfúny.

Aj keď niet svetadielu, ktorému by sa prírodné nešťastia vyhli, najviac je nimi postihnutá Ázia, kde sa dalo do pohybu 19 miliónov ľudí. Krajinami, kde za posledných šesť rokov zaznamenali najviac klimatických utečencov, sú Filipíny, Čína, Pakistan, Bangladéš, Nigéria a USA, ktorá je spolu s Japonskom jediným takto postihnutým "bohatým" štátom.

Podľa spomínanej správy osem z najzávažnejších prírodných katastrof sa v roku 2013 odohralo v subsaharskej Afrike a v súvislosti s ňou hrozí riziko, že v budúcnosti bude dôsledkami klimatických zmien postihnutá ešte viac, najmä v dôsledku rastu pôrodnosti.

Vedci spájajú nárast počtu klimatických utečencov práve s nárastom počtu obyvateľstva, ktoré sa potom sústreďuje v mestách ležiacich v rizikových oblastiach. Vedci upozornili, že kým počet obyvateľov sveta vzrástol od 70. rokov o 100 percent, obyvateľstvo miest o viac než 300 percent. Preľudnenie sveta však nie je jedinou príčinou: v hre je aj zvyšujúci sa počet prírodných katastrof.

Podľa Francoisa Gemenna, odborníka na klimatickú migráciu, je táto tendencia tesne spojená s otepľovaním planéty. Vysvetlil, že tajfúny a uragány tu boli síce vždy, ale nikdy neboli také silné, také časté a také nepredvídateľné ako v posledných rokoch. Ľudia, ktorí sú vystavené týmto katastrofám, pritom podľa Gemenna nie sú pravými klimatickými utečencami – na rozdiel od obyvateľov tichomorských ostrov, ktorí sú doslova odsúdení na odchod z vlasti, keďže ich odtiaľ vyháňa zvyšujúca sa hladina mora.

Gemenne upozornil na to, že prírodná katastrofa je v prvom rade sociálnou katastrofou. Vedec tvrdí, že zemetrasenie v púšti nie je katastrofou, stáva sa ňou až vtedy, keď sa spojí so zraniteľnosťou človeka. V dlhodobom horizonte sa preto ako nutnosť javí plánovanie rozdelenia populácie, keď treba z preventívnych dôvodov presťahovať do bezpečia ľudí žijúcich v rizikových oblastiach.

Rezervy sú aj v oblasti urbanizmu: treba napríklad stavať ochranné hrádze či stanoviť stavebné normy tak, aby sa znížil dopad prírodných nešťastí na obyvateľstvo.

Príkladom takéhoto prístupu je Holandsko, kde dve tretiny územia ležia pod hladinou mora a ktoré nedávno oznámilo investíciu vo výške 20 miliárd dolárov na boj proti stúpajúcej hladine mora. Niečo také si však môže dovoliť len prosperujúca krajina, nie chudobný tichomorský ostrov, upozornil vedec, ktorý preto apeloval aspoň na zdokonalenie varovného systému. Podľa Gemenna práve v tejto oblasti je toho ešte veľa, čo treba naprávať.

Je pravda, že do kauzy Ioaneho Teitiotu asi veľa ľudí o ostrovoch Kiribati ani netušilo, ako však upozornila Americká akadémia vied vo svojom časopise Proceedings of the National Academy of Sciences (PNAS) z 12. októbra, môže sa stať, že v dôsledku klimatických zmien skončia pod vodou aj Miami či New Orleans a ďalšie slávne americké mestá.

"Osud mnohých miest závisí od našej voľby vo veci emisií CO2, ale podľa našej analýzy je pre určité (mestá) už veľmi neskoro," napísal autor štúdie Ben Strauss.

Dodal, že je veľmi ťažké vymyslieť, ako dlhodobo chrániť Miami na Floride, kde sa nachádza najviac miest v USA ohrozených stúpajúcou hladinou morí. Okrem Floridy je tento problém akútny aj v Kalifornii. Lousiane a New Yorku. Strauss upozornil, že situácia New Orleansu je v porovnaní s Miami ešte horšia a podľa katastrofického scenára New Yorku hrozí, že v roku 2085 bude neobývateľný.

Americkí vedci vo svojej správe konštatujú, že hladina morí môže do roku 2100 stúpnuť o 4,3-9,9 metra, ak sa nepodarí znížiť využitie energie z fosílnych palív. Uviedli tiež, že nie je možné predvídať, v ktorom období dôjde k zvýšeniu hladiny morí. Tento dramatický vývoj by však mohol zvrátiť rozhodný krok – keby ľudstvo do roku 2050 znížilo emisie na úroveň blízku tej, ktorá bola zaregistrovaná v roku 1950.

Autori štúdie ponúkajú dva scenáre. Podľa jedného sa emisie CO2 neznížia a pridajú sa ku komplikáciám spojeným s roztápaním ľadovcov v Antarktíde, čo je podľa časti vedcov už nezvratný proces. Druhý scenár je radikálnejší a ráta s tým, že ľudstvo sa na maximum produkcie CO2 dostane v roku 2020.

Klimatická konferencia, ktorá sa o mesiac začne v Paríži, pritom ako jeden z cieľov pre ľudstvo navrhne znížiť do roku 2050 emisie CO2 o 50 percent – na úroveň z roku 1990 - a do roku 2100 dosiahnuť stav uhlíkovej neutrality, čo je stav, keď ľudstvo vyprodukuje len toľko uhlíka, koľko ho planéta dokáže vstrebať.






Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR