Obec Hertník si onedlho pripomenie dve významné výročia

Hertník 29. augusta (TASR) – Šarišská dedina Hertník, okres Bardejov, leží v západnej časti Bartošovskej kotliny, na úpätí pohoria Čergov, 12 kilometrov od okresného mesta. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1351. Obyvateľstvo sa tu živilo hlavne poľnohospodárstvom a spracovaním dreva.


Názov obce bol pôvodne nemecký, podobne ako názvy susedných dedín. V prvých listinách sa spomína pod názvom Herkenecht vo význame "pán sluha", takto pravdepodobne prezývali zástupcu vlastníka tohto panstva. Neskôr sa názov vyskytoval v rôznych variáciách až nakoniec sa ustálil ako Hertník.

Bohatú históriu dediny, ktorú v minulosti pozdvihol hlavne šľachtický rod Forgáčovcov, dokumentujú významné architektonické pamiatky a dominanty dediny. Je to hlavne kaštieľ a kostol sv. Kataríny. Okrem toho je tu niekoľko menších sakrálnych stavieb a kópia pôvodnej sochy Antona Paduánskeho.

Starosta obce Jozef Semanek vysvetľuje, že o Hertníčanoch sa často hovorilo, že neveria ničomu, o čom sa sami nepresvedčia. Sú to však bohabojní, pracovití ľudia so zmyslom pre hudbu, tanec, rytmus a potrpia si na zovňajšok a to nielen vo sviatky, ale aj v bežné dni.

"Takto sa to píše v pamätných knihách. V podstate sme však obyčajní ľudia, hrdí na svojich predkov, zvyky a svoju rodnú dedinu," dodáva starosta obce.

V súčasnosti má obec vyše 1020 obyvateľov. Je tu pošta, škola, materská škola i nákupné stredisko a ďalšie vybavenie, ktoré patrí ku kompletnej infraštruktúre.



"V posledných rokoch sa obci podarilo výrazne investovať do obnovy komunikácií. Zostávajú nám ešte dve lokality, ktoré by sme chceli dokončiť v nasledujúcich dvoch rokoch. Sme radi, že sa nám podarilo obnoviť školu a vytvoriť pri nej aj malý oddychový areál," vysvetľuje Semanek.

Obec sa chce uchádzať o ďalšie peniaze na rekonštrukciu domu služieb a rovnako plánujú vybudovanie chodníkov na frekventovanejších komunikáciách. V územnom pláne je vyhradené miesto aj pre ďalší oddychový areál. Súkromný prevádzkovateľ bioplynovej stanice by tak mohol využiť prebytočné teplo na vyhrievanie bazéna.

Starosta tvrdí, že dedina má všetko, čo by mala mať a teraz sa snažia, aby sa ľudia k sebe dostali bližšie.

"Prišli spoločenské zmeny, prudký rozmach techniky a zrazu ako keby sused nepoznal suseda. Tá doba oddelila ľudí, my chceme teraz urobiť niečo, aby sa znovu stretávali čo najviac," hovorí starosta obce.

K dispozícii majú pekný areál s rekreačnou chatou a rybníkom, ktorý využívajú na spoločenské stretnutia, opravený futbalový štadión a dobre fungujúci turistický oddiel.

Práve tieto skutočnosti chce vedenie obce v budúcom roku využiť pri usporiadaní osláv 665. výročia prvej písomnej zmienky a pripomenúť si aj 80. výročie založenia Futbalového klubu Čergov Hertník.

Kostol sv. Kataríny ukrýva vzácnu relikviu

Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Hertníku, okres Bardejov, ukrýva vzácnu relikviu. Tú dostali veriaci farnosti z vďaky za to, že manželka niekdajšieho majiteľa panstva Žigmunda Forgáča, chránila pozostatky troch košických mučeníkov.

Podľa historických a cirkevných záznamov stál kostol v centre obce Hertník už v 14. storočí. Išlo o drevený objekt, ktorý bol údajne postavený zo vzácneho tisového dreva. Vraví sa, že nový murovaný kostol vyrástol na jeho mieste, alebo v jeho tesnej blízkosti, len niekoľko desiatok metrov od kaštieľa.


Kostol dal postaviť gróf Žigmund a v roku 1612 ho posvätil ostrihomský arcibiskup František Forgáč. Napriek tomu, že interiér kostola vždy vzbudzoval záujem ľudí, chrám sa preslávil inou skutočnosťou.

V čase náboženských nepokojov a konfliktov medzi protestantmi a katolíkmi vtrhli vojská aj do Košíc. Traja kňazi z misie sa odmietli zrieknuť katolíckej viery, za čo zaplatili vlastnými životmi. Podľa historikov ich telá vhodili do stoky a neskôr ich kat zakopal na neznámom mieste.

Mnohí katolícki predstavení i zástupcovia šľachty sa pokúšali zistiť, kde tieto telá sú, aby ich mohli dôstojne pochovať. Nakoniec sa to podarilo grófke Kataríne Forgáčovej, ktorá ich vraj získala za jeden tanec s Gabrielom Bethlenom.

"Pozostatky potom previezli do Nižnej Šebastovej, tam boli uložené. Neskôr boli prenesené do hertníckeho kostola v roku 1620. Až do roku 1935 ich vraj chránili v krypte pod kostolom," hovorí Rudolf Palša o histórii svojej rodnej dediny a dodáva, že potom pozostatky previezli do Trnavy.

Hovorí sa, že grófka Katarína sa následne uzdravila z nejakej vážnej srdcovej choroby, čo by vraj malo byť zachytené v cirkevných záznamoch. Pápež Pius X. v roku 1905 vyhlásil troch kňazov za blahoslavených.

O dva roky neskôr dostali veriaci z farnosti v Hertníku vzácny dar, a to čiastočky kostí troch košických mučeníkov, ktoré neskôr uložili v kostole v relikviári v tvare monštrancie.

Čin grófky Kataríny pripomína aj obraz mučeníkov s anjelmi v pozadí s hertníckym kostolom. Okrem toho sa spomínajú aj v piesňach, ktoré sa tu spievali počas bohoslužieb a cirkevných slávností.

Šľachta i samotní veriaci z tejto šarišskej obce sa tak nepochybne pričinili o to, aby pozostatky troch kňazov, ktorí položili život za svoju vieru, boli zachované a dôstojne pochované. Hertník sa teda stal súčasťou skúmania a dokumentovania potrebného k svätorečeniu mučeníkov. Svätý otec Ján Pavol II. počas návštevy Košíc v roku 1995 vyhlásil, že traja kňazi budú svätorečení.

Nevidiaci učiteľ sa pred desaťročiami upísal hudbe a folklóru

Prvopočiatky folklórnej skupiny z Hertníka, okres Bardejov, siahajú až do obdobia prvej republiky. Rodák z Hertníka Karol Pekár bol na vojenskej službe v Čechách a tam ho zaujalo, že skoro každý český chlapec vie hrať na nejaký hudobný nástroj. Tak vznikla myšlienka, ktorú dnes ďalej rozvíja nevidiaci učiteľ hudby Ľudovít Kašprik.

"Pekár sa naučil hrať na husliach a zaumienil si, že v Hertníku založí ľudovú hudbu. Ešte pred vojnou tu vznikla sláčiková muzika. Neskôr sa k nemu pridali ďalší, ako napríklad Ján Sabol. Nasledovali speváci a tanečníci a v roku 1953 táto skupina zvíťazila na súťaži v Strakoniciach," spomenul začiatky terajší vedúci folklórnej skupiny Kašprik.

Táto generácia udržiavala súbor až do roku 1989, kedy vzniká prvá televízna nahrávka hudobného pásma "Sekerečka" o starom spôsobe spracovania dreva a výroby šindľov.

Generácia zakladateľov zostarla a zmenili sa aj ekonomické pomery v krajine. Vedenie obecného úradu začiatkom 90. rokov oslovilo učiteľa hudby z bardejovskej ľudovej školy umenia, či by nechcel prevziať folkloristov.

"Bývali sme s manželkou v Bardejove, ale ja som sa tu narodil a stále ma to ťahalo domov. Tak sme si postavili dom a presťahovali sa do rodnej dediny. Ponuku viesť folklórnu skupinu som s potešením prijal," hovorí učiteľ hudby.


Pán Ľudovít sa hudbe venuje celý svoj život. Jeho zdravotné problémy sa objavili už v detstve. Keďže mal vážne problémy pri učení v riadnej škole, rodičia si nechali poradiť a zapísali ho do školy pre zrakovo postihnutých v Levoči.

"Po škole som pokračoval v štúdiu na špeciálnom konzervatóriu v Prahe, ktoré bolo jedinečné tým, že ho navštevovali žiaci s poruchami zraku, a to nielen z Československa, ale aj z Poľska a Bulharska. Zmaturoval som, urobil som si nadstavbu a vrátil sa do Bardejova," spomína si Kašprik.

V bardejovskej ľudovej škole umenia a neskoršej základnej umeleckej škole pracoval vyše 40 rokov. Mladých talentovaných žiakov vyučoval v hre na klarinete, akordeóne i zobcovej flaute. Posledné roky pôsobil v rodnej obci, kde mala základná umelecká škola detašované pracovisko. Tu sa venoval ročne približne 20 žiakom z okolia Hertníka a popri tom manažoval a viedol folklórnu skupinu.

"Chodil som po dedine, navštevoval starších ľudí a zháňal som pesničky. Tí ľudia už poumierali a je čím ďalej ťažšie niečo nové objaviť. Ale zato sa nám podarilo a mohli sme vydať dve CD," hovorí 67-ročný dôchodca.

Dnes má folklórna skupina 15 členov a hoci sú problémy so schádzaním sa a skúškami, stále to ťahajú v tom istom zložení s malými obmenami už 22 rokov.

Nevidiaci učiteľ hudby a folklorista však má aj iné záľuby. Rád chodí na turistiku a jeho priatelia z klubu hovoria, že zvláda aj náročné trasy.

"Človek sa naučí žiť s hendikepom, hlavne keď má okolo seba ľudí, na ktorých sa dá spoľahnúť. Často som hrával v sprievodoch a pochodoval s hudobníkmi po uliciach, naučil som sa to. A veľmi rád jazdím v tandeme na bicykli," hovorí Ľudovít Kašprik.

Zo všetkého najradšej má však hudbu a tej sa upísal na celý život. Je rád, keď sa darí folklórnej skupine a teší sa z úspechov svojich žiakov.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR