O spisovnej slovenčine sa definitívne rozhodlo v roku 1844

Bratislava 18. mája (TASR) - Keď za prvotným impulzom stoja osobnosti, myšlienka má nádej dobre sa zakoreniť a ako taká skôr či neskôr vyklíči. A história sa potom len čuduje, ako všetko so všetkým pekne súvisí.


Čo sa týka nášho spisovného jazyka, rok 1843 bol skutočne prelomový. Už 14. februára sa v Bratislave zišli Štúrovi najvernejší priatelia a poslucháči a jednomyseľne sa zhodli na tom, že je najvyšší čas, aby slovenský jazyk dostal pevný literárny háv a že je najvyšší čas pustiť sa s plnou vervou do toho. Pikantnou bola skutočnosť, že Jozef Miloslav Hurban na schôdzku priniesol kompletný rukopis 1. ročníka almanachu Nitra priamo od cenzora. Po odstránení niekoľkých pripomienok a osobnom vydiskutovaní si niektorých záležitostí rukopis bol schválený a mohol ísť do tlače. Stalo sa tak hneď na druhý deň, teda 15. februára, keď sa Hurban dojednal s bratislavským tlačiarom Šmídom na prijateľnom formáte, náklade a - čo bolo najdôležitejšie - na prijateľnej cene. Ľady sa teda pohli a to bolo príjemné zistenie. Nepríjemné bolo, že všetky príspevky v zborníku mali vyjsť a aj vyšli po česky. No už sa nedalo nič robiť. Na druhej strane - Hurbanova aktivita a pohotovosť spôsobila, že otázka spisovnej slovenčiny už bola v pitvore a klopala na prednú izbu. Dvere sa jej dokorán otvorili na historickom stretnutí v Hlbokom. Na čom sa tam uzhodli, to aj vykonali. Napriek tomu, ich myšlienke a činom ešte chýbala pečať oficiálnej inštitúcie a skúška správnosti. To priniesol nasledujúci rok 1844.

Ktovie, či si to Hurban uvedomil, no v máji toho roku sa začala aj jeho politická činnosť. 18. mája sa spoločne s Viliamom Pauliny Tóthom vybrali do Viedne, aby zaklopali na dvere arcivojvodu Ludwiga a odovzdali mu prosbopis. No a pri tej príležitosti sa mu na všeličo aj posťažovali. Arcivojvoda ich vraj prijal a vypočul veľmi vľúdne. A všeličo prisľúbil. V takejto žičlivej atmosfére slovenskí literárni nadšenci - štúrovci, priamo na popud Ľudovíta Štúra, potom pripravili aj prvé zhromaždenie národno-kultúrneho spolku Tatrín.

Zhromaždenie sa zišlo v dňoch 26. - 28. augusta v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde už vyše päť rokov v duchu štúrovských ideálov úradoval Michal Miloslav Hodža. V týchto dňoch a v tomto meste sa definitívne rozhodlo o spisovnej slovenčine a o jej podobe. Toto bol - dnes by sme povedali - právny subjekt, ktorý dal rozhodujúcu pečať na čin, ku ktorému sa odhodlali.

Rokovanie bolo miestami aj dosť búrlivé. No otázka už nestála tak, že „či“ to majú urobiť, ale „ako“ to majú urobiť, aby sa to čo najrýchlejšie stalo skutkom. A tu opäť najviac zavážil Jozef Miloslav Hurban. Na zhromaždenie „ako skúšku správnosti“ priniesol druhý ročník almanachu Nitra. V slovenčine. V pôvodnej podobe Štúrovho gramatického i pravopisného návrhu, teda s vynechaním ypsilonu a s mäkčeňmi v slabikách -de, -te, -ne, -di, -ti, -ni... Titulný list Hurbanovej brožúrky o potrebe abstinentských spolkov miernosti, ktorú napísal začiatkom nasledujúceho roku, ktorá však pre obštrukcie cenzúry vyšla až v roku 1846, potom vyzeral takto: „Spolkom Mjernosťi a Ňeďelním Školám Slovenskím, jako aj ich Zakladaťelom, Podporuvaťelom a Prjaťelom spisek tento v tej túžbe, abi pomáhau oboju mišljenku medzi Slováki rozširuvať a oznamuvať, obetuje a posvecuje Spisuvatel.“

Hurban v tejto prvej, vedome a podľa pravidiel po slovensky napísanej a vytlačenej knihe uverejnil historizujúcu esej Prítomnosť a obrazy zo života tatranského, čo bola rozšírená podoba jeho štúdie Obrazy z prítomnosti slovenskej, ktorú čítal ešte ako študent v Ústave reči a literatúry česko-slovenskej na lýceu v Bratislave. Okrem toho tu uverejnil aj cestopis Prechádzka po považskom svete. Cestu podnikol v auguste 1843. Prvou zastávkou bola návšteva sestry Terézie v Súľove, kde bola vydatá za evanjelického farára, konečnou zastávkou bolo rodné mestečko Ľudovíta Štúra - Uhrovec.



Približne v polovici putovania „si zaskočil do Lietavy k tomu šľachetnému a velebnému géniovi týchto krajov, pánu Antonovi Horeckému, známemu lietavskému farárovi“. A v cestopise zaznamenal i túto myšlienku rímskokatolíckeho farára - bernolákovca: „My sme sa všetci zaradovali, keď sme počuli, že pán Štúr je hotový naše prosby a žiadosti vyplniť. Lebo, darmo je, my nikam neprídeme s českou rečou. Ľud náš je zanedbaný, my všetci potrebujeme niečo svoje, na čo by sme ukázať mohli, že je to naše. Ale vaša Nitra by mala veru slovenskou byť. Keď máme už raz svoje chcieť, to chcime celkom. Všetko naše okolie by čítalo, keby malo čo. Po česky sa im učiť nechce, ale zato neprestávajú byť Slovania, že svoje chcú.“ No a Hurban tu - akoby medzi rečou, utrúsil aj na ten čas takúto nevídanú poznámku: „Nie je to nešťastie, že máme veľa nárečí, ale šťastie, lebo čím viac je čiastok k jednému celku tuho priliehajúcich, tým je celok mocnejší.“ Ako vidieť, už len myšlienka na vznik spisovnej slovenčiny znamenala aj začiatok ekumenizmu v slovenskom národe, ktorý ju priniesol do Európy ako prvý.



Okrem zostavovateľa a vydavateľa Hurbana v „slovenskej“ Nitre publikoval Ján Francisci, Peter Kellner - Hostinský, Bohuš Nosák - Nezabudov, Janko Matúška, Ľudovít Štúr, Janko Kalinčiak, no a Janko Kráľ. Tomu dal Hurban najväčší priestor, keď publikoval jeho balady Zakliata panna vo Váhu a Divný Janko a Povesť. Tu Hurban po prvý raz osvedčil svoj, možno troška vrodený a možno troška vypestovaný, cit pre umelecké hodnoty, predovšetkým pre literárne umenie. To sa nakoniec prejavilo aj v jeho neskoršom priekopníckom literárnohistorickom a filozofujúcom diele Slovensko a jeho život literárny, ktoré vychádzalo na pokračovanie v Slovenských pohľadoch v rokoch 1846, 1847 a 1851.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR