O polnoci si radšej nepískajte, roztrhať vás môže táto bytosť

 

Ak si v súčasnosti mnohí z nás nevedia Nový rok bez bujarých osláv ani predstaviť, v minulosti si ľudia polnočné zábavy radšej odpustili. Tradične sa totiž polnoc i poludnie považovali za hodiny duchov, ktoré bolo treba prežiť v pokoji. Posvätnosť dvanástej hodiny strážila v ľudovom podaní poludnica (slnečnica) a polnočnica (nočnica). Medzi ďalších démonov času však patrila aj kľakanica. 

Poludnicou sa mohla stať dievka, ktorá zomrela počas ohlášok, prípadne rodička pred obradnou očistou. V slovanských kultúrach mala viacero podôb. U Čechov to bola starena odetá v plachte a s kosákom v ruke. Podľa Moravákov mala konské kopytá, škaredú tvár a rozcuchané vlasy. Mohla to byť aj drobná žena s bičom v ruke a ten, kto sa jej neuklonil, toho riadne vyšľahala do nôh. V poľskom ponímaní ju zas sprevádzalo sedem psov. 

Na Slovensku sa vyskytovala v podobe krásnej mladuchy s partou alebo v podobe prostovlasej bosej ženy, zahalenej do dlhého obrusu či rozstrapkanej sukne. Poludnice mali žiť aj na Devíne, odkiaľ hádzali lopty. Neboli to však ani zďaleka hravé bytosti.

Mužský kabát ako ochrana

Poludnica kradla a usmrcovala deti, a to najmä šestonedieľkam. Ak v období po pôrode napríklad prali v potoku, dojili kravu či šli do studne nabrať vody, mohla ich pojať poludnica alebo studňa mohla dokonca stratiť vodu. Rodičky von nesmeli vychádzať najmä o šiestej, deviatej a dvanástej hodine; a v iných hodinách len vtedy, keď mali na sebe mužov kabát. Ten ich totiž chránil pred všetkým zlým. Pred blížiacou sa poludnicou mohli ochrániť matku a dieťa aj nožnice či ak začali šiť.

Spájali si ju aj s poludňajším vánkom. Bola neviditeľná a jej pohyb na poli, kde rástlo a dozrievalo obilie, prezradilo skláňanie alebo rozhŕňanie klasov. Tak sa raz stalo i jednému gazdovi, ktorý od hnevu hodil do víru svoj nôž. Časom prišiel pomáhať do jedného domu, kde ho i uhostili. Podali mu nôž, aby chleba nakrájal a gazda naň udivene pozeral. Domáca sa ho pýta, čo tak prekvapene naň pozerá, či je mu ten nôž známy. Veru je, potvrdil gazda. Žena odvetila, že ten si doniesla domov zabodnutý v boku. A gazda vtedy dozvedel, že poludnice nekrútia sa len po poliach, ale aj medzi ľuďmi žijú a šarapatia.
 

Za otázky bez odpovede sťatá hlava

Poludnica strážila posvätnosť poludnia. Ak niekoho v tom čase našla na poli, vyhnala ho domov. Ak však dotyčná osoba nebodaj pracovala, musela po celú hodinu odpovedať na veľmi ťažké otázky poludnice, na ktoré často neboli odpovede, alebo museli neustále rozprávať. A ak sa nebodaj dotyčný odmlčal, hrozilo mu utancovanie na smrť či odťatie hlavy.

Tento denný prízrak patril vyslovene medzi zlé víly, pretože sa mohol v podobe víchrice dostať do príbytku a utrápiť jeho obyvateľov na smrť. Poludnicou sa často strašievali aj malé deti, ktoré nechceli obedovať. No v období dozrievania hrachu im zvykli aj vravievať: „Nechoďte na hrach, poludnica vás roztrhá!“


Poludnica mala aj svoju príbuznú, a to polnočnicu. V oblasti Gemera a Kysúc bola známa v podobe škaredej stareny. Severoslováci ju vnímali negatívne, pretože svojím polnočným zavýjaním zvestovala smrť v rodine. Kto ju uvidel, nesmel zapískať ani zakričať, lebo by ho mohla roztrhať. Väčšie šťastie však mali dvaja mládenci od Detvy, ktorý zapískali na svetielko, no, našťastie, stihli domov dobehnúť, zato mať ich dobre vyhrešila a vystríhala: „Nepískajte na svetielka, lebo to raz príde aj sem!“

Vravievalo sa, že nočnica chodila trápiť deti. Matky sa jej zbavovali tak, že dávali do kolísky nôž alebo okolo nej vyryli nožom kruh. Pod dlážku pod kolískou tiež ukrývali sekeru.

Jednej vdove sa však nepodarilo ochrániť svojich dvoch synov. Do chalúpky vošla poludnica a hoci ju matka úpenlivo prosila, aby jej syna nebrala, chlapec ochorel, a tak si ho démon napokon vzal. O rok si však prišla poludnica aj po druhého syna. Vdova si išla oči vyplakať. Toľko nariekala, až vznikli Roháčske plesá. Boli také smutne nádherné, že matke pripomínali jej dvoch synov, a tak sa od nich nevedela hnúť. Podľa povesti tam stála nepohnute, až sa napokon premenila na skalisko. Končiar v Západných Tatrách ľudia pomenovali Plačlivé.
 

Deti unášala aj záhorácka kľakanica, ktorá je spojovaná s hodinou, keď sa zvonilo k večernej modlitbe. Ak sa teda deti potulovali po vonku v čase, keď už mali dávno spať, mohla ich táto zhrbená žena v čiernom habite zavrieť do kostola či kaplnky. Mohla ich však zlákať aj z prašných ciest do močarísk, kde ich už nikdy nikto nenašiel. 

Vo všetkých troch prípadoch išlo pravdepodobne o jedno a tú istú bytosť. Každá z nich však mala aj svoju mužskú verziu. Poludníček a polnočník chodievali odetí v dlhej bielej košeli, pričom poludníček zvykol trestať aj škodcov úrody. Oveľa zaujímavejší je však klekániček. Tento malý mužíček chodieval po kolenách s vrecom na chrbte. Do neho potom zbieral deti, ktoré zatváral do svojej skrýše pod zvonicou.