O polnoci si radšej nepískajte, roztrhať vás môže táto bytosť

Ak si v súčasnosti mnohí z nás nevedia Nový rok bez bujarých osláv ani predstaviť, v minulosti si ľudia polnočné zábavy radšej odpustili. Tradične sa totiž polnoc i poludnie považovali za hodiny duchov, ktoré bolo treba prežiť v pokoji. Posvätnosť dvanástej hodiny strážila v ľudovom podaní poludnica (slnečnica) a polnočnica (nočnica). Medzi ďalších démonov času však patrila aj kľakanica. 

Poludnicou sa mohla stať dievka, ktorá zomrela počas ohlášok, prípadne rodička pred obradnou očistou. V slovanských kultúrach mala viacero podôb. U Čechov to bola starena odetá v plachte a s kosákom v ruke. Podľa Moravákov mala konské kopytá, škaredú tvár a rozcuchané vlasy. Mohla to byť aj drobná žena s bičom v ruke a ten, kto sa jej neuklonil, toho riadne vyšľahala do nôh. V poľskom ponímaní ju zas sprevádzalo sedem psov. 

Na Slovensku sa vyskytovala v podobe krásnej mladuchy s partou alebo v podobe prostovlasej bosej ženy, zahalenej do dlhého obrusu či rozstrapkanej sukne. Poludnice mali žiť aj na Devíne, odkiaľ hádzali lopty. Neboli to však ani zďaleka hravé bytosti.

Mužský kabát ako ochrana

Poludnica kradla a usmrcovala deti, a to najmä šestonedieľkam. Ak v období po pôrode napríklad prali v potoku, dojili kravu či šli do studne nabrať vody, mohla ich pojať poludnica alebo studňa mohla dokonca stratiť vodu. Rodičky von nesmeli vychádzať najmä o šiestej, deviatej a dvanástej hodine; a v iných hodinách len vtedy, keď mali na sebe mužov kabát. Ten ich totiž chránil pred všetkým zlým. Pred blížiacou sa poludnicou mohli ochrániť matku a dieťa aj nožnice či ak začali šiť.

Spájali si ju aj s poludňajším vánkom. Bola neviditeľná a jej pohyb na poli, kde rástlo a dozrievalo obilie, prezradilo skláňanie alebo rozhŕňanie klasov. Tak sa raz stalo i jednému gazdovi, ktorý od hnevu hodil do víru svoj nôž. Časom prišiel pomáhať do jedného domu, kde ho i uhostili. Podali mu nôž, aby chleba nakrájal a gazda naň udivene pozeral. Domáca sa ho pýta, čo tak prekvapene naň pozerá, či je mu ten nôž známy. Veru je, potvrdil gazda. Žena odvetila, že ten si doniesla domov zabodnutý v boku. A gazda vtedy dozvedel, že poludnice nekrútia sa len po poliach, ale aj medzi ľuďmi žijú a šarapatia.
 

Za otázky bez odpovede sťatá hlava

Na snímke turista schádza z vrchu Plačlivé v Západných Tatrách.

 

Deti unášala aj záhorácka kľakanica, ktorá je spojovaná s hodinou, keď sa zvonilo k večernej modlitbe. Ak sa teda deti potulovali po vonku v čase, keď už mali dávno spať, mohla ich táto zhrbená žena v čiernom habite zavrieť do kostola či kaplnky. Mohla ich však zlákať aj z prašných ciest do močarísk, kde ich už nikdy nikto nenašiel. 

Vo všetkých troch prípadoch išlo pravdepodobne o jedno a tú istú bytosť. Každá z nich však mala aj svoju mužskú verziu. Poludníček a polnočník chodievali odetí v dlhej bielej košeli, pričom poludníček zvykol trestať aj škodcov úrody. Oveľa zaujímavejší je však klekániček. Tento malý mužíček chodieval po kolenách s vrecom na chrbte. Do neho potom zbieral deti, ktoré zatváral do svojej skrýše pod zvonicou.