O muža sa s mamou deliť nebudem

Miriam len druhýkrát v živote letela lietadlom. Mysľou jej prebehla spomienka na prvý let, ktorého cieľom bola vysnívaná Amerika. Mala vtedy taký strach, že sa pred cestou omámila Kinedrilom. Teraz jej to prišlo smiešne. Bola taká nahnevaná, že by sa nezľakla ničoho. Sadla si k oknu a začala spriadať svoju obhajobu. Nie, nečakal ju žiadny súd, ale predsa... Nevyhla sa súdu s vlastným svedomím. Vnímala však, že ani ono nie je celkom objektívne. Čím viac mu opakovala svoj príbeh, tým k nej bolo súcitnejšie. Začínalo ju chápať a odpúšťať jej. A ona si tak veľmi v tej chvíli želala trest. Chcela trpieť, aby sa očistila od toho, čo prežila.

Lízanka
„Nebi ju! Nechaj ju!,“ to boli hádam prvé vety, ktoré v živote vyslovila. Patrili k temnej spomienke na jej otca, na plačúcu mamu a pruh svetla, ktorý prenikal do jej postieľky z pootvorených kuchynských dverí. Mala vtedy asi tri roky.
Ďalší obraz v jej pamäti bol už pekný. Sedeli s mamou na balkóne a lízali lízanku. Miriam jej ju strkala do úst a smiala sa na tom, ako jej ju mama nechce vrátiť. Mala asi päť.
„O všetko sa treba vedieť podeliť,“ zdôrazňovala jej mama neskôr, keď Miriam nechcela na pieskovisku požičať deťom svoje formičky.
„Blízkosť aj chudoba nás jednoznačne formovali. Pamätám si, ako sme spolu zvykli večerať. Pre mňa mala mama kuracie mäso z nedele, ale sama jedla iba chlieb s džemom. Tvárila sa, že jej to stačí, ale vždy som cítila jej hlad. Často som povedala, že už nevládzem, aby sa mohla aj ona nasýtiť. Aj takto sme sa delili.“
Nápadník

Keď už Miriam chodila na strednú školu, pomohla mame do domáceho rozpočtu zárobkom z brigád.  Bolo im ľahšie. Začali sa jej páčiť chlapci a občas ich spolu s mamou hodnotili aj na prechádzke na ulici. Miriam ju povzbudzovala, aby sa nebála vzťahu a aby stále neodháňala svojich nápadníkov.
Ale keď jej raz po škole prišla predstaviť svojho priateľa, bola šokovaná. „Od mamy bol o osem rokov mladší, na prvý pohľad sympatický. Nová situácia bola pre mňa zaujímavá. Nikdy som nemala možnosť pozorovať muža takto zblízka. Navyše, v našom malom byte ho bolo plno. Nielen preto, že bol veselý a urozprávaný. Pamätám si, ako sme riešili, kde dáme v kuchyni tretiu stoličku tak, aby sa zmestil k nášmu malému stolu. Ako sme sa pri ňom tlačili a opierali sa navzájom kolenami.“
Mama však bola šťastná. Juraj bol jemný, nemal panovačné sklony a nijako nenarušil ani harmóniu matky a dcéry. Práve naopak, zapadol do ich partie a domov prinášal radosť. Mama mu začala dôverovať natoľko, že mu dala kľúče od bytu a napokon sa k nim s dvoma kuframi nasťahoval. V práci ju povýšili - stala sa vedúcou pošty a často sa domov vracala neskôr.
„Juraj bol fajn. Pomáhal mi s matematikou, a keď som mala hotové úlohy, pozerali sme spolu hudobné videoklipy.“ Aj mama sa tešila, keď počula už od dverí, že sa spolu dobre bavia. „Lenže moje kamarátstvo prerástlo v lásku. Nechcela som s ním už sedieť pred telkou, ani riešiť matematiku. Nechcela som už, aby tam bol, ale jediným riešením pre mňa bolo vyhýbať sa vlastnému domovu. Nabrala som si teda brigády a drhla som okná v nádeji, že ma ošiaľ prejde.“ Ale čím viac pred ním unikala, tým silnejšie vnímala jeho prítomnosť. Raz prišla domov po dlhšom čase skôr než zvyčajne. „Túžila som, aby v byte bol, aby som sa k nemu mohla priblížiť, dotknúť sa ho...“
„Juraj spal na gauči. Vybrala som mu z ruky prepínač a vypla som telku. To ho zobudilo. Prekvapene na mňa pozrel, a potom mu výraz tváre zmäkol. Asi pochopil, na čo myslím, pritiahol si ma k sebe a začali sme sa milovať.“ Naplnená vášeň priniesla únavu...
Ale ich precitnutie bolo nemilosrdné pre všetkých obyvateľov bytu. Nad milencami stála mama. „Prvýkrát sa mi videla stará. V rukách držala dve plné igelitky. Zarazilo ma, že nič necítim. Ani hanbu, ani strach. Aj láska k Jurajovi vypršala. Až keď sa mama rozplakala, prišlo mi to všetko ľúto. Rýchlo som sa obliekla a objala som ju. Odstrkovala ma a Juraj čosi hovoril, ale vôbec som mu nerozumela.  Mama, mamička, prepáč, plakala som.“

Bez hanby
Miriam ostala tehotná. Mama chcela, aby sa s Jurajom zosobášila, ale ona o tom nemohla ani počuť a odmietala ho vidieť. Týždeň po maturite sa jej narodilo dievčatko. Prišla s ním domov k mame. Boli teda tri. Tešili sa. Pocit hanby prekryla radosť z bábätka. Juraj sa ukázal ako starostlivý otec a napokon aj Miriam s ním znovu začala komunikovať priateľsky. Roky na materskej prešli rýchlo a ona sa rozhodla, že sa osamostatní. Tak ako mnohí jej rovesníci zo Strážskeho, malého východoslovenského mestečka, vybrala sa za zárobkom do Ameriky. Malú Elenku nechala u mamy.
„Pravdaže mi bolo smutno. Najmä prvé tri mesiace boli veľmi ťažké. No potom som sa už celkom slušne dohovorila anglicky a prácu pomocníčky v kuchyni som vystriedala za čašnícku rovnošatu v jednej talianskej reštaurácii.“
Miriam sa znovu zaľúbila a tentoraz sa jej vzťah nevyvíjal tak prudko a nezodpovedne. „Carlo bol kuchár. Vždy, keď som mala šichtu, odložil to najlepšie denné menu a večer sme ho spolu zjedli. Rozprával mi veľa o svojej rodine, o tom, aká je preňho dôležitá, aké má pevné základy... Priťahoval ma svojou sebaistotou.“ Pomaly si od neho osvojovala zvyky ich talianskej rodiny, a keď už poznala spamäti najobľúbenejšie repliky jeho bratov, predstavil ju rodičom. Mama Luisa bola domáca a vychovala štyroch synov. Miriam si hneď obľúbila a mladým začala plánovať spoločnú budúcnosť.
„Luisa vymyslela bojový plán: Mama aj s Elenkou priletia za mnou do Ameriky. Vyrátala, že ak tu mama ostane rok s malou, mi dvaja si zatiaľ slušne nasporíme na spoločnú domácnosť, a budeme sa môct zobrať.“
Miriam sa tešila. Bola spokojnejšia, keď mala pri sebe svoje dievčatá - mamu a Elenku. Aj práca jej šla viac od ruky. S Carlom si brali na striedačku nočné zmeny. Znamenalo to síce, že sa často iba míňali, ale vízia spoločnej rodiny im dávala silu to vydržať.

V opačnom garde
Zrazu všetky sny zhlasli. V práci prišlo Miriam okolo polnoci zle. Bolelo ju silno v podbrušku a šéf ju poslal domov. Smial sa, že je už asi tehotná a hoci ju to vôbec nenapadlo, aj ju táto predstava potešila. Cestou domov myslela na spoločné dieťa. Videla ho ako malého Taliana, s nohami do O, aké má Carlo. Túto chybu krásy na ňom veľmi milovala... Niesla teplé cestoviny, Carlo si rád zajedol aj pred spaním. Pre istotu odomkla potichu. Len v obývačke blikalo svetlo obrazovky. Opatrne sa zakrádala, aby ho nezobudila, ak by spal. Nemýlila sa, ale pri pohľade na gauč jej cestoviny z ruky vypadli... Pod jeho pazuchou bola schúlená nahá žena - jej mama. „Nie, o Carla sa s tebou deliť nebudem, nebudem! Rozumieš?!,“ kričala a  ťahala matku za vlasy. „Preč z môjho života, preč z mojej budúcnosti....“
Ale napokon je ona tá, ktorá odchádza. „Je to vôbec možné, utiecť pred sebou?“
Galina Lišháková