Nové krimi Pavúčie kosti

Základná otázka znie – ako môže byť jeden človek mŕtvy na troch miestach v priebehu štyroch desaťročí?

Johna Loweryho vyhlásili za mŕtveho v roku 1968. Podľa záznamov zahynul pri páde helikoptéry vo Vietname a jeho telo pochovali v Severnej Karolíne.
O štyridsať rokov neskôr zavolajú Tempe Brennanovú k mŕtvole muža zabaleného v igelitovej fólii, ktorú vytiahli z rybníka na juhu Québecu. Krátko nato obeť identifikujú ako Johna Loweryho.

Ako mohol jeden človek umrieť dvakrát?
A ako sa telo amerického vojaka dostalo do Kanady?
Tempe sa vydáva do Severnej Karolíny, aby exhumovala a preskúmala zvyšky tela uložené v Loweryho hrobe. Čoskoro sa objavia ďalšie ostatky a pri nich Loweryho identifikačná známka.
Tri telá, jedno meno. Ktoré z nich skutočne patrí Johnovi Lowerymu?

Krimi triler Pavúčie kosti je klasická „brennanovka“, ktorá poteší všetkých fanúšikov tejto súdnej antropologičky. Sympatická vyšetrovateľka má v rukách puzzle, ktoré musí správne poskladať. Príbeh typický pre celú sériu – pútavý príbeh s premyslenou dejovou líniou, silné postavy a zaujímavé pozadie prípadov i kriminalistického vyšetrovania.

Kathy Reichs je forenzná antropologička, certifikovaná Americkou radou súdnej antropológie. Bola členkou správnej rady a viceprezidentkou Americkej akadémie forenzných vied. Je profesorkou na katedre antropológie Severokarolínskej univerzity v Charlotte.
Preslávila sa románom Déjà Dead, ktorý sa stal bestsellerom New York Times a získal Ellisovu cenu za najlepší debut. Ústredná postava, forenzná antropologička Temperance Brennanová, vystupuje ako autorkino alter ego aj v ďalších jej dielach: Nevinné obete, Smrtiace rozhodnutie, Tajomné kosti, Korisť, Holé kosti, Vražedné tajomstvá, Kosti na pláži, či Nevinné obete.

Začítajte sa do novinky Pavúčie kosti:

Vo vzduchu sa vznášala vôňa slnkom zohriatej kôry a jabloňových púčikov, ktoré sa preberali k životu. Nad hlavou mi vo vánku tancovali milióny drobných lístkov. Za sadom, kde som stála, sa ťahali polia s čerstvo zoranou čiernou úrodnou pôdou. Na horizonte sa týčilo Adirondacké pohorie, bronzovo-zelené svahy sa oslepujúco jagali v jasnom slnečnom svite.
Deň priezračný ako diamant.
V hlave mi naskočila replika z vojnovej drámy, ktorú som kedysi videla na kanáli s klasickými filmami. Žeby Van Johnson?
A záleží na tom? Tomuto májovému popoludniu sedel prívlastok dokonale ako uliaty.
Som dievča z Karolíny, polárna klíma je mi cudzia. Narcisy vo februári. Azalky, driene, veľkonočné sviatky na pláži. Hoci pracujem už veľa rokov aj na severe, po každej dlhej, tmavej a jednotvárnej zime mi krása québeckej jari dokáže vyraziť dych.
Celý svet sa trblietal ako deväťkarátový prsteň.
Z myšlienok ma vytrhol vytrvalý bzukot. Vrátila som sa pohľadom k mŕtvole, čo mi ležala pri nohách. Podľa strážnika québeckej provinčnej polície Andrého Bandaua, ktorý sa v tej chvíli držal od nej čo najďalej, sa dostala na breh okolo poludnia.
Novinky sa šíria rýchlo. Neboli ešte ani tri a okolo tela sa húfne hmýrili muchy, celé bez seba z bohatej hostiny. Alebo sa tak tešili z rozmnožovania. V tom som nikdy nemala jasno.
Napravo odo mňa technik usilovne cvakal fotoaparátom. Vľavo jeho kolega obchádzal so žltou páskou na ohradenie miesta činu úzky pás pobrežia, kde ležalo telo. Na bundách obidvoch mužov bol nápis Service de l’identité judiciaire, Division des scènes de crime. Québecká kriminálka.
Ryan sedel v policajnej dodávke, čo stála niekoľko metrov za mnou, a rozprával sa s mužom v šiltovke. Detektív poručík Andrew Ryan, Section des crimes contre la personne, Sûreté du Québec. Znie to parádne. Ale len znie.
V la belle province sa zločinmi vo veľkých mestách zaoberá miestna polícia, diery, kde líšky dávajú dobrú noc, má na starosti provinčná. Ryan patrí k tej druhej. Vyšetruje vraždy.
Telo sa našlo v rybníku neďaleko mesta Hemmingford, zhruba sedemdesiat kilometrov južne od Montrealu. Hemmingford.
Zapadákov. SQ. Teraz už máte jasnú predstavu. Prečo však Ryan, detektív z oddelenia vrážd, pracuje na prípade, ktorý nespadá pod montrealskú jednotku SQ?
Keďže mŕtvy muž bol zabalený do igelitu a namiesto plutiev mal na nohách priviazaný balvan, miestne oddelenie SQ usúdilo, že nezomrel prirodzenou smrťou. A tak to razom skončilo pri Ryanovi.
A pri mne. Forenznej antropologičke Temperance Brennanovej. Keďže spolupracujem priamo s Laboratoire de sciences judiciaires at de médecine légale v Montreale, skúmam rozložené, mumifikované, zmrzačené, rozštvrtené a kostrové ostatky tiel z celej provincie a pomáham koronerovi s ich identifikáciou a určením príčiny a času smrti.
Mŕtve telo ponorené dlhšie v akejkoľvek tekutine vždy výrazne zmení svoj pôvodný tvar, takže keď Ryana informovali o náleze utopenca, privolal ma na miesto činu.
Videla som cez predné okno auta, ako Ryanov spoločník vzrušene gestikuluje. Mohol mať zhruba päťdesiat a ovisnutá tvár so sivým strniskom prezrádzala, že si rád uhne. Červené a čierne písmená na šiltovke oznamovali: Milujem Kanadu. Namiesto zvyčajného srdiečka tam bol javorový list.
Ryan prikývol a zapísal si čosi do malého zápisníka.
Vrátila som sa k mŕtvole a pokračovala som vo svojich poznámkach.
Telo ležiace na chrbte bolo zabalené do priehľadnej igelitovej fólie, vytŕčala z nej iba dolná časť ľavej nohy. Pod bradou a okolo ľavého lýtka bola stiahnutá široká inštalatérska páska.
Na odhalenej nohe bola nastoknutá ťažká motorkárska čižma. Nad jej okrajom bolo vidieť asi päťcentimetrový pás kože farby ovsenej kaše.
Okolo čižmy, približne v polovici šnurovania, bolo omotané žlté polypropylénové lano. Jeho druhý koniec bol pripevnený ku kameňu prepracovaným systémom uzlov.
Hlava obete bola obalená zvlášť, zjavne v plastovej nákupnej taške. Na jednej strane z nej trčala čierna hadička prichytená lepiacou páskou. Ďalšia izolepa ju pridŕžala pod krkom a na mieste, kadiaľ hadička vychádzala von.
Čo je to, doparoma?
Keď som si čupla, bzukot výrazne zosilnel. Lesklé zelené raketky mi narážali do tváre aj vlasov. Takto zblízka bol pach rozkladu jednoznačný. Vzhľadom na to, ako starostlivo bola obeť zabalená, mi to však nesedelo.
Prudkým mávnutím som odohnala roj zástupcov radu dvojkrídlovcov a posunula som sa, aby som lepšie videla na druhú stranu tela.
V oblasti pravého stehna pulzovala tmavá hmota. Odohnala som ďalšiu dotieravú letku.
A razom ma zaplavila zlosť.
Igelit v spodnej časti na pravej strane niekto nedávno prerezal. Muchy medzi sebou bojovali o najlepšie miesta na zápästí, odkiaľ sa hnali vyššie, až mi zmizli z dohľadu.
Došľaka!
Potlačila som nával zlosti a pozrela na hlavu. V záhyboch igelitových vrstiev pokrývajúcich temeno hlavy a zátylok sa už stihli usadiť riasy. Ďalšia slizká hmota sa vytvorila na jednej strane čudesnej hadičky.
Pod priehľadným igelitovým plášťom som rozoznávala nejasné kontúry. Bradu. Hranu očnice. Nos zahnutý nabok. Spuchnutá bezfarebná tvár naznačovala, že vizuálna identifi kácia neprichádza do úvahy.
Narovnala som sa a pozrela na rybník.
Pri brehu kotvil malý hliníkový čln so závesným motorom s výkonom troch konských síl. Vzadu na podlahe stála prenosná chladnička na pivo, debna s náradím a rybársky prút.