 |
| Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
|
||||||
|
Streda 6.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
|
||||||
|
Meniny má Renáta
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
 Úvodná strana
|
Včera
Archív správ
Nastavenia
|
 |
Kontakt
|
Inzercia
|
|
|
| Denník - Správy |
 |
 |
|
Regióny| Prílohy |
 |
|
|
|
| Pridajte sa |
 |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
 Mobilná verzia
|
|
|
ESTA USA |
Agatha Christie: Smrť pri bazéne Foto: Slovenský SpisovateľKeď sa slávny detektív Hercule Poirot dostaví do vidieckeho sídla Dolina, kam ho pozvala výstredná lady Angkatellová na nedeľný obed, namiesto srdečného prijatia ho čaká šokujúci výjav.
Na zemi pri bazéne leží postrelený muž a umiera, jeho krv steká do vody. Nad ním stojí žena s revolverom v ruke. V zmätku, ktorý vzápätí vypukne, skončí vražedná zbraň na dne bazéna.
Poirot sa ihneď ujíma vyšetrovania tohto bizarného prípadu a postupne si čoraz väčšmi uvedomuje, že navonok vážená rodina ukrýva pred vonkajším svetom celú spleť tajomstiev a že podozrivý je vlastne každý...
„Zápletka prvej triedy. A autorka v najlepších rokoch.“ San Francisco Chronicle
Kniha Smrť pri bazéne vyšla po prvý raz v roku 1946, no doteraz nebola preložená do slovenčiny. Pritom ide o veľmi vydarený prípad Hercula Poirota, ktorý sa stretne s jedným z najlepších protivníkov, akých kedy mal.
Detektívka Smrť pri bazéne je skvelým príkladom „vidieckeho tajomstva“. Výborne vykreslené postavy a vyvrcholenie, ktoré mnohých prekvapí.
Ukážky z knihy
Na druhý deň John zišiel na raňajky až o desiatej. Gerda si dala raňajky priniesť do postele, no robila si starosti, či to nebude služobníctvo príliš obťažovať.
Hlúposť, povedal jej John. Ľudia ako Angkatellovci, ktorí si môžu dovoliť komorníkov a sluhov, s tým nemajú najmenší problém. Dopoludnia sa ku Gerde správal veľmi milo. Zdalo sa, že nervózna podráždenosť, ktorou v poslednom čase trpel, z neho spadla.
Sir Henry a Edward si šli zastrieľať, oznámila Johnovi lady Angkatellová. Ona sama sa s košíkom a záhradníckymi rukavicami chystala pracovať v záhrade. Chvíľu sa s ňou rozprával, keď k nemu pristúpil Gudgeon s listom na podnose. „Práve to doručili, pane.“
John začudovane zdvihol list. Veronica! Odišiel do knižnice a roztrhol obálku.
Prosím ťa, okamžite príď ku mne. Musíme sa stretnúť.
Veronica
Panovačná ako vždy, pomyslel si. Mal sto chutí ignorovať ju. Potom si povedal, že by možno mal za ňou zájsť a urobiť všetkému koniec. A to hneď.
Pustil sa chodníčkom oproti oknu knižnice, prešiel popri bazéne, od ktorého sa ako od akéhosi stredu lúčovito rozbiehali cestičky všetkými smermi. Jedna viedla hore vŕškom do lesa, druhá ku kvetinovým záhonom nad domom, ďalšia k farme a tá, ktorou sa teraz pustil, k chatke nazvanej Holubník.
Veronica už naňho čakala. Zavolala naňho z okna: „Poď dnu, John. Je dosť chladno.“
V obývačke chatky, zariadenej nábytkom v sivo-bielych odtieňoch so svetloružovými vankúšmi, horel v kozube oheň.
Keď sa John na Veronicu kriticky zahľadel, uvedomil si, ako veľmi sa líši od dievčaťa, aké si pamätal. Predošlú noc nebol schopný si to všimnúť.
Ak mám byť presný, pomyslel si, je oveľa krajšia ako kedysi. Lepšie rozumela svojej kráse, pestovala si ju a zvýrazňovala všetkými možnými spôsobmi. Jej vlasy, kedysi tmavozlaté, mali teraz strieborný platinový odtieň. Aj obočie mala iné, dodávalo jej tvári oduševnený výraz.
Jej krása nikdy nebola bezduchá. Veronica, ako si spomínal, sa vždy prezentovala ako „vzdelaná herečka“. Mala univerzitný titul a vedela konverzovať o Strindbergovi aj Shakespearovi.
Zrazu mu udrelo do očí to, čo v minulosti vnímal len okrajovo: že Veronica je až chorobne sebecká. Vždy bola zvyknutá sledovať svoju vlastnú cestu a pod hladkou pokožkou jej nádherného tela akoby tušil odpudivú železnú vôľu.
„Poslala som po teba,“ podávala mu dózu s cigaretami, „pretože sa musíme porozprávať. Musíme sa dohodnúť. O našej budúcnosti.“
Vzal si cigaretu a zapálil si. „My dvaja máme nejakú budúcnosť?“ prehodil milo.
Ostro naňho zagánila.
„Čo tým chceš povedať, John? Samozrejme, že máme spoločnú budúcnosť. Premárnili sme pätnásť rokov. Už nesmieme strácať čas.“
Sadol si. „Mrzí ma to, Veronica. No obávam sa, že si to všetko zle pochopila. Ja – potešilo ma, že sme sa znovu stretli. Ale naše životy nemajú absolútne nič spoločné. Uberajú sa úplne iným smerom.“
„Nezmysel, John. Milujem ťa a ty miluješ mňa. Vždy sme jeden druhého milovali. Kedysi si býval neuveriteľne tvrdohlavý! Ale teraz už na tom nezáleží. Naše životy sa nemusia pretínať. Nemienim sa vrátiť do Ameriky. Keď dokončím film, na ktorom momentálne pracujem, budem vystupovať v Londýne v nejakej divadelnej hre. Dostala som skvelú rolu – Elderton mi ju napísal na telo. Bude to kolosálny úspech.“
„Som o tom presvedčený,“ poznamenal zdvorilo.
„A ty môžeš ďalej robiť doktora.“ Hovorila príjemným, dobroprajným hlasom. „Donieslo sa mi, že si dosť známy.“
„Moja milá, som ženatý. A mám deti.“
„Veď aj ja som ešte vydatá,“ namietla Veronica. „Ale tieto veci sa dajú ľahko vyriešiť. Dobrý právnik vie všetko zariadiť.“ Žiarivo sa naňho usmiala. „Vždy som sa chcela za teba vydať, drahý. Nechápem, prečo som do teba tak strašne zbláznená, ale je to tak!“
„Je mi ľúto, Veronica, ale žiadny dobrý právnik nebude nič zariaďovať. Tvoj život s mojím nemá absolútne nič spoločné.“
„Ani po minulej noci?“
„Nie si decko. Vystriedala si niekoľko manželov a podľa všetkého aj zopár milencov. Aký má minulá noc vlastne význam? Vôbec žiadny, a ty to vieš.“
„Ach, drahý môj John.“ Ešte vždy sa tvárila pobavene, zhovievavo. „Keby si len videl, ako si sa zatváril v tom príšernom salóne! Akoby si bol znovu v San Migueli.“
John si vzdychol. „Bol som v San Migueli. Skús to pochopiť, Veronica. Prišla si za mnou z minulosti. Včera v noci som sa aj ja ocitol v minulosti, ale dnes – dnes je to iné. Som o pätnásť rokov starší. Ako muža ma vlastne nepoznáš, a trúfam si tvrdiť, že by som sa ti príliš nepáčil, keby si ma spoznala.“
„Ty teda dávaš prednosť manželke a deťom predo mnou?“ Skutočne ju to ohromilo.
„Možno sa ti to zdá čudné, ale áno.“
„Nezmysel, ty predsa miluješ mňa.“
„Je mi ľúto, Veronica.“
Nemohla tomu uveriť. „Tak ty ma nemiluješ?“
„Lepšie je mať v takých veciach úplne jasno. Si neobyčajne krásna žena, Veronica, ale nemilujem ťa.“
Sedela tak nehybne, že by si ju mohli pomýliť s voskovou figurínou. Tá jej nehybnosť ho trochu znepokojovala.
Keď sa ozvala, v hlase mala toľko jedu, až sa zhrozil. „Kto je to?“
„Koho tým myslíš?“
„Je to tá žena pri kozube?“
Henrietta! pomyslel si. Ako, dočerta, prišla na Henriettu? Nahlas sa spýtal: „O kom to hovoríš? O Midge Hardcastlovej?“
„Midge? Taká kostnatá, tmavovlasá chudera? Nie, o nej nehovorím. A nehovorím ani o tvojej manželke. Hovorím o tej bezočivej diablici, čo sa opierala o rímsu kozuba! To pre ňu ma odmietaš! Ó, nepredstieraj, že si taký morálny kvôli svojej žene a deťom. Je v tom tá druhá žena.“
Vstala a podišla k nemu. „Čo nechápeš, John, že na teba myslím, odkedy som sa pred osemnástimi mesiacmi vrátila do Anglicka? Prečo som si podľa teba prenajala túto idiotskú chatu? Jednoducho preto, lebo som zistila, že často chodievaš k Angkatellovcom na víkendy!“
„Takže minulú noc si si naplánovala?“
„Ty patríš mne, John. Vždy si mi patril!“
„Nepatrím nikomu, Veronica. Ešte ťa život nenaučil, že nemôžeš vlastniť telo a dušu inej ľudskej bytosti? Miloval som ťa, keď som bol mladý. Chcel som, aby si so mnou žila. Ty si to odmietla!“
„Môj život a kariéra boli oveľa dôležitejšie ako tvoje! Doktorom môže byť hocikto!“
Rozčúlilo ho to. „Naozaj sa pokladáš za takú úžasnú?“
„Naznačuješ, že som sa nedostala až na vrchol. Ale dostanem sa! Dostanem!“
John Christow sa na ňu zahľadel, zrazu celkom odosobnený. „Podľa mňa to nedokážeš. Niečo ti chýba, Veronica. Si iba obyčajná egoistka, nemáš v sebe ani štipku veľkodušnosti. Tak je to.“
Veronica vstala. „Pred pätnástimi rokmi si ma odkopol,“ povedala tichým hlasom. „Dnes si to spravil znovu. To oľutuješ.“
John vstal a vykročil k dverám. „Mrzí ma, ak som ti ublížil. Si naozaj krásna a kedysi som bol do teba veľmi zamilovaný. Nemôžeme to nechať tak?“
„Zbohom, John. Nemôžeme. Sám na to prídeš. Nenávidím ťa, tak strašne ťa nenávidím, ako nikoho iného na svete!“
Pokrčil plecami. „To je mi ľúto. Zbohom.“
John vyšiel z chatky a nenáhlivo kráčal lesom, došiel k bazénu a sadol si na lavičku. Vôbec neľutoval, čo sa stalo. S Veronicou je kríž, pomyslel si nevzrušene. Vždy to tak bolo a to, že sa jej včas zbavil, bolo najlepšie, čo vôbec kedy urobil. Inak bohvie, ako by bol dopadol!
Zrazu ho ovládol neobyčajný pocit, že práve sa mu začína nový život, slobodný a nezaťažený minulosťou. Posledných pár rokov muselo byť mimoriadne ťažké s ním žiť. Chuderka Gerda, pomyslel si, s tou jej obetavosťou a ustavičnou úzkostlivou snahou ulahodiť mu. V budúcnosti by k nej mal byť láskavejší.
A azda by mal prestať šikanovať Henriettu. Niežeby to niekto skutočne dokázal – nebola taký typ. Nad hlavou jej mohli biť hromy-blesky, a ona by len stála, zamyslená, a pozorovala by vás akoby z veľkej diaľky.
Zájdem za Henriettou a poviem jej to, rozhodol sa.
Prudko zdvihol hlavu; vyrušil ho akýsi tichý, nečakaný zvuk. Kdesi v lese sa ozývali výstrely, počul aj zvyčajné tlmené zvuky prírody, štebot vtákov a mierne melancholické šušťanie padajúcich listov. Toto však bol iný zvuk – veľmi tiché kovové cvaknutie.
Z ničoho nič ho ovládol pocit, že mu hrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Ako dlho tu už sedí? Polhodinu? Hodinu? Niekto ho pozoruje. Niekto...
A to cvaknutie – áno, to bolo...
Prudko sa obrátil, zvyknutý rýchlo reagovať. Nebol však dosť rýchly. Oči sa mu prekvapene rozšírili, no už nemal čas na nič.
Zaznel výstrel a on spadol, nemotorne sa zvalil vedľa bazéna. Na ľavej strane hrude sa mu pomaly rozširovala tmavá škvrna, červená tekutina stekala na betón a odtiaľ kvapkala do modrej vody.
11
I
Hercule Poirot si z topánok zotrel posledné zrniečko prachu. Starostlivo sa na ten obed vyobliekal a s výsledkom bol spokojný.
Veľmi dobre vedel, čo sa na anglickom vidieku nosí v nedeľu, ale rozhodol sa neprispôsobovať anglickým manierom. Dával prednosť vlastným normám mestskej elegancie. Nie je predsa anglický vidiecky šľachtic. Je Hercule Poirot!
Vidiek vlastne nemal veľmi rád, to si musel priznať. Toľkí jeho priatelia však tak ospevovali Pokojný prístav, jednu z vidieckych chatiek, že Poirot napokon podľahol a kúpil ju, hoci sa mu na nej páčil iba jej tvar -- bola hranatá ako škatuľa. Krásy okolitej krajiny ho príliš nezaujali, aj keď vedel, že iní ich obdivujú. Boli však príliš asymetrické, aby sa mu mohli páčiť. Nikdy ho nezaujímali ani stromy, mali totiž nepríjemný zvyk zhadzovať lístie. Hádam by zniesol topole a uznával araukárie – ale pestrá zmes bukov a dubov ho nechávala chladným. Z takej krajiny má človek najväčší pôžitok pri jazde autom za pekného počasia. Pri pohľade z okna môže zvolať „Quel beau paysage!“ a vrátiť sa do útulného hotela.
Poirot sa nazdával, že na Pokojnom prístave je najlepšia malá zeleninová záhradka, ktorú v dokonalom stave udržiaval jeho belgický záhradník Victor. Jeho manželka Françoise sa zasa nežne starala o žalúdok svojho zamestnávateľa.
Hercule Poirot vyšiel cez bránku, vzdychol si, ešte raz si skontroloval vyblýskané čierne topánky, napravil si svetlosivý plstený klobúk a vyzrel...
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR
